Koniec nekonečných kruhov ! IV.

„To bolo pôsobivé. Som prekvapený, že si mu rovno nekúpil celý ramen stánok.“ okomentuje Jiraiya situáciu pred sebou.
„Máš pravdu. Asi už starnem.“ pripustí si chybu starček.
Minúta ticha. Jiraiya sedí nehybne na parapete okna a hraje očný súboj so starčekom.
Päť minút ticha.
Desať.
Dvadsať.
Tridsať.
Hodina. Začne sa stmievať.
Do kancelárie sa začali ozývať výkriky shinobiov.
„Chyťte ho!“
„Nenechajte ho ujsť!“
Už by ste povedali, že ľudí, čo vykrikovali by ste mali na dosah ruky, ale vzápätí boli vzdialený na kilometer.
„Uf. To bola ale zábavná prehliadka dediny.“ Smeje sa na celé kolo cudzinec v kapucni, ktorý sa z ničoho nič objavil vedľa Jiraiya.
„Že si sa ráčil staviť.“ provokuje Jiraiya.
„Sorry. Mal som trochu práce, keď ma tamtí anbu vyrušili pri večeri.“ ospravedlňuje sa cudzinec.
„Jiraiya? Kto je tento mladý muž?“
„To je ...“ začne Jiraiya.
„Viem hovoriť za seba.“ vraví urazene cudzinec a dá si dole kapucňu. „Shiro. Volám sa Shiro.“
„Čo ťa privádza do Konohy?“
„Sen a cieľ. “ usmeje sa Shiro. „Rád by som sa tu taktiež natrvalo usadil, ak by som mohol.“
„Aký dôvod by som podľa teba mal mať, aby som ťa tu prijal?“
„Viem dobre bojovať.“ povie Shiro tajomne.
Starček odobrujúco kývne hlavou. „Odkiaľ pochádzaš?“
„Z ďaleka.“
„Na akej úrovni máš schopnosti?“ spýta sa starček.
Shiro mlčí.
„Bohužiaľ. Nemôžem ťa prijať, ak neviem o tebe ani základnejšie informácie. Ešte som ti ani poriadne nepozrel do tváre. Ani neviem ako vyzeráš.“ Odmietne starček. Shiro na odpoveď vystúpil z noci do svetla lampy na Hokageho stole a čakal na reakciu, ktorá sa dostavila okamžite.
Starček ustrnul, prižmúril oči, zavrel ich a znovu otvoril. Nič sa nezmenilo.
„M-Minato?“ spýta sa neveriacky.
„Nie. Ako som povedal, volám sa Shiro. Nepoznám Minata. Viem len to, že bol Hokagem pred a po vás.“
Keď túto informáciu starček spracoval, upokojil sa, ale stále sa mu nezdal výzor jeho hosťa.
„To by už šlo.“ Povie potichu pre seba. „S kým by si bol ochotný bojovať?“
„S vami. Sám. Bez publika, alebo svedkov.“ Odpovie Shiro a Hokage sa zamračí.
„To veci... trochu... skomplikuje. Prečo len so mnou? Nemôže to byť Jiraiya?“
„Viete udržiavať tajomstvá, na rozdiel od niekoho“ vysvetlí Shiro a otočí sa s obviňujúcim výrazom na Jiraiyu, ktorý nechápe, čo tým myslel. „A nikto nie je na vyššej úrovni ako vy, takže nikto iný sa moje tajomstvá nemusí dozvedieť.“
„Ak sa to bude dať vybaviť, súhlasím. Ale pod podmienkou, že až za rok sa tak stane.“ usmeje sa Hokage.
„Rád by pri mojom tréningu videl, čo ovládam. Aspoňže sa viem dobre skrývať.“ pomyslí si Shiro.
„Súhlasím.“
„Prišiel si len dnes, či už si sa stihol nejako zabývať?“ zmení tému Hokage.
„Len dnes som prišiel.“
„Takže ešte nemáš vybavené ubytovanie.“ rozmýšľa nahlas starček. „Vieš stopovať?“
„Dalo by sa povedať, že obra by som vystopovať ešte vedel.“ zasmeje sa Shiro pre nedostatok svojich stopovacích schopností.
„Pred niekoľkými hodinami tu bol malý chlapec. Blonďavé vlasy, modré oči, päť rokov. Dalo by sa povedať tvoja miniatúra.“ zasmeje sa svojmu zisteniu Hokage. „Ak ho niekde nájdeš a budeš sledovať, spýtaj sa ho, kde je nejaký voľný byt. Môžeš sa tam potom ubytovať.“
„Prvá skúška. Pre obidvoch.“ pomyslí si ešte.
„Pokúsim sa ho nájsť. Ešte niečo?“ prikývne Shiro.
„Nie. Môžeš ísť. Keby niečo, tak ťa zavolám.“ Povolí Hokage jeho odchod z miestnosti.
„Arigatou, za prijatie, Hokage- sama. Vlastne ešte by som mal na vás dvoch prosbu. Nikomu nehovorte, že existujem. Bol by som nerád, keby sa niekto o mne dozvedel bez môjho vedomia. Dobre? “ ukloní sa Shiro naoko Hokagemu. Jiraiya aj starček prikývnu. „Arigatou za cestu do Konohy, Jiraiya-sama.“ pokračuje vo zdvorilostiach. „Stretneme sa neskôr. Vyhľadám si ťa sám.“ povie nakoniec Jiriyovi a zmizne v obláčiku dymu.
„Takže. Jiraiya. Vieš pravý dôvod jeho príchodu?“ spýta sa starček doteraz mlčiaceho žabieho sennina.
„Viem časť pravdy, ale môžeme mu veriť.“
„Vieš to s určitosťou na sto percent?“
„Nie, ale v nič iné v túto dobu dúfať nemôžeme.“ odpovie Jiraiya potichu a pozerá sa sa na miesto, kde ešte pred pár sekundami stál jeho spolucestovateľ. Keď ho zo zamyslenia vytrhne Hokage so svojimi otázkami, neochotne mu prezradí najnovšie novinky z diania vo svete.

„Sleduje ma niekto?“ spýta sa blonďavé dieťa samo seba. Obzrie sa dozadu, na stranu a pozorne sleduje svoje okolie.
„Nikto.“ Otočí sa dopredu a snaží sa orientovať v tme.
„Ten pocit. Nie ten, čo ma prenasleduje celý život, teraz je to niečo iné. Nikoho nevidím, v tej tme nedovidím ani na druhú stranu ulice, ale niečo mi hovorí, že tu niekto je.“
„Mal by som sa báť. Ale koho?“ znova obráti hlavu dozadu.
Tma. Obrysy domov. V diaľke blikajú zhasínajúce sa pouličné lampy.
Vietor, ktorý si studenými prúdmi vzduchu hľadal cesty pomedzi odhalené časti chlapcovho oblečenia, sa teraz zdal veľmi otravným.
Chlapček sa začal pomaly triasť, nie od strachu, ale od prichádzajúcej studenej noci. Ani spomienka na teplý ramen v jeho žalúdku ho neohriala dostatočne.
„Rýchlejšie. Pravá, ľavá, nádych, pravá, ľavá, výdych,...“ pohýňa sa chlapček.
V tme, tápajúc po slepiačky, hľadal narýchlo pevné body, na ktoré by mohol bezpečne stúpiť.
Kameň. Dlhší krok. Šramot v ulici. Rýchlejšie tempo. Dve oči pozorujúce ho z boku.
„Len mačka.“ Odľahlo chlapcovi, keď sa pozrel lepšie na obrysy zvieraťa.
„Čo sa to so mnou robí? Bojím sa? Veď nie je koho! O tomto čase všetci spia, nikto nemá dôvod ma prenasledovať,...“ chlapcovi dochádza dych. Trhane sa nadýchol a zastavil. Rozhodol sa pre niečo? Nie. Nezastavil, ... potkol sa.
„Ksó!“ uľavil si chlapček.
Ticho. Nemá rád ticho. Nie takéto. Snaží sa vstať zo studenej zeme.
Vstal s pocitom nechápavosti a prinútil sa k pomalej chôdzi.
„Nikto tu nie je. Nikdy ani nebol.“ Ubezpečuje sa nahlas chlapček
Ten pocit, že je niekým prenasledovaný silnie. Mutuje. Už je to iný neznámy pocit. Je to niečo, proti čomu sa chlapček nemôže ubrániť. Niečo, proti čomu nemôže bojovať. Ťahá ho to. Niekam. Ale kam?
Stojí na mieste, už sa nehýbe. Chlapček sa pomaly obzerá. Je skoro ráno. Začína svitať. Prešla už noc?
„Bojím sa. Čo sa to tu deje? Bojím sa.“ Opakujú sa stále tie isté slová dookola v chlapčekovej mysli.
„Bojím sa. Bojím sa.“ Na nič iné sa nevie sústrediť.
Na tomto mieste už nie je sám. Z každého smeru prichádzajú ľudia. Sú to ľudia? Možno, nevie. Sú tak priehľadný. Rozplývajú sa stále viac, keď na nich chlapček svojim prázdnym pohľadom pozrie.
Kto sú? Všetci, ešte aj bábätko na rukách červenovlasého muža, na neho hľadia s nádejou.
Približujú sa. Naťahujú ruky. Prečo to robia? Chcú sa ho len dotknúť. Jeho. On je tu teraz jediná bytosť s tlčúcim srdcom. S teplom vo svojom vnútro. S telom, ktoré dokáže svojvoľne ovládať.