"Vrátim sa, tak ako lístie vyrastá na konári, ja sa vrátim!" XII.

A ako zvuk vojnových bubnov, znelo srdce jedného ninji, zaveseného nad priepasťou svojich oživnutých lží...

Neviem aký zmysel malo začať cinkať s kunaimi do seba. Obaja sme vedeli, že toto bude trvať do zmilovania. Ja, a moje sterilne úžasné nápady, ma zase doviedli na pokraj debillandu, kde si začínam od základov budovať vlastnú povesť. Zákruta ako vyšitá na to, aby som dokázal ako vedia slová určiť charakter človeka. Plno inteligentných rečí a skutky žiadne. Preskočil som si na múrik a vyhol sa rade Kakahsiho útokov. Videl som na ňom, že by ma najradšej poslal voľným pádom dole za pomoci jednej z jeho skopírovaných techník. Nič z toho nebude, ako sa zdá, len poštuchávanie.

„Nesleduj ma...“ zahučal som do tmy ako pomstiteľ pomstiteľa a spravil som krok do prázdna. Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Kakashi sa samozrejme vyrútil za mnou ako stíhač. Konoha spala. Aspoň sa to tak zdalo. Lenže za tým nočným pozlátkom ticha a pokoja, stálo nenásytné monštrum.
Hlboko vnútri spí ten drobný Itachi, ktorý si myslí, že každý dôvod, je dobrý dôvod. Niektoré dôvody, nech sa snažia byť akokoľvek dobré, sú neformovateľné. Nedajú sa prispôsobiť na každú osobu. Nemôže si človek povedať, urobil som to pre teba! Nemohol som ti to povedať! A čakať, že to ten druhý skutočne zožerie a celý sa z toho nepojaší, pretože niekto niečo dobré voči nemu zamýšľal. Tak fajn... hovorím si. Zamýšľaj si, ale je to bez môjho vedomia, a to môj problém nie je, čo máš ty za dôvody, keď sa nechceš podeliť, nečakaj, že dostaneš pochvalu.

Keď sa človek ako ja, rozhodne odísť a za nechať úplne všetko preto, aby preštudoval ten dôvod, nie je sa čomu diviť, že sa všetci postavili na hlavu. Tak som si povedal; sakra! Vydrž chvíľu! Mám aj svoj život...

Nefungovalo. Mykol by som plecami. Itachi stál pod veľkým stromom pri potôčiku. Začala padať hmla a ja som mal pocit, že ak sem dôjde Kakashi, budem mať veľký problém a to dvojnásobný. Človek sa toho kopíru nikdy nezabaví.
„Stalo sa niečo?“ odvrátil som od Itachiho hlavu s pohľadom smerujúcim do korún stromov. Rozhodne sa na ne díva lepšie než na jeho ksicht.

„Kde je ten zvitok?“ opýtal som, keď mykol plecami. To znamenalo ty nepovieš, ja nepoviem.

„Zadrhni sa s ním...“ ďobol som ho prstom do hrude. Len sa na mňa otočil a kráčal ďalej.

Chceli ste viac akcie? Chceli ste sa pobaviť ako Sasuke Uchiha umiera pod rukou svojho majstra či nejakého iného ninji z Listovej? Chceli ste mať ďalšie klišé? Smiať sa, alebo plakať? Realita je úbohá... zasadzuje rany, ktoré robia z hrdinov a tvrdých bojovníkov bábovky, ktoré vedia kedy ujsť. Poslaním ninji nie je zmlátiť všetko čo je proti nemu. Ale urobiť svoje veci rýchlo, potichu a nenásilne pokiaľ to je možné. To je pravé umenie ninji... to som pochopil vo svojom živote, bez ľudí v Konohe, bez ľudí, ktorí by sa snažili za každú cenu učiť len preto, aby mohli jedného dňa bojovať a znova vytvoriť vojnu. Nie pre ochranu, ale aby ničili. Tieto dve veci, ochrana a ničenie, majú veľmi pevné puto. Sú skoro spojené. Ľudia sa ľahko pomýlia... ničia i keď ochraňujú. Snažia sa z toho vyzliecť slovami, že musel, inak by nezachránil to čo chcel. Zaujímavé... a čo ak chránil nikto to, čo on rozbil keď ochraňoval to svoje? Svet je zamotaný a plný vojny a násilia... netreba ničiť... vôbec netreba...

„...sleduje nás...“ riekol Itachi kráčajúc predo mnou akoby som spôsobil, že sa svet zrazu rozpolí na dve časti. Mal som chuť rozhadzovať rukami, nech si trhne nohou.

„Daj mi zvitok a zdrž ho.“ Zastal až som skoro do neho vrazil.
„...ty si pekný s**č Sasuke!“ otočil na mňa hlavu a prebodol ma červenými očami.

„...spočítame si to...“ ukázal som na svoje prsty. „...si silnejší, chytrejší, veľa toho nenahovoríš... zbavíš sa ho raz dva, tak daj daj...“ začal som hrabivou rukou hľadať kde má zvitok. Len mi priložil ruku na čelo a prebodol ma pohľadom. Môj pohľad na oplátku potemnel. Naštvalo ma to. Toto gesto, táto beznádejne hlúpa situácia.

„...okamžite tú ruku daj dole, inak budeš jej kúsky zbierať pinzetou!“

Pomaly stiahol ruku dole. Nemo sa otočil a kráčal ďalej.

„Je to tvoja vina malý... naprav ju... inak sa nevracaj.“
Tak on si bude klásť podmienky. Mal som mu chuť tak vykliať, že by sa vrátil do sídla s nemou otázkou ako sa to vlastne volá.

Moja chtivosť po zvitku nebola účelová, ani sebecká. Chcel som len vypadnúť. Konečne odtiaľto vypadnúť a za nechať toho zmätka, ktorý si hovorí môj brat napospas osudu. Pretože, keby sa o neho postarali iný, bol by som i rád, že som nemusel zabiť vlastného brata, preto aký je dement.

No teraz som ostal stáť a čakal kým sa apokalypsa o klišé naplní a Kakashi sa neobjaví za nejakým stromom.

Skutočne to netrvalo dlho a on vykukol spoza stromu. Horšie než film nominovaný na najhoršiu cenu. Kakashi, Kakashi, a že práve ty, ktorý je tichý zvrhlík si neuvedomuje fakty, s ktorými pracuje.

„Prebudil som stráž Sasuke... ďaleko nezájdete.“

„...je to Itachi, sensei...“ mal som neuveriteľnú chuť mu tak povedať. Nie aby som mu obmäkčil srdce. Ale dostala ma nostalgia tak krásna, že mi to vypadlo samo.

„Ale ty si ty...“ riekol.

„...už bez zábran Sasuke. Nechcem ti ublížiť. Buď sa vzdaj, alebo...“ prehliadol som si jeho bojovú polohu, v ktorej zastal. Nebola nijaká. Len stál. Ale poznal som ho dosť dobre na toľko, aby som vedel čo spraví.

„...alebo čo? Zabiješ ma a postavíš mi pekný pomník s epitafom; nebol tak zlý ako sa tváril. Máme ťa radi Sasuke....“

Prišlo mi to tak nesmierne hlúpe a devastujúce. Tá skutočnosť, že som chcel vypadnúť z Konohy a vrátiť sa do nej až bude pokoj svätý.

„Ja nebojujem tak ako Vy, Sensei. Nebojujem ako vy všetci z listovej či akýkoľvek ninja. Ja totiž nebojujem vôbec...“

Moje posledné slová ostali visieť v šume lístia, ktoré sa vracalo rok čo rok na tie isté stromy. Padlo ale vrátilo sa... a rovnako som to plánoval i ja. Raz, jedného dňa. Času dosť, lístie vyrastie vždy... pokiaľ strom neuschne, alebo ho nezotnú...