"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" 11.

Naša súdobá hra na hrdinov a ľudí, ktorí sa radi skrývajú za to, že nie sú hrdinovia sa mala pomaly skončiť. Zistil som, že všetko čo som doteraz urobil bolo nadmieru sebecké a nevychované. A čo som mal robiť? Nikto ma nevychovával. Nemal som priateľské sklony k blížnemu svojmu a nemal som ani tú potrebu o sebe každému rozprávať, aký som ublížený a koľko som toho stratil. To oni sami sa ma na to pýtali. Ich problém, nikam som ich neťahal. A jedného dňa, až si spomeniem na túto chvíľu, na tento okamih, budem sa možno usmievať, pretože mi príde aké to bolo všetko stupídne. Všetka moja snaha o to, aby som vyzrel na pomstiteľa. Pretože nebolo ľahké sa postaviť a kráčať ďalej s tou ťarchou, ktorú som mal na srdci. Potreboval som to niekomu dať, predať to trápenie a posunúť ho ďalej. Alebo sa ho jednoducho zbaviť. Zaliať ho a hodiť do mora, na jeho samotné dno.

Nikdy som nechcel robiť nič pre druhých, pretože ma to s nimi zbližovalo. A na to, aby som dokončil svoju púť, ako sa zbaviť jednej časti svojho ja, som potreboval byť sám. Absolútne sám. Koniec koncov, takto keď umriem, nebudem nikomu chýbať...

„Ak sa mi budeš snažiť zdeliť niečo zaujímavé, tak mi to radšej povedz teraz.“ Následne pri boji, alebo čomkoľvek čo príde potom, nebudem mať chuť hovoriť. Je to príliš namáhavé viesť takýto boj s niekým koho dobre poznám. Niekým, kto ma toho toľko naučil.

„Ani nie.“

„V poriadku.“ Sadnem si a budem čakať, kým zo mňa nespraví dusené. Možno, keby si Kakashi počul moje myšlienky, smial by si sa. Vravel by si si, odkiaľ to berieš? Moje ústa hovoria jedno, a myseľ druhé. Problém schizofrenika? Nie, len osoby, ktorej je vzácne jej súkromie a vnútorný svet, ktorý ju drží pri zmysloch. To som, Sasuke, ktorý toho môže zvládnuť koniec koncov mnoho. Ten, ktorý toho vydrží dosť.

„Po čo ste sem prišli?“

„Ale no tak, sensei, chodíte do kina nie? Len stupídne scenáre majú tú pasáž, kde zloduch prezradí svoje plány.“

„Nie som viac tvoj sensei.“

„Tak to ma mrzí...“ prikývol som si na zrozumenú. Možno som sa snažil všetko zamiesť a ďalej hrať toho, ktorý prišiel len na návštevu za starými známymi. Nechcel som sám sebe priznať tú skutočnosť čoho sa chystám dopustiť. Možno by bolo tak ľahké, spustiť poplach a nech Itachiho dostanú. Možno by som mohol uniknúť. Ale kde by ostala moja spravedlnosť? Visela si ďalej obesená na strome.

„Vždy si bol jeden z tých, do ktorých som vkladal najväčšie nádeje Sasuke. Zradil si nielen sám seba, ale všetkých, ktorí v teba verili.“

„Dôvera je hold tvarovateľná. Vyprší sa ako oblak... po búrke hnevu, musíš počkať, kým to vyprchá a znova sa oblak nevytvorí...“

„Ja už nemám dôvod ti veriť.“

„nechcem aby si mi veril, Kakashi... môžeš ma ale zastaviť. Zabiť ma, spáliť a rozsypať môj popol do mora, pretože si nezaslúžim ležať na rovnakom mieste ako ostatní padlí hrdinovia, ktorých Konoha vypustila. Vieš, niečo som pochopil. Vojna nie je o moci, ale o ľuďoch. O tom, ako niekto niekoho moc nenávidí a chce viac a viac. Chamtivosť a pretvárka. Koniec koncov, sú to všetko ľudské city.“ Neviem kedy sa zo mňa stal filozof. Ale dáva mi to taký zmysel a teraz by bodlo, keby niečo spravil a nestál tam ako socha. No nie, že by mu ma prišlo ľúto. Nevysvetliteľné.

„Budeme len stáť?“ opýtal som sa zvedavo, keď sa ani nepohol. V tom zmätku ktorý vôbec nenastal ako som myslel, sa mi zazdalo, že som zahliadol Itachiho.

„Zastavím ťa, Sasuke, a ty to dobre vieš.“ Zabudol som. Môj rozoklaný jazyk. No, ako myslí. Nech teda útočí. Ale bude to on, kto prvý zdvihol zbraň a zaútočil na mňa. Bude to on, kto sa mi postavil a chcel prelievať krv. Vždy som si šiel za svojim, zabíjal som. Ale človek dospeje a naučí sa, že sú vhodné občas i okľuky. Sú bezstarostnejšie a menej namáhavejšie. Cesta sa rovná tomu istému času. Ak nie kratšiemu.
Na tvári sa mi objavil úsmev, keď sa proti mne rozbehol. V skutku zaujímavá noc.
„Pozdrav doma, Kakashi.“ Uhol som jeho útoku a vytasil katanu.

„Kiež by som mohol povedať to isté tebe.“

„...pravda, škoda, že žiadny domov nemám...“ bolo to príliš krásne, aby to mohla byť pravda. Kakashi netušil o mojej sile, a ja o jeho. Vždy som si prial s ním bojovať a predbehnúť ho. Je to tak detinská túžba, prekročiť svojho učiteľa a z diaľky mu mávať s vyplazeným jazykom. Mohli ste to pochopiť tak, že Kakashi býval vždy mojim vzorom. Ale dostal som sa do takej roviny, že som nakoniec vzor ani nemal. Itachi bol niečo ako záchytný bod, ktorý musím prekonať, aby som sa dostal vyššie, a následne opäť vyššie.

„Mám nápad.“ Ozval som sa pri ďalšom vyhnutí pred jeho útokom.
„Nebudeme budiť celú dedinu. Zahráme sa na samurajov, čo ty na to? Bez ninjutsu, genjutsu... len na päste a meče.“ No, keď už ide o to, musím si šetriť čakru, čo ak sa Itachi zblázni a bude ma chcieť zabiť? Musím sa nejak brániť nie? Zdalo sa, že Kakashi nad tým váha. Vážne, je to blbý nápad.

„Nespravíš to pre svoju zatúlanú ovečku, ktorá nechce od vlkov?“

„Ako teda chceš...“ zmenil som sa. A on to dobre vie. Dostal som sa do tejto rovine po psychickej porážke jedného ninju, ktorý mi bol schopný roztrieť ksicht po celej planéte. Nebol som proti nemu ničím čo sa týka života. Ale naučil ma toľko, že život stojí viac než pár rán do tváre. Človek sa tak či tak musí zdvihnúť, aby na neho furt nepadali tie isté sr**ky. Možno tie druhé budú mať inú príchuť. Rozmanitosť života.
Moje čestné čakanie zakončil Kakashi prudkým výpadom, ktorému som len tak-tak stihol uhnúť. Sensei, vy ma vážne chcete zabiť?

Ani neviem čo to do mňa vošlo. Ale jediné, čo som robil, bolo to, že som mu uhýbal. Nevládal som zo svojho vlastného popudu zdvihnúť zbraň a vrátiť mu útok. Koniec koncov, tento boj bol pre mňa niečím ako spásou, že pre nich ešte stále niečo znamenám.

Prehol som sa pod jeho ostrým, ktoré smerovalo na moju tvár. Podkĺzol som mu a zablokoval úder ostrým katany. Akoby sme predvádzali nejaké umenie. Vyskočil som si na múrik a rozbehol sa po jeho dĺžke až hore na sošku, kde som si drepol a pohliadol dole na Kakashiho, ktorý bol stále v strehu.

„To, čo predvádzaš Sasuke je úbohé.“ Ah tie jeho unavené oči. Akoby ma chcel s nimi zosunúť dole a ešte nižšie.

„...som hold vyťažený človek.“

„Zmenil si sa.“

„Vo vyjadrovaní? Dospel som.“

„Vo všetkom.“

„Hold, život je tvrdý, ty by si to mal vedieť najlepšie.“ V poslednej dobe sa nejak cez príliš usmievam na to kým som. Akosi zabúdam na to kým som. Som proste prekliata ovečka v stáde mníchov. Odrazil som sa a skočil som rovno smerom na Kakashiho, ktorého som pádom a ostrím takmer zlomil v kolenách. Odrazil ma s istou námahou a odskočil.

„Prekvapuješ ma svojim prístupom.“

„...nenásilnej taktiky?“ vedel som, že môj čas sa kráti a tak som robil to isté. Začal som do neho dorážať. Silnejšie a prudšie. Rýchlejšie, takže to bol tento krát Kakashi ktorý sa len bránil a uhýbal. Nemám čas. A čas je to, čo potrebujem aby som sa niekam dostal. Koniec filozofie.
Mal som pocit, akoby som sekal drevo. Jednoduché, hrubé dorazy, a predsa to Kakashi neporušil a nepučil jutsu. Fér boj. Mal tú nevýhodu v ostrí, pretože moje bolo dlhšie. Odskočil som od neho a založil pomaly katanu s povzdychom. „...budem fér...“ ozval som sa a vytasil kunai.

„Každý si zaslúži rovnakú šancu.“

„...asi si moc veríš, Sasuke.“

Keby som si neveril, bol by som tu dnes? Usmial som sa. A normálne som mal chuť sa i zasmiať.

„...som slobodný, môžem sa stavať i na hlavu.“ Buďme na chvíľu optimistami. Som totálne mimo svoj charakter. Úplne vychýlený z tej roviny, do ktorej ma zasadili. Ah, to ich hlúpe škatuľkovanie. Myslel som, že aspoň Kakashi je iný. Tu to máte...