New Life 15

Gaara v noci odišiel a odrazilo sa to na mojich snoch. Znovu sa mi sníval sen o Madarovi. Zobudila som sa a zmučene som hľadela pred seba. Je normálne, aby sa mi tento sen sníval takmer päť mesiacov? Odpoveď na svoju otázku asi ťažko nájdem. Zašla som do sprchy, obliekla som sa a najedla. Dnes sme mali voľný deň. Keďže Lin a Toru boli mimo Sunu a ja a Niky sme mali hliadkovať okolo celej budovy, Gaara sa rozhodol, že pre dnešný deň tam postaví inú stráž nech si môžeme odpočinúť. Samozrejme Niky to využije a strávi celý deň s Kankurom. Bola to taká smola, že Gaara mal toľko práce, ale bola som rada, že vedšinov končil tak ako ja o siedmej, takže potom sme spolu mohli byť.
Otec vyzeral, že má radosť, že som si našla niekoho ako je Gaara, pretože do neho vkladal veľkú dôveru. Gaara bol predsa Kazekage a viedol Sunu veľmi dobre, takže veril, že aj ako priateľ bude úžasný. Samozrejme, že to tak je.
Keďže som mala celý deň voľno a nemala som čo robiť, rozhodla som sa, že zájdem do jedného obchodu, ktorý mi poradila Niky, ktorej som hovorila o svojich snoch. Povedala, že by tam mohlo niečo byť o snoch a tak som sa tam vybrala.
Obchod Jujutsu sa nachádzal v zapadlejšej časti Suny. Majiteľkou bola mladá Sarina, ktorá o sebe tvrdila, že je obdarená mocou. Podľa toho čo mi hovorila Niky, ľudia ju neberú vážne. Aj keď som o tom obchode veľmi pochybovala, rozhodla som sa, že to skúsim. Zašla som tam a hneď ako som vošla dnu, našla som hocijaké knihy o čiernej a bielej mágii a rôzne lapače snov a gule. Pri pohľade na to som to vzdala. Tu určite nenájdem odpoveď na moju otázku.
,,Prajete si niečo?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa prudko otočila. Za mnou stál asi pätnásťročný chalan s temnými očami a sivými dlhšími vlasmi zakrytými čapicou, celý v čiernom.
,,Nie, asi to tu nenájdem.“ zamrmlala som a znova som si ho prezrela.
,,A čo presne hľadáte?“ spýtal sa. Bol dosť kľudnej povahy, pripomínal mi Gaaru.
,,No, ide o to, že mám už dlhú dobu ten istý sen a neviem prečo sa mi stále sníva.“ zamrmlala som.
,,Ten vám môže predpovedať budúcnosť.“ ozvalo sa a spoza regálov vyšla divne vyzerajúca žena. Sarina zrejme.
,,Môžem vám predpovedať, čo znamená.“ hovorila.
,,Prosím ťa, kto by takému niečomu veril.“ povedala jej dcéra. Zrazu sa objavila za mnou a prevrátila oči, keď zachytila môj pohľad. Pozrela sa na mňa a ukázala mi, že mám ísť s ňou von.
,,Eh, nie je treba. Dovidenia.“ povedala som a vyšla som von z obchodu kde ma čakala jej dcéra.
,,Ani si tam nemusela chodiť, je jasné, že každý kto tam príde zabije len čas.“ povedala a začala sa smiať. Prikývla som a kráčala som ňou von cez ulicu.
,,Ja som Saya.“ predstavila sa mi.
,,Anamo.“
,,Nie si ty to dievča, s ktorou je Kazekage?“ spýtala sa a nadvihla obočie. Prikývla som.
,,Hmmm...“ zamyslela sa.
,,A aký je?“ zrazu na mňa vyletela s otázkou.
,,Čo?“ nechápavo som sa na ňu zahľadela.
,,No Kazekage, aké je to s ním chodiť?“
,,Normálne.“ pokrčila som plecami. Nepáčilo sa mi, ako sa uberal náš rozhovor. Ach, ďalšia jeho fanynka.
,,Máš také šťastie, toľko dievčat by ho chcelo.“ povedala a v očiach sa jej zaiskrilo. Pokrčila som plecami a nahodila som inú tému.
,,Nie si veľmi nadšená rodinou.“ povedala som.
,,Áno, je to vidieť čo? Ale keď oni sa správajú ako blázni, ale nevadí, zabavím sa na nich.“ zasmiala sa a pozrela sa na mňa.
,,Aký máš problém, že si sa odhodlala ísť do toho blázinca?“ spýtala sa ma.
,,Hľadám niečo, čo by mi dalo odpoveď na to, prečo sa mi už dlhú dobu sníva nepríjemný sen.“ povedala som ľahostajne.
,,Tak skús knižnicu. Určite tam bude veľa kníh o snoch.“ navrhla. To ma nenapadlo. Usmiala som sa na ňu.
,,Ďakujem za radu.“ povedala som. Vošli sme do centra mesta a Saya ukázala na veľkú budovu.
,,Knižnica. Veľa šťastia.“ povedala, zakývala a vybrala sa opačným smerom.
Kráčala som k veľkej budove a vošla veľkými dverami. Kráčala som chvíľu po schodoch do jednej miestnosti s policami a hľadala som oddelenie s knihami o snoch.
,,Želáte si niečo?“ ozvalo sa pri mne. Otočila som sa a pozrela som na drobné dievča.
,,Nemáte tu knihy o snoch?“ spýtala som sa.
,,Nie, nemáme.“ povedala ľútostivo. Vzdychla som si a pokrútila som hlavou.
,,No nič, aj tak to nie je až také dôležité.“ povedala som si a otočila som sa ku dverám. V tej chvíli sa za mnou ozval buchot. Otočila som sa a uvidela som to dievča na zemi a okolo nej boli rozhádzané knihy. Prešla som k nej a pomohla som je na nohy. Pozbierala som knihy a usmiala som sa na ňu. Ona mi celá červená opätovala úsmev.
,,Kumoku, zasa ti spadli knihy?“ ozvalo sa nad nami. Obidve sme pozerali na mladé dievča. Nevyzerala byť nahnevaná. Kumoku sa usmiala, poďakovala sa a vydala sa do ďalšieho oddelenia.
,,Prepáčte, moja sestra je trochu nemotorná.“ ospravedlňovala ju.
,,To je v poriadku.“ pokrútila som hlavou.
,,Ja som Karei Shisoki, vlastním túto knižnicu.“ predstavila sa mi.
,,Anamo.“ stisla som jej podávanú ruku.
,,Hľadali ste niečo?“ spýtala sa ma.
,,No, vlastne ano, ale Kumoku mi povedala, že to už asi nemáte.“ povedala som.
,,A čo presne to bolo?“
,,Knihy o snoch.“
,,Och prepáčte, tých je veľmi málo, a dali sme ich preč, pretože nám tu zbytočne prekážali.“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.
,,Nie, to je v poriadku. Nie je to dôležité.“ upokojila som ju. Bola veľmi milá.
,,No tak ja už musím. Ešte raz ďakujem a dovidenia.“ rozlúčila som sa s ňou. Vyšla som z knižnice a kráčala som k Niky. Prešla som pred jej dom a zaklopala som. Dvere sa pootvorili a na mňa hneď vyskočili vlci a začali ma olizovať. Pohladkala som ich a vošla som dnu. Niky pobehovala po dome a upratovala. Vankúše mala rozhádzané a roztrhané. Zostala som šokovane hľadieť na Niky.
,,Bože, čo sa tu stalo?!“ vyhŕkla som a prešla som k nej. Niky sa vystrčila spod pohovky s pierkami vo vlasoch a unavene si sadla.
,,Kankurou.“ oznámila mi. Nadvihla som obočie.
,,Prečo sú roztrhané vankúše?“ sadla som si vedľa nej. Odfúkla pierka čo najďalej od seba a pozrela na mňa.
,,Nejako si na neho nepamätajú a začali ma brániť keď sa ku mne priblížil.“ ukázala na vlkov, ktorý si spokojne ležali na zemi.
,,A Kankurou ma nepočúvol, spanikáril a začal behať po miestnosti. Vlci sa na neho vrhli a on začal rozhadzovať vankúše, ktoré oni roztrhali.“ snažila som sa nesmiať a zatiaľ sa mi to úspešne darilo.
,,Nakoniec vyliezol na pult a ja som ich musela upokojiť. Myslela som si, že to je to najťažšie, ale keby si videla jeho výraz, keď som sa ho snažila presvedčiť, aby zišiel dolu.“ vybuchla som do hlasného rehotu. Nemohla som si pomôcť.
,,A kde... je teraz?“ spýtala som sa.
,,TU!“ ozvalo sa. Niky si zložila hlavu do dlaní. Vyzeralo to, že plače, no potom sa zvalila nabok a začala sa nahlas smiať. Pridala som sa k nej keď zo skrine vypadol Kankurou a spadol na zem. Ako som sa smiala do úst mi vleteli pierka a ja som okamžite vyštartovala von z domu. Vyšla som von a kašlala som a prskala všade okolo seba. Konečne som dostala pierka z úst a so slzami v očiach som sa vrátila späť do do obývačky. No nemala som to robiť. Kankurou znova stál na pulte a hľadel na vlkov, ktorý na neho skákali. Niky sa ich snažila upokojiť.
,,Nechápem to, mali by ma počúvnuť.“ povedala vystrašene.
Mala som pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Vyliezla som za ním na pult a začala som ho prehľadávať.
,,Č-čo to robíš?“ zvolal. Neodpovedala som mu a ďalej som po ňom siapala.
,,P-počkaj, ale veď Gaara, on...“ vytiahla som mu z vrecka za hrsť mäsa. Dosť na to, aby to rozprúdilo krv v žilách vlkov. Vlci sa na mňa zahľadeli a tak som im ho hodila. Začali sa o to biť, a nakoniec každý so svojím kúskom zaliezol do kúta.
,,Oni ťa nechceli roztrhať, oni cítili mäso. To som už raz zažila. Si si vážne neuvedomil, že ho máš?“ spýtala som sa.
,,Ja som vôbec nevedel, že ho tam mám! Ako sa tam dostalo!“ no zrazu zmĺkol. Zvráštil obočie a potom zakričal.
,,TEMARI!“ vyzeral ako šialený.
,,ona si zo mňa vystrelila! Ona vedela, že máš vlkov a že idem k tebe. Ja ju...!“ hučal. Nezvládla som to. Začala som sa nekontrolovateľne smiať.
,,Ja radšej pôjdem, lebo tu zinfarktujem.“ povedala som a so smiechom som vybehla z domu.
,,No čo?“ ozvalo sa pri mne. Temari sa objavila pri mne s úškrnom na tvári.
,,Tak to sa ti podarilo.“ povedala som sa a spolu sme sa začali smiať. Keď sme sa upokojili išli sme na cvičisko.
,,Dnes sa mám stretnúť s mojim tímom. Môžeš ísť so mnou.“ navrhla. Ochotne som prikývla a tak sme vyrazili za nimi.
Boli naozaj v pohode. Temari ich nechala trénovať a my sme sa zatiaľ rozprávali. Keď už boli unavený tak nás po dlhom presviedčaní presvedčili, aby sme ja a Temari spolu bojovali.
Bolo to dosť náročné, ale my sme sa v podstate len zabávali. Neútočili sme na seba nebezpečnými technikami, takže to ani jedna z nás nevyhrala.