New Life 18

Ráno som sa zobudila a v hlave mi dunelo. Pomaly som sa posadila a za tú chvíľu čo som bola hore som si uvedomovala, že ma bolí každý kúsok tela, a hlavne hlava.
,,Au." zamrmlala som si a chytila sa za hlavu. Zo zadu ma objali niečie ruky. Šokovane som sa strhla a to doprevádzalo ďalšiu bolesť v hlave. Nevedela som čo mám robiť. Chytila som sa za hlavu a žmúrila som na postavu, ktorá sedela na posteli a hľadela na mňa. Cez tú bolesť v hlave som ani nevidela, takže som ju nemohla identifikovať. Bola som zmätená z toho čo sa stalo, čo sa deje a čo sa stane.
,,Anamo,..." oslovil ma tichý hlas. Konečne som mohla normálne vidieť. Predo mnou sedel Gaara a hľadel na mňa.
,,Si v poriadku?" spýtal sa. Pomaly som prikývla, aby ma znova nerozbolela hlava.
,,Č-čo tu robíš? Je ráno." šokovane som vyskočila a hneď na to som sa prikrčila. Gaara prešiel ku mne a chytil ma za plecia.
,,Anamo?" spýtal sa.
,,Nič. Som v poriadku. To bolo prvý a poslednýkrát čo som pila. Ani nechápem ako som sa k tomu dostala." pomaly som pokrútila hlavou a pozrela som na neho.
,,Prepáč mi za ten výstup." zahanbene som sklonila hlavu.
,,To je v poriadku. V tvojom prípade by som reagoval podobne." povedal a trochu sa zamračil.
,,Ale neopil by si sa."
,,To nikdy nevieš." pozrela som na neho a nadvihla som obočie. Chcela som sa zasmiať, ale to by znamenalo ďalšiu bolesť v hlave.
,,Idem do sprchy." povedala som.
,,Dobre." už som stála pri dverách keď som si spomenula, čo som sa chcela spýtať.
,,Čo tu vlastne robíš? Je deň, ľudia ťa uvidia. Bude to nápadné." Gaara stál pri posteli so založenými rukami a vôbec nedal najavo, že by ho to znepokojovalo, alebo niečo také.
,,Ja už som bol doma. Vrátil som sa, a potom pôjdem do pracovne." povedal kludne.
,,Aha, no fajn." usmiala som sa a vytratila som sa z izby. Dala som si sprchu, prezliekla som sa a zliezla som dolu.
,,Anamo, ako sa máš?" zvolal otec od stola až mi hlava skoro praskla.
,,Nekrič!" zvolala som.
,,Čo sa deje?" spýtal sa.
,,Bolí ma hlava." zobrala som si niekoľko tabletiek a zapila som ich vodou.
,,Nechceš zostať doma? Si chorá?"
,,Nie, som v poriadku." povedala som a rýchlo som si zobrala jablko.
,,Idem hore." šepla som a utekala som z kuchyne. Jeho hlas bol taký hlasný, aj keď hovoril potichu. Vošla som do izby a Gaara tam stále bol.
,,Prepáč, otec..." vzdychla som si a zatvorila som dvere.
,,V poriadku." jeho hlas bol taký tichý. Vôbec ma nebola hlava. Nadšene som prešla k nemu a objala som ho okolo pásu.
,,Nechceš dnes zostať doma?" spýtal sa ma.
,,Nie. Čo s tým máš ty aj otec? Som v poriadku." pokrútila som hlavou.
,,No, počul som tvojho otca ako to navrhuje a mám rovnaký názor."
,,Nie, idem do práce. Okrem toho, mám ešte niečo na vybavenie." povedala som.
,,Čo tým myslíš?"
,,Nič podstatné." povedala som a pozrela som sa na neho.
,,Hmm..." usmiala som sa a postavila som sa trochu na špičky. Bol odo mňa vyšší, takže keď som ho chcela pobozkať, dalo mi to trochu námahy. Keď sa odo mňa odtrhol trochu sa na mňa usmial.
,,Mal by som ísť." povedal.
,,Jasné." bola som zvedavá ako chce nepozorovane odísť a tak som sledovala každý jeho pohyb. Stále som ho držala za ruku. vyzeralo to tak, že mu to nevadí. Napravil si tykvu na chrbte, ktorú si dal kým som bola dolu a ešte raz ma pobozkal. O chvíľu na to sa mi rozsypal pred očami na piesok. Zovrela som pár zrniečok v ruke a prezrela si ich. Mrak piesku vyletel von balkónovými dverami a stratil sa mi z dohľadu. Chvíľu som tam len tak stála a potom som sa vybrala von z domu. Nasadila som si masku a spravila som pár pečatí. Nechcelo sa mi kráčať hlučnou ulicou. Objavila som sa rovno pred Administratívnou budovou, kde už boli všetci traja.
,,Ahoj Anamo." povedala Lin. Toru mi kývol na pozdrav a prešiel ku mne. Niky si ma prezerala.
,,Všetko v poriadku? Prepáč, že som včera odišiel." povedal mi.
,,Jasné, všetko je v poriadku. To, že si odišiel bolo asi to najlepšie myslím." povedala som a tým som ho ukludnila. Prešiel na svoje miesto a Niky sa ešte zdržala.
,,Si v poriadku?" spýtala sa ma.
,,Jasné." prikývla.
Celý deň čo som bola na stráži som sa snažila sústrediť. Hlava ma bolela a každú chvíľu som sa prikrčila, keď hlasné rany doliehali z ulice. Tak to vyzerá, keď sa malé deti hrajú na ninjou. Už bolo po obede, keď som na ulici zbadala známu postavu. Tara. Krv v žilách sa mi búrila už len pri pomyslení na jej mano. Vytvorila som si klon a prebehla som k nej. Zostala stáť uprostred ulice a hľadela na mňa s tým jej falošným úsmevom.
,,Musíme sa porozprávať." zavrčala som na ňu.
,,Už ma to nebaví. Stretneme sa dnes o ôsmej večer v púšti. Pošlem za tebou klon, aby ťa za mnou doviedol." povedala.
,,Klon? Hovorila si, že nie si ninja." prižmúrila som oči. Niečo sa mi na nej nezdalo.
,,Vysvetlím ti všetko tam. Je to len medzi nami." uškrnula sa a vydala sa preč. Chvíľu som tam stála a potom som sa otočila. Fajn, ako chce. Uvidíme sa tam. Rozhodla som sa, že to nikomu nebudem hovoriť.