Koniec nekonečných kruhov ! VI.

Ubehol približne mesiac, odkedy sa tu prvýkrát objavil.
Je ako tieň. Objaví sa, prejde miestom bez povšimnutia, nezanechá ani jednu stopu a znova sa vyparí. Niekoho mi pripomína. Aj ja so svojimi očami ho len ťažko objavujem. Moja úloha je takmer nesplniteľná. Ale iba takmer. Bude sa to dať splniť. Musí. Je to moja misia. Ide tu o bezpečnosť Konohy. Nemôžem sklamať. Je to môj milovaný domov a nemôžem to všetko zbabrať kvôli svojej neschopnosti. Hokage, Danzo aj Fugaku sa prvýkrát na niečom zhodli. Na sledovaní Tieňa. Také je teraz jeho krycie meno. Chcú zistiť na čej strane stojí.
Je ako neviditeľný. Akoby nikdy neexistoval. Nie sú o ňom žiadne záznamy, nevieme aké má schopnosti, alebo úmysly. Vieme len jedno. Jeho meno. Shiro.

Viem zatiaľ len o jednom mieste, kde ho zaručene nájdem sedieť aspoň pol hodiny z dňa. Ramen stánok. Odkedy tam chodí, jedlo tam za niečo aj stojí. Zlepšila sa im návštevnosť aj kvalita. Aj ja tam čas od času chodím.
Skáčem po strechách domov a kryjem svoju chakru. Tentoraz mi neujde. Ak ho tam uvidím, nespustím ho z očí. Už som skoro na mieste, keď zrazu zacítim podivnú chakru. Nie je to ani chakra, skôr niečo iné. Neznáme. Keby som to mohol vysvetliť pomocou byakuganu ako Reiji, opísal by som to ako prerušovanú priepasť, ktorá sa ako zmoknuté mláďa plahočí za Shirom. Ale keďže ja mám len svoj vysoko cenený sharingan, opíšem to ako čierny tieň. A keďže som vycítil túto zaujímavú chakru, zistil som radostnú správu. Je tu. Stihol som ho. Nezdrhol mi.
Teraz sedím v podrepe pri strome a sledujem dav ľudí pred stánkom. Tak kde je? Ukáže sa už konečne? Prezradí sa? Urobí svoju prvú chybu?
Chybu vlastne už spravil. Komunikuje s Hokage. Vždy iným netradičným spôsobom podá správu. Neviem čo v tých správach píše, ale Hokagemu to stačí na to, aby ho nedal vyhostiť z Konohy.
A spravil ešte jednu chybu. Pravidelne navštevuje ramen stánok. Takže s tými to chybami už nie je nedostihnuteľný. Už len počkať, kým spraví pár iných chýb a budem ho mať v hrsti.
Už ho vidím. Štica zlatých blond vlasov predierajúca sa davom ľudí. A ide aj správnym smerom. Ešte pár metrov a budem mu môcť identifikovať aj tvár. Nemôžem spraviť chybu a prenasledovať nesprávneho človeka.
„Pane? Mohli by ste mi prosím pomôcť?“ ozve sa hlas spoza môjho chrbta.
„Eh, čo? Kto si?“ spýtam sa a otočím sa za hlasom.
Prečo akurát teraz? Dúfam, že medzitým nezmizne. Obzriem sa na chvíľu späť na dav a keď uvidím zlatý odlesk vlasov, obrátim sa dozadu.
Predo mnou stojí dieťa vo veku deviatich rokov. Dievča s plavými vlasmi, hnedými mokrými očami má na sebe zelené tričko s krátkymi rukávmi a roztrhané tepláky.
„Pane, prosím. Pomôžete mi?“ spýta sa a jej trasenie naznačuje potlačovanému plaču.
„Čo potrebuješ? Ako ti môžem pomôcť?“ spýtam sa. Hoci mám misiu, nemám srdce z kameňa, aby som mohol nečinne pozerať na túto ubolenú tvár.
„Moja sestra. Prosím. Pomôžte jej.“ vzlyká dievčatko. „Tam.“ ukazuje rukou za roh.
Mám jej pomôcť? Ak jej pomôžem a Shira stratím z dohľadu, misia sa bude musieť znova predĺžiť. Zajtra sem prídem znova a už ma nič nevyruší z pozorovania.
„Dobre. Poďme pomôcť tvojej sestre. Veď ma.“ odovzdám sa do rúk dievčatka.
Zabočili sme za roh ulice a ja som sa ešte naposledy chcel uistiť, že Shiro je tam, kde som ho naposledy videl.
Z davu vystúpil chlapec s blond vlasmi a sadol si na stoličku v stánku.
To snáď nie! Bol som si istý, že to bol on. Namiesto toho som sledoval nejaké decko. Mal to byť on! Cítil som ho...
Otočím sa dopredu, aby som aspoň pomohol sestre dievčatka, ale keď som pozeral na prázdnu slepú uličku, došlo mi to. Ušiel mi. Celé to bol len trik, ktorý ma mal zamestnať. Zatnem päsť a buchnem do steny. To mám za tú svoju ochotu pomáhať.
Pozrel som sa ešte raz na chlapca v stánku a predstavil som si za ním postavu Shira.
„Raz ťa dostanem a potom ešte len uvidíš, čo je to zahrávať si s klanom Uchiha!“

„Hej, Naruto, kde si? Už môžeš vyjsť. Odišiel.“ kričí plavovlasé dievčatko.
„Naruto! Hneď vylez. Inak si ťa budem musieť nájsť ja!“ hovorí milým hláskom.
Keď sa nedočkalo žiadnej odozvy, zatvorilo oči a začalo sa sústrediť. Keď otvorilo oči, mierilo ku stene, kde Uchiha pred malou chvíľočkou buchol päsťou. Zdvihlo ruku a pár centimetrov od toho miesta niečo chytilo do hrsti. Vec, ktorú držalo strhlo zo steny a na mieste, kde pred chvíľou bola vidieť len stena sa objavilo pätnásťročné blonďavé dieťa so zaseknutým kukučom a výrazom smrteľného šoku.
„Čo sa stalo, že sa tak tváriš, Naruto?“ spýtalo sa dievča.
Naruto len mlčal a pozeral pred seba, akoby sa k nemu blížila smrtka. Dievčatko mu lusklo prstami pred očami, ale nič sa nezmenilo.
Po chvíli sa jej výraz vyjasnil a vybehla na ulicu. Keď sa dievčina vrátila, držala v rukách ramen. Postrčila ho Narutovi pred nos. Keď Naruto zacítil vôňu svojho obľúbeného pokrmu, zažmurkal a vydýchol si.
„Tak čo sa stalo?“ spýtala sa dievčina starostlivo. Sadla si s ramenom na kolenách na zem.
„Chýbalo len toľkoto ... “ Naruto ukázal prstami niekoľko milimetrov.„a rozbil by mi hlavu svojoj päsťou. Chýbal len taký malý kúsok a ležal by som v bezvedomí.“ striasol sa Naruto.
„Ale vydržal si až do konca, nemám pravdu? Neprezradil si sa. Nezbadal ťa.“ Usmialo sa dievčatko.
Naruto prikývol, ale neusmial sa.
„Vo všetkom, čo robíme, je riziko, ale bez rizika by si nič nedosiahol.“
Naruto sa pozbieral a povedal : „Dobre. Ďalšia múdrosť, ktorá z vás vypadla nedáva žiadny zmysel. Ale čo už. Mohli by ste prosím zrušiť to henge? Dosť ma mätie, keď sa rozprávam s malým dievčatkom a zároveň s vami.“
Dievča sa znova len usmialo. „Prepáč, ale kým nie sme samy, nemôžem si nechať svoju podobu. Na každom kroku ma sledujú. Ale to ty už vieš, nie?“
„Neviem prečo vás sledujú.“
„Neskúr to zistíš aj sám. Dobre. Tak sa večer stretneme tam, kde vždy. Heslo poznáš.“ povie dievčatko.
Naruto prikývne.
„Tak teda ahoj, Naruto. Musíš sa ešte veľa učiť, aby si poznal, ako málo vieš.“ Povedalo dievča a s úsmevom na tvári a so zvukom puf zmizlo.
„Použil henge aj bunshin naraz? “ spýta sa sám seba prekvapene Naruto a obzerá sa okolo seba. Potom si všimne jednu vec.
„Ramen! Zobral so sebou aj ramen. Ja ho zabijem!“