Musí sa vždy niečo prihodiť?! Časť prvá- vtedy na lyžovačke.

„Dievčatááááááá“ kričala Sakura keď dobehla na každotýždenné stretnutie dievčat „mám pre vás perfektnú správu. Ale Tsunade- sama mi to povedala ako tajomstvo takže sa o tom nikto okrem vás nesmie dozvedieť.“
„Máš jasné len už hovor“ súrila ju Ino „Neviem sa dočkať o čo ide.“
Sakura teda začala: „Tsunade- sama my prezradila, že nám mladým dovolí zorganizovať si nejakú dovolenku, ba ešte nás aj trocha zasponzoruje.“
„Páni, čo sa stalo, že dostala takýto nápad?“ Čudovala sa TenTen.
„Vraj je to za to množstvo ťažkých misií ktoré sme v poslednom čase všetci mali. Vraj by sme si mali trochu oddýchnuť, lebo nebudeme zvládať ďalšie misie“ Odpovedala aj na túto otázku o všetkom informovaná Sakura.
„A nepomohla si tomu tak trochu aj ty Sakura?“ Nahodila Ino mierne provokačný tón.
„Nóó...“ naťahovala reč Sakura „možno som sa v jej blízkosti trocha nahlas zmienila o tom, aké sú tie misie v poslednom čase náročné?“
„Si perfektná!“ Pochválila ju Ino a od nej to bol skutočne veľký kompliment
„To je síce pekné,“ prehlásila Hinata, ktorá doteraz mlčala „len ešte musíme vybrať miesto, kam pôjdeme.“
„Máš naozaj pravdu“ pritakala TenTen „ja navrhujem more.“
„A ja sa pridávam.“ Dodala Ino.
Hinata však navrhla niečo iné: „More je fajn a pokiaľ by ste tam chceli všetky ísť, tak sa ku vám samozrejme pridám, ale čo takto skúsiť aj dačo iné. Niečo čo sme ešte nikdy alebo už dávno neskúsili. Čo takto ísť na hory. Poznám krásne stredisko, kde nás Nejiho a môj otec brali ešte keď sme boli malí.“
„Zaujímavá myšlienka Hinata. Možno že to stojí za pokus.“ Zamyslela sa Sakura.
„Je to fakt dobrý nápad.“ Začínala sa táto verzia páčiť aj TenTen.
„Aspoň potom nebudeme ľutovať, keď sa od teplého mora budeme vracať naspäť do studenej zasneženej Konohy.“ Súhlasila aj Ino, teda miesto prázdnin bolo dohodnuté. Tým bol oficiálne zmenený program ich stretnutia na nakupovanie nového vybavenia (teda oblečenie a podobné veci, keďže lyže už mali. Aj keď neviem odkiaľ.)

„Máte všetci všetko v kufri?“ Spýtala sa TenTen, ktorá dohliadala na batožinu.
Odpoveďou jej bolo jedno hlučné: „Jasné“ do ktorého sa vmiešalo aj jedno: „vraf.“
Následne si všetci posadali do minibusu, objednaného špeciálne na túto príležitosť a odfrčali preč, aby si mohli užiť svoj výlet v horách. Bohužiaľ, už cestou prišlo Akamarovi zle, pretože zožral kosť ešte pred čím odišli, a tak museli zastaviť a počkať, kým sa s ním Kiba trochu prebehne. Zvyšok cesty prebehol bez problémov či zastavení, až na pár prestávok na benzinkách, keď si niektorí z nich museli odskočiť na potrebu.
Po niekoľkých, takmer ničím nerušených hodinách, konečne dorazili do onoho strediska, priamo pred ich ubytovňu. Ktorou bola vlastne jedna veľká a moderná chata, ktorú smeli mať sami pre seba.
„Pecka.“ Nadchýnal sa Naruto.
„Vyzerá to tu fakt pekne.“ Doplnil aj Shikamaru, akoby chcel potvrdiť Narutovo tvrdenie.
„Príroda je tu rozhodne úžasne krásna. To teda budú prechádzky. Nemám pravdu Akamaru?“
„Vaf vaf“ Odpovedal Akamaru Kibovi vrtiac chvostom.
„Trošku sa to tu zmenilo odkedy som tu bol posledný krát.“ Konštatoval Neji.
Vtom Sakura zrušila ich úvahy, keď hlasno oznámila, že majú všetci ísť dnu a tam sa dozvedia ostatné. No už keď vošli, prekvapila ich jedna vec. Počuli v chate akési hlasy.
„Nemala byť tá chata len pre nás?“ Hodila nesmelo otázku Hinata.
„To mala byť. Možno sa len vedenie strediska pomýlilo a dalo im zlé kľúče. Aj to sa môže stať.“ Odpovedala Ino.
„Ale mne sa tie hlasy zdajú byť povedomé.“ Dumala Sakura.
Ako tak rozmýšľali, tie osoby ich začuli a išli sa ta pozrieť. Akonáhle tri postavy vkročili do tej miestnosti, bola záhada rozriešená a nastalo vítanie.
„Gaara, Kankurou, Temari?“ Ozvala sa prekvapená TenTen.
„Op, to ste vy? Nečakali sme že vás tu stretneme.“ Povedala na to Temari.
„To ani my,“ ujal sa Neji rozprávania „kvôli čomu to vlastne ste?“
Tu už začal Kankurou vysvetľovať: „No, chceli sme si tu spraviť menšiu dovolenku, u nás vyzerá zima dosť hnusne. Mali sme aj rezervovanú chatku, ale na vedení to trochu poplietli a tú chatku rezervovali niekomu inému. Na našu sťažnosť nám povedali o tejto chate. Hovorili že je obsadená, ale miesta je tam ešte dosť a ak nám dovolí tá skupina, čiže vy, tu ostať tak by sa to dalo takto riešiť. Neskutočná improvizácia.“
„Môžeme tu teda ostať? Spýtala sa Temari, pričom hodila pohľadom na Shikamara, lebo sa jej už dlhšiu dobu páčil.
„Keďže nás je vcelku málo a miesta je tu more, tak sa niet o čom baviť. Aspoň bude väčšia zábava keď nás tu bude viac.“ Vyhlásila Sakura, ktorá bola teraz takpovediac organizátorkou.
Spoločne sa dohodli, že najprv pôjdu otestovať svah a až potom, keď sa vrátia, sa rozdelia do izieb. Obliekli si teda lyžiarsku výstroj, vzali do rúk lyže (suňaci na všeobecný obdiv snowboardy) a vybrali sa na svah. Tam to bolo ako v lyžiarskom raji. Slnko svietilo, kopce sa beleli pod jemne poletujúcim snehom a nebolo na nich ani veľa ľudí. V dobrej nálade sa všetci vybrali k najbližšej štvorsedačkovej lanovke, aby sa vyviezli hore. Akamara radšej nechali dole, aby tam na nich počkal, pretože nevedeli, či sa na sedačku zmestí. Boli už asi v polovičke (čiže pod nimi bola dosť veľká hĺbka), keď zrazu lanovka zastavila.
„ Č..č..čo sa to stalo. “ Začal panikáriť Naruto. „O..oni nás tu nechali visieť, čo teraz , hej kde je kto pomóc!“ Kričal, keď ho dačia päsť tresla do hlavy.
„Naruto, drž hubu a skľudni sa!“ Bol to Kiba, ktorý nemal nervy počúvať to.
„Ty si asi ešte nikdy nešiel na takejto lanovke. Však?“ Pýtal sa Shino.
„Podľa toho čo hovoríš,“ hovoril už trochu kľudnejšie Naruto „usudzujem, že na rozdiel odo mňa, si ty už takouto lanovkou šiel. Ba čo viac, bol si aj v takejto situácií, a teda nám vieš povedať čo teraz spravíme. Teraz, keď to už viem, som úplne kľudný“
„Naruto, ty si totálny magor. Shino tu hovorí o tom, že my vôbec nič riešiť nemusíme, pretože ta lanovka sa nezastavila na vždy a čochvíľa sa pohne. Povzdychol si Shikamaru. A naozaj. Sedačka sa hneď na to pohla, a oni mohli ísť ďalej. Keď sa konečne dostali hore, vybrali sa hneď za ostatnými. Tí už na nich čakali, nakoľko práve oni boli posledný.
„No konečne ste tu!“ povedal Choji.
„Teraz už môžeme skúsiť svah.“ Išiel nedočkavosťou puknúť Lee.
Pomaly sa teda jeden po druhom spustili dolu svahom. Vietor im svišťal okolo uší, vháňal im do tváre snehové vločky a počuli vŕzgať sneh, po ktorom prešli lyžami. Vtedy vnímali len daný okamih, a jediné čo ich trápilo bolo vyhýbanie sa iným lyžiarom. Takto to šlo celý deň, pričom občas si ho vylepšili nejakými pretekmi (väčšinou Naruto s Kibom a Leem) alebo Freestyle skákaním na snowboardoch (Gaara, Kankurou a Temari). Neji, Hinata, Shino a Sai si vychutnávali jazdu na náročnejších svahoch, Sakura, Ino a TenTen sa fotili na vrchu zjazdovky a Choji s Shikamarom si dávali strategické prestávky v malej reštike pod svahom.
Keď už mali dosť, rozhodli sa že pôjdu naspäť do chaty. Cestou Kiba vzal Akamara, ktorý naňho dole čakal a na Narutovo frflanie mu pomohol odniesť lyže. Keďže na chate boli len trojmiestne izby, museli sa dohodnúť na „zložení“ izieb. Keď vyriešili tento problém a vybalili si veci, pobrali sa pripraviť večeru. Teda, robili ju len dievčatá. Chalani dostali za úlohu prestrieť a po jedle ich dievčatá donútili aj umyť riady.
Na ďalší deň sa všetci zobudili oddýchnutý a plný novej energie, ktorú si potom vybíjali pri lyžovaní. Tento deň bol dokonca ešte lepší, pretože nesnežilo, ani nefúkal vietor. Nikoho ani len nenapadlo, že práve dnešok bude patriť zaujímavým ale aj nečakaným udalostiam. Začalo to už ráno, keď sa suňaci prihlásili na snowboarderskú súťaž. Pri početnej konkurencií (ale za hlučnej podpory kamarátov z konohy) mali zvládnuť rýchlostný zjazd aj triky na mostíkoch. Po sčítaní výsledkov v oboch disciplínach porota vyhlásila prvé tri miesta. Na prvom mieste Temari, na druhom Gaara a na treťom Kankurou. Ich priatelia sa samozrejme tešili, a rozhodli sa, že večer na ich počesť zorganizujú oslavu. (Ale poďme my ďalej) Tých zaujímavých udalostí bolo toľko, že sa ani nedajú spočítať a vymenovanie by zabralo veľa času (aj miesta), že ich radšej preskočíme a prejdeme rovno na tie zvláštne.
Bolo to asi v čase poludnia. Naruto šiel akurát spokojne dole svahom, keď sa vedľa neho ozval hlas, ktorý ho oslovil: „Ahoj Kyuuby. Lyžuje sa ti dobre?“
Naruto sa otočil, že sa dotyčnému odzdraví a povie: „Díki, dosť dobre.“ Akonáhle však zbadal postavu idúcu vedľa neho, div nezinfarktoval. Postava mala na sebe oblečenú čiernu lyžiarsku kombinézu s červenými obláčikmi, modré oči a dlhé blond vlasy. Hneď za ňou sa rútila ďalšia, podobne oblečená osoba a kričala: „Deidara- senpaaaaaai, počkajte na mňaaaa.“
Bolo to tak na svahu sa zjavili Akatsuki. Naruto, v snahe za čím kratšiu dobu sa čo najviac vzdiali, stratil kontrolu nad svojimi lyžami, zašiel do kopy mimoriadne vysokého snehu na kraji zjazdovky, spadol a zasekol sa tam. Bol absolútne neschopný pohybu. Bez šance na útek, sa mohol len bezmocne prizerať, ako sa k nemu tie dve postavy blížia, brzdia tesne pri ňom a odopínajú si lyže. Videl aj ako Deidara rukou skladá pečate a to, o čo mu išlo, Naruto dobre vedel aj bez premýšľania.