Koniec nekonečných kruhov ! V.

„Si v poriadku, chlapče?“ pýta sa hlas. „Haló! Chlapče!“
Hmm? Kde to som? Strašne ma bolí hlava.
„Správne, tvoja hlava. Čo si včera robil? Keď ťa sem preniesli, mal si vysoké horúčky.“
Včera? Čo je dnes? Kde som?
„Haló! Budiiíček.“ neprestáva hovoriť hlas. Je to ale milý a starostlivý hlas.
Je tu tma. Otvoriť oči? Áno, to by som mohol.
„Čaká ťa návšteva. Spal si celú noc, ale už by ti malo byť lepšie. Horúčka prešla. Divné. Ale čo už, darovanému lieku na spotrebu nepozerať, však?“ zasmeje sa vlastnému vtipu.
Cez viečka ku mne preniklo svetlo.
„Roztiahla som závesy, tak už otvor oči, ale len pomaly. Mimochodom, máš tu aj obed.“
Pomaly otvorím oči. Tomu sa hovorí svetlo!
„Hovorím, aby si ich otvoril pomaly. Zrejme na teba niekto použil genjutsu a ty si potom zaspal. Taká nehoráznosť. Niekto by to mal oznámiť Hokagemu. A teraz pomaly môžeš začať jesť svoj výdatný obed.“
Biela izba. Biele oblečenie. Biele závesy. Kde to som? Žena. V stredných rokoch. Asi ošetrovateľka. Som v nemocnici? Čo sa mi stalo?
„Zdravím, prekrásne očká. Konečne hore? Tu máš, najprv sa najedz, neskôr sem pustím návštevu.“ vraví hlas. „Pomaly, nehovorila som ti to už stokrát? POMALY. Ešte stále sa môžeš zadusiť a ja by som bola nerada videla tieto tvoje krásne očká skrivené bolesťou.“ hovorí ďalej.
Je to hnusné. Tomu hovoria jedlo? Ešte aj starček robí lepšie.
„Najedený? Dobre. Pustím sem návštevu?“ spýta sa ošetrovateľka.
„Aká n -návšteva?“ podarilo sa mi vypustiť z úst prvé slová.
„Ó.. Takže vieš aj hovoriť. No je tu ten muž, čo ťa sem včera priniesol. Neviem jeho meno. Bol taký tajomný. V plášti. A keď ťa sem v noci niesol v náručí, bol ako dokonalí hrdina...“ rozplýva sa ošetrovateľka.
Kto? „Neviem o kom hovoríte.“ poviem potichu.
„Ako hovorím, tiež neviem kto. Ale prišiel ťa sem navštíviť, takže by s mu mohol dať šancu. Pustím ho za tebou?“
Prikývnem. Ale len krátko, pretože sa mi začne točiť izba v hlave.
„Dobre. Tak ja teda idem po neho.“ Usmeje sa a ide ku dverám. V tej minúte, v ktorej zatvorila dvere, ich aj otvorila. Krokom sa náhli dnu do izby. Vyzerá dosť napäto.
„Áno, samozrejme, Hokage- sama. Už som po vás chcela poslať. Takže on je tu s vami? Samozrejme. Poďte dnu.“ trasie sa od toho, že nevie čo skôr povedať. „Práve sa zobudil. Áno, môžete s ním hovoriť.“ bľaboce naďalej.
Ustúpila z cesty a dnu vstúpil Hokage s mužom v plášti.
„Dobré ránko, Naruto. Alebo skôr obed. Teraz som sa dozvedel a včerajšku. Nevadilo by ti, ak by som ti dal pár otázok? “ spýta sa milo starček.
Aj tak si nič nepamätám. Prikývnem.
„Tak teda. Aké bolo včera počasie?“
Počasie? On sa ma pýta na počasie?
„Bola... zima.“ spomínam si. „Bol som so Shikamarom.“
„Narom?“
Prikývnem. „Potom som bol v ramen stánku, potom u vás a potom na znova na ramene a potom som išiel domov.“
„Ako ti chutil ramen?“
Ďalšia otázka. Prečo sa pýta len na samé blbé otázky?
„Výborný. V živote som nejedol lepší.“
„Videl si na cestu, keď si šiel domov?“
„A-ani nie. Bola tam strašná ... tma. Tma a zima.“
„Videl si niečo zaujímavé?“
Zaujímavé? Celý ten zážitok bol zaujímavý.
„Ja...“
„Hokage- sama. Je zjavné, že si ten zážitok nepamätá.“ Preruší muž Naruta.
„Prečo si to myslíš? Veď si zatiaľ pamätal na všetko, čo som sa ho spýtal.“
„Je to na jeho mladú myseľ príliš. Mal by si oddýchnuť. Zajtra, ak si spomenie a bude mu lepšie, môžete prísť znova, nie je tak?“
„Ale...“ skúsi Naruto.
„Tíško. Radšej by si sa mal oddýchnuť. Zajtra sa budeš určite cítiť lepšie.“
„Nie, ja ....“
„Áno. Rozumiem ti. Je to pre teba teraz ťažké. Na nič sa teraz nemôžeš sústrediť, hm?“ spýta sa muž s klamným milým hlasom a spod kapucne prebodáva Naruto pohľadom.
„A-áno. Nič si nepamätám. Mal by som si ešte pospať.“ súhlasí Naruto a robí sa, že si potrebuje zívnuť.
„No vidíte. Hokage-sama. Dnes zrejme už nič nezistíme. Mali by sme ho nechať na pokoji.
Hokage sa na Naruta pozrie spýtavým pohľadom a ten slabo kývne hlavou. „Asi .. máš pravdu.“ súhlasí neochotne.
„No, tak mi už pôjdeme, Naruto. Maj sa dobre. “zakýva muž Narutovi a tlačí Hokageho von z izby.
„Zajtra prídem znova, Naruto.“ zakričí starček cez plece.
„Tak Naruto. Ak sa tak voláš. Myslím, že mi niečo dlžíš.“ Začne muž v plášti, keď sa potichu vráti do nemocničnej izby.
„Prečo ste nechceli, aby sa starček dozvedel, čo sa stalo?“ spýta sa na rovinu Naruto.
„No, vieš. Nie vštky informácie sú neškodné , alebo potrebné.“ Začne muž.
Naruto sa zamyslí a po chvíli odpovie. „Nie. To neviem.“
„Raz pochopíš. Takže, ako som povedal, niečo mi dlžíš.“
„A čo? Veď som niečo zatajil starčekovi, takže dlžíte niečo vy mne.“
„Heh. Dobre, ale záchrana života je podľa mňa väčšie.“ pousmeje sa muž. „Alebo záchrana sveta.“ pomyslí si ešte. „Takže, stále mi niečo dlžíš. Budeš mi to môcť splatiť v budúcnosti, takže si tím teraz nerob ťažkú hlavu, dobre?“
„V budúcnosti?“
„Hej. V budúcnosti. Ty si myslíš, že to nechám len tak bez splatenia? Zachránil som ti predsa život!“
„No... dobre. Ostávaš v Konohe? Ako sa vlastne voláš?“
„Moje meno je Shiro. A ...prosím ťa. Teraz, keď si môj ...“ Shiro sa zamyslí „služobník“ pomyslí si, ale povie „Nie. Teraz, keď vieš pár mojich tajomstiev, budeš ma tu musieť sprevádzať. Som tu nový a ešte sa tu moc nevyznám. Budeš mi robiť spoločnosť.“
„Zaplatíš mi niečo?“ spýta sa Naruta a prepočuje tak, že muž povedal, že pozná nejaké jeho tajomstvá.
„A za čo, prosím ťa?“
„No, za to, že sa tu nestratíš vďaka mne.“
„Nemám nijaké peniaze na rozdávanie, ale určite sa môžeme dohodnúť na niečom. Máš teraz nejaký sen alebo cieľ?“ pohotovo odpovedal Shiro.
„Môj sen je dostať poukážku na ramen a cieľ stať sa plateným ninjom, aby som mohol nakupovať ramen.“ Snaží sa dospelácky vysvetliť Naruto.
„Tak čo keby som ti pomohol dosiahnuť tvoj cieľ?“
„ A ako? Na akadémiu budem môcť ísť až za rok.“ Sťažuje sa Naruto.
„Mohol by si sa stať mojím učňom.“
„Učňom?“ spýta sa nechápavo Naruto.
„Áno. Nebudeš dostávať peniaze za misie, nezískaš titul, ale budem ťa môcť vyučovať. Môžeš sa po mojom výcviku stať lepším ninjom než ostatný. Čo ty na to?“
„Lepším než ostatný?“
„Tím najlepším. Hokagem.“
„Čo z toho dostaneš ty?“
„Prehliadku mestom.“ začne Shiro. „Bývanie, zábavu a stravu.“ usmeje sa.
„Ale ku mne nemôžeš. Mám len malý bytík, kam sa ledva zmestím ja.“
„A nevieš o nejakom voľnom byte v okolí?“
„Hehe .Na prízemí, ako bývam ja, je pár voľným bytov, myslím.“ zasmeje sa Naruto potichu.
„Tak to aby som si to išiel vybaviť. Takže, pamätáš si na našu dohodu?“
„Dohodu?“ spýta sa Naruto nechápavo.
„Ánp. Dohodli sme sa na tom, že nikomu neprezradíš čo si dnes a včera videl,..“
„Počkaj. Kedy sme sa o niečom takom rozprávali?“
„Práve teraz. Takže. Nikomu neprezradíš čo si videl, budeš ma sprevádzať Konohou a ja si ťa vezmem za učna. A ešte mi budeš do budúcnosti dlžiť niečo. Dobre?“
„Mne je jedno. S čím začneme?“
„O čom to hovoríš?“
„No, budeš ma predsa teraz trénovať, nie?“
„Aha.máš pravdu. Asi by sme mali začať teóriou, ale tá mne moc nejde. Máš voľno dovtedy, dokým niečo nevymyslím.“ zasmeje sa Shiro.
No super. "A kedy bude ďalšie voľno?“
„Deň potom? “ spýta sa Shiro na niečo, čo by malo byť podľa neho každému jasné.