Pomoc! Krvácam XXVI (Srdce v ohni)

„Smiem mať jednu otázku a niekoľko pod otázok?“ Gai nesúc sa polomŕtvo vedľa hlavy tímu a vševediaceho rozprávkového hrdinu si vložil medzi zuby steblo trávy. Suila zívala celú cestu. Ten spánok na kamení nebol najpríjemnejší. Ani moc nevnímala Gaia a ako inak určite jeho stupídne otázky. Čosi jej trčalo z vlasov, asi nejaká slama, alebo niečo. Na hlave mala už dlhší čas vrabčie hniezdo, a nejako extra ju to netankovalo. Začínala si zvykať, že Eitan je buď ignorant, alebo na rovnaké pohlavie.

„Máš nejaký plán o Všemohúci?“ premiestnil si steblo trávy z jedného kútika do druhého. Keď mu však Eitan neodpovedal, Gai so zamračením siahol na jeho rameno a zastavil ho. On vážne nevedel čo robí, pretože Eitan kráčal po pred nich. Ale až to uvidel skoro mu padla čeľusť medzi sedmokrásky.

„Ty!“ okolo hlavy sa mu div nenazbierali blesky, ktoré by s radosťou začal po Eitanovi hádzať. Suila div neodpadla od roztomilosti Eitana, ktorý sa snažil nenápadne najesť. Napučiť do seba posledné ryžové koláčiky, ktoré si ustrážil, zatiaľ čo jeho dvaja kumpáni mohli hlásať poplach hlasnými dozvukmi žalúdka. Tváričku mal plnú ryže, čo sa podpísalo na jeho plných lícach.

„Vypadáš ako škrečok.“ Oznámil naštvane Gai a Suila so srdiečkami nad hlavou sa Eitanovi hodila okolo krku, div ho nezadrhla.

„A teraz, ty bastard nenažraný...“ založí ruky v bok Gai, pri čomu zacuká v obočí. „...mi odpovedz na otázku.“ Suila sa rovnako zamračí ak nie horšie a div z nej nezačnú sálať pekelné plamene. „Ako to s ním hovoríš?!“
Eitanovi sa moc nedarilo vyprostiť sa z toho smrteľného zovretia šialenej Uchihi ženskej. Kiežby si ju niekto už konečne bol vzal, a mali spolu kopec detí a Uchiha klan by žiaril na veky vekov amen. Občas by radšej bojoval i s golémom, so stovkou golémov, než sa bavil so Suilou.

„No...“ Eitan si olizol prstíky a s výdychom sa dal do odpovede pre Gaia.

„...vlastne ani nie. Ja nie som moc na plány.“ Suila furt zaplavovala okolie srdiečkami a Gaiovi sa prehĺbila vráska na čele. „V poslednej dobe si divný Aidara... vážne...“ odvrkne si a vydá sa dopredu.

„Čo s ním je?“ opýta sa Suily, ale tá akoby sa premiestnila do inej dimenzie. To ju teraz ako má ťahať za sebou alebo čo?

Moc nechápala, prečo musí ísť s nimi až do Konohy. To akoby sa vrátila niekam, kde niekoho zabila. Hovorí sa tomu miesto činu alebo tak. Hlúpy vrahov zvyk. Určite je to na nej vidno. Musí žiariť ako hviezda.

„Nič nepoznajú...“ odbije jej myšlienky a obavy Gai, na čo sa Suilyne ruky po ňom natiahnu, ale márne, pretože Gai sa jej uhne smerom k Eitanovi. V tom prípade sa Suila znova div nezosype a ďalej so srdiečkami v očiach kráča za nimi.

„Nikdy som tu nebol.“ Prizná sa Gai a Eitan si prejde rukou cez vlasy. „No, ja len raz... mal som spoločnú misiu s kýmsi...“

„Tvoje vyjadrovanie je v poslednej dobe dosť úbohé.“ Eitan sa odtiahne od Gaia, ktorý skutočne vypadá, že chce vyprovokovať i mŕtvoly. Ten sa musí ale neuveriteľne nudiť. Je tak agresívny, že sa bojí, že čochvíľa na neho zaútočí a moc zábavné to nebude.

„A kedy to chceš urobiť?“ ďalšia otázka. Ten chlap je neskutočný. Neustále čosi chce urýchľovať a mať to z krku. „Pozri, Gai-kun, ak sa ti niečo nepozdáva, povedz to. Ak so mnou nechceš pracovať, tak odíď. Vieš, že ja ťa tu nedržím nasilu.“

Gai sa im len otočil chrbtom a vybral sa po ulici plnej ľudí preč. Ak bolo niečo, čo dokázal Eitan vycítiť hneď bola to nervozita človeka. Také niečo sa tak či tak ťažko prehliada. A Gai bol nervózny. Len čo sa dozvedel kam idú.

„Chová sa tak odvtedy, čo sme sa stretli so Sorom.“ Suila ho pustí a rukami si ako tak upraví svoju slamu na hlave. Chcelo by to zmyť prinajhoršom. Asi sa vykašle na Eitana a nájde si nejakého farmára. To bude menej rizikové povolanie.

„Má pravdu... v poslednej dobe sa chovám ako idiot.“ Suila skoro vrazí do stromu, keď tie slová od Eitana začuje. Otočí za ním hlavu a prejde si ho pohľadom. Ale sexy idiot... na čo to zase myslíš Suila. Nie je pre teba. Ty budeš mať farmára. Budete mať osem detí a... pre boha.
Suila spanikári nad svojimi myšlienkami a pomoce sa okolo Eitana akoby niečo hľadala. Celá v rozpakoch. „Myslíš, že by sme sa mohli nachvíľu oddeliť? I tak je Gai preč...“ jej rýchly odchod bol totiž i dosť nápadný. Ale prečo by to mal riešiť?

„...čoho som sa to dožil? Dobrovoľne odo mňa uteká...“

Keď sa človek ocitne celkom sám, začne si všímať i drobnosti, ktoré v spoločnosti s druhými nechal uniknúť. Rovnako ako slnko na horizonte, ktoré sa vzďaľovalo. Kedy naposledy, si dokázal vychutnať tento prepych? Dni ubiehali, menili sa nakoniec na roky, kedy ani nevnímal život okolo seba. Tak jednoduchý a nesmrteľný.

Položí misku s paličkami na okraj strechy a hnedé oči narazia na skalnatý útes, v ktorom sú vytesané podobizne Hokage. Keby mu to mali urobiť, asi by spísal proti seba samému petíciu. Nechce mať svoju tvár na nejakej skale. Ešte to tak. Pár metrov pod tým bola radnica. Tá budova, ktorá mu ležala v mysli najviac. Tam sa ukrýval jeden zo zvitkov. Človek by povedal, že to zničia, keď nechcú aby sa toho niekto dotýkal. Naivita, nepoučiteľnosť a hlúposť ľudí. Nekonečná a vražedná.

„Skutočne nemáš žiadne nápady, ako sa tam dostať?“ na Eitanovej tvári sa objaví niečo ako úsmev. Pohľad mu smeruje do okna.

„Zopár ale sú v procese spracovania.“ Suila sa posadí na druhú stranu k miske, ktorá prázdna leží na streche. Potom čo zjedol všetko čo sa dalo, je stále hladný? Tí chlapi!

„Zdôveríš sa mi s nejakým?“

„Zatiaľ nie.“

Vzal svoju misku presne v ten moment, keď pred ňou zastavil Gai. Akoby vedel, že sa rozhodne ju skopnúť dole na zem.

„To je to, o čom som hovoril, si tajnostkár.“

No ako dovoľ? On a tajnostkár? Eitan sa postaví i s miskou v ruke a otočí sa na Gaia, ktorého výraz tváre mrzutého dôchodcu ešte stále figuruje.

„Nemám pred vami tajnosti.“

„Až na svojho brata?“

„A k čomu vám je dobré vedieť, že mám brata?“ Gai neveriacky rozhodí rukami. Slová akoby sa mu v tom rozpoložení hnevu vyparili z hlavy.

„Neviem, trebárs, keď nás nabudúce bude chcieť znova zabiť...“ Eitan sa bez slova od oboch odvráti a vydá sa preč zo strechy.

Občas si skutočne myslí, že by bolo najlepšie keby odišiel. V poslednej dobe to ide dole vodou. A keď je sám, aspoň nikomu nebude chýbať, až umrie. Doteraz to nikoho netrápilo, tak prečo s tým niekedy i začínať? Proste rozpustí tím, skupina, či čím to vlastne sú. Osoby, ktoré sa spriatelili? Tak to priateľstvo teda moc dobre nedopadlo.

Ako kráča nočnou ulicou, zvnútra jedného z domov sa ozve výkrik. V normálne dni, by to obišiel a vykašľal sa na všetkých, ktorí potrebujú pomoc, ale keďže bol ochotný robiť čokoľvek, čo by zamestnalo jeho myseľ od tých hlúposti, rozhodol sa nakuknúť čo sa tam deje. Obyčajný malý domček. Čo viac k nemu povedať. Dvere boli poodchýlené. Ninjove slabá stránka, bola vždy len svetlo. Je zrodené pre skrývanie sa v tieňoch. Preto si vkĺzol dovnútra a popri stene sa prešuchol k obývacej izbe.

Čierne zorničky sa stiahli a hnedá vystúpila na povrch.

Malý, maličký... jeho drobný, malý, nevinný, slabý...
„...Soru?“ to meno vyznelo, akoby zaklial. Akoby vzal bahno a vrazil ho bohovi do ksichtu. Niekoľko párov pohľadov sa stočilo k dverám a jeden z nich bol neľútostne modrý.

Eitan vstúpil na prach dverí a pohliadol na ženu ktorá bola pripútaná k stoličke a muža, ktorý krvácal na zemi. Dieťa, malý chlapec sa krčil vystrašený v kúte.

„To sa teraz živíš čím? Alebo je to tvoj koníček?“

„Sa pýta kto ak smiem vedieť?“ Eitan si moc dobre pamätal na slová, ktoré mu Soru riekol v lese. Žiadni bratia, už nikdy viac.

„Ashiori?“ plavovlasý mladík sediaci na skrinke, len odvrátil zrak bokom. S týmto nemal nič spoločné, len pár rán do tela muža.

Keďže to ticho panovalo už viac ako desať sekúnd, a Eitanovi dochádzala trpezlivosť, rozhodol sa, že ak mu nikto neodpovie i násilím, tak ich tam pozabíja. Všetkých do jedného. A Soru pôjde ako prvý.

„Čo ste to ku**a urobili?!“ Soru si založí katanu a pohliadne smerom k mužovi, ktorý je v bezvedomí. „Skoro ho zabili...“

„Z akého rozumného dôvodu?“ na to, čo práve Eitan videl, sa choval pozoruhodne chladne, až by primrzol k podlahe, a prosil o to, len aby neskočil po svojom malom, bezbrannom, slabom.... bračekovi.

„Rozumného, rozhodne...“ prikývne si Soru a pohliadne na svojho brata, ktorého by zaprel i keby mu šlo o život. „...typni si koľko berie taký vrah mojej triedy...“

Ashiori zoskočí dole zo skrinky. „Toto sa mňa netýka... nie priamo.“ Prejde okolo Eitana, ktorý hľadí na svojho brata, akoby sa mu chcel pomstiť na prvého apríla. V živote nevidel tento obraz na vlastné oči. V živote si nevedel predstaviť ako jeho brat, to slniečko, zabíja ľudí. Jeho ruky potrieštené krvou. Toto z neho urobil on alebo kto vlastne? Ten pocit, ktorý sa ním rozlieval ako lejúca sa láva. Akoby mu niekto lial do žíl olovo. To všetko prúdilo priamo do srdca. Cítil svoje telo v jednom ohni. Sklamané, pohoršené, s ľútosťou... prečo to musel vidieť? Prečo? Zatiaľ tomu unikal. A čo oči nevideli, to srdce nebolelo... dnes, sa mu prihodil opak. Oči videli, a videli toho dosť, a ešte stále nie všetko. Len stekajúcu krv po ostrí Sorovej katany.... len jeho chladný pohľad a slová, ktoré šli hlbšie ako do srdca...

Tváriš sa akoby si o tom nič nevedel... celý čas si to vedel a zatváral oči pred skutočnosťou. Tak dlho, pokiaľ ti ich sám nerozlepil. Toto je on. Toto je ten tvoj malý braček... toto je on...

„A teraz...“ založí si masku na tvár. Žena i malý chlapec ktorí sú zviazaní, len zdvihnú hlavy. Ich oči sú rovnako zakryté ako mužove.

„...sa zabavíme dôkazov...“ Eitan pohliadne na malého chlapca, čoho si Soru všimne. „...nie, malý nie... to ty...“ ukáže na neho katanou, ktorú si znova vytiahol.

„...to ty, si dôkaz... Eitan Tenshi...“