Koniec nekonečných kruhov ! II.

Jiraiya opatrne položil blondiaka na posteľ v práve prenajatej izbe a prvé čo spravil bolo, že mu rukou siahol na ... chvíľka pravdy ... (to nie je možné, na čo všetko nemyslíte ) ... čelo aby skontroloval teplotu svojho hosťa. Keď mu skoro zhorela ruka, odtiahol ju a strhol z neznámeho premoknutý plášť. ( ó, aká romantika). Keď sa pozrel na jeho pomlátené telo, na chvíľu sa mu zatočila hlava(určite z tej jeho krásne vypracovanej hrude ) a musel si sadnúť na stoličku. Keď sa ako-tak upokojil, pozrel sa poriadne do tváre svojho nového priateľa (mala som asi napísať, že ešte nie sú ani kamoši , nie to ešte priatelia).
„Je tak podobný Minatovi. Teda, skoro, až na tie ...“ nestihol dopovedať myšlienku, pretože sa jeho hosť začal nespokojne prebúdzať. Niečo zamrmlal a Jiraiya sa nad neho sklonil, aby lepšie počul.
„Voda.“ povedal ticho blondiačik.
„Voda.“ zopakoval Jiraiya a už naberal do misky od ramenu vodu.
Blondiačik najprv prskal a kašľal, ale nakoniec sa mu to podarilo všetko vypiť. Už by sa aj posadil, keby ho Jiraiya so slovami : „Si ťažko zranený, musíš oddychovať.“ nezadržal.
„Som len vyčerpaný. Za chvíľu budem v pohode.“ pokúsil sa usmiať mladík.
Jiraiya sa tomu len zasmial a povedal : „Ak sem dôjde nejaký skúsený medik, skutočne budeš v pohode, ale teraz, keď je takéto počasie a my sme na samom okraji zeme tu nikoho nezoženieme. “
Blondiačik na chvíľu pevno zavrel oči aby získal trochu sily a potom sa pozrel na Jiraiyu.
„Vôbec si sa nezmenil čo som ťa videl naposledy.“ povie slabým hlasom.
Jiraiya sa prekvapí a povie : „Ty ... Ty si... si “ zakoktáva sa a nie a nie dopovedať vetu.
Mladík slabo prikývne a Jiraiya sa šťastím rozplače.
„Vedel som to. Vedel som, že si to prežil. Ty máš tuhý korienok.“ povie a popritom sa snaží objímať zmláteného blondiačika. Ten má len nechápavo vyvalené oči a nakoniec odstrčí Jiraiyu.
„Zrejme sa stal omyl. Nie som ten, na koho myslíš. Nie som Yondaime Hokage Minato Namikaze.“ Snaží sa opraviť svoju chybu blondiačik. Jiraya na neho nechápavo pozrie a znovu si sadne.
„To mi vysvetli. Prečo vyzeráš ako on?“ spýtal sa po ukľudnení urazene Jiraiya.
„Máš namysli Minata?“ Jiraiya prikývol. „Ako ti to mám vysvetliť a pritom vedieť, že mi nebudeš veriť.“ rozmýšľa nahlas modroočko.
„No dobre. Poviem ti niečo z pravdy.“ rozhodne sa nakoniec.

„Je to neuveriteľné.“ zrúkne neveriacky Jiraiya.
„Ja som ti to hovoril.“
„Takže sa to naozaj stalo?“
„Do každého detailu.
„Takže, .. takže .... máš teraz nejaký plán?“
„Mám. Len sa chcem najprv spýtať, kedy sa naposledy objavila líška? Vieš, po tamtom jutsu to mám v hlave trochu popletené.“
„Pred piatimi rokmi ju Minato zapečatil.“
„Poznáš jeho syna?“
„No,... “ poškriabe sa Jiraiya zahanbene na hlave „som jeho krstný otec, ale ešte som sa s ním nestretol.“
„A to si hovoríš jeho rodina? Vieš aké to musí pre neho teraz byť?“ spýtal sa vyčítavo blondiačik. Jiraiya, zaskočený jeho výbuchom len sklonil hlavu.
Aspoňže som mu nepovedal celý môj príbeh. To by tu namieste reval a snažil by sa ma všelijako podplatiť. Napríklad vstupenkami do ‘počestných hotelov.’
„No dobre, veď ty mu to časom vynahradíš.“
Jiraya po ňom hodí znova nechápavý výraz, ale nechal toho, keď si všimol zamračeného výrazu svojho hosťa.
„Nad čím rozmýšľaš?“
„Nad menom.“
„Menom?“
„No, musím si nejaké vymyslieť. Keby niekto počul moje skutočné meno, mohli by nastať isté komplikácie. Preto som ho ani tebe nepovedal. No nič. Po ceste nejaké vymyslím.“
„Po akej ceste? Minimálne týždeň musíš oddychovať, kým ťa niekto dá do poriadku.“ hovorí zarazene Jiraya.
Blondiačik len nasadí úsmev, odpovie : „ Neboj. Ja mám svoje spôsoby. Liečim sa dosť rýchlo. “ a vyberie sa do ríše snov.
To je baka. Hovoril som mu, že sa nemá vysiľovať, či nie? Uf, musím niečo vymyslieť, ako sa zabaviť počas cesty. Ak pôjdem s ním, mám svoje podmienky. Usmeje sa v mysli Jiraiya a vyjde von oknom do mesta na ‘návštevy’.

Hej Shiro, už celé hodiny si nepovedal ani slovo. Pomyslí si zúfalo Jiraiya.
„Ero-sennin?“
„Hmm?“ spýta sa zarazene. Takúto prezývku nečakal.
„Prečo vyzerám ako totálny debil?“ spýta sa nezúčastneným tónom Shiro svojho spolucestovateľa.
„Ako čo? Ale prosím ťa. Pristane ti to.“ hovorí so svojím povestným úsmevom Jiraiya.
„Necítim sa vo svojej koži.“ sťažuje si naďalej Shiro.
„Ále,... buď rád že máš takú postavu. Všetci ti musia závidieť,... tie boky... “Jiraiya sa otočí na Shira„ tie ... proporcie“ nadšene hovorí ďalej „tie zlatovlásky, modroočky, ručičky,“ začne sa nebezpečne približovať „ nožičky....“ už to nevydrží a začne hulákať na všetky strany aké to má on šťastie že narazil na takého rodného génia.
„Tá viditeľná absencia dostatočného krytia...“ dokončí nešťastne Shiro.
„Ber to z tej lepšej stránky. “ ukľudní sa po chvíľke Jiraiya. „Mám plno nových inšpirácií do knihy.“ povedal štastne a pritom strká svoju nedokončenú knihu pred Shirov nos.
„Dokedy budem musieť byť takto?“ pýta sa Shiro a ukazuje popritom na svoje telo.
„Dokým neprídeme tam, kam mierime.“ hovorí šťastne Jiraiya.
Shiro vo svojej ženskej podobe sa zatvári prekvapene a hovorí : „To nemyslíš vážne, Ero – sennin!“
„Ale áno. Až dokým tam nedôjdeme.“ Nadšene prikyvuje a myslí na všetok ten čas, ktorý spolu strávia.
„Chyťte sa ma.“ povie naraz Shiro.
„Ehm. Čo?“ spýta sa prekvapene Jiraiya.
„No tak.“ Nedočkavý Shiro mu podáva ruku. Jiraiya ju nakoniec zoberie.
To je tak trápne. Pomyslí si Shiro a pozerá pri tom na okoloidúcich.
Konečne. Dlho neodolal môjmu šarmu. Pomyslí si Jiraiya.
„Pripravený?“ spýta sa Shiro.
„Na čo?“
Shiro sa len usmeje a jednou rukou začne skladať pečate.
O chvíľu sa objavilo menšie tornádo, a na rušnej ceste, kde sa naše dve trdlá práve nachádzali po nich nebolo ani pamiatky. Nato sa tieto dve motovidlá objavili pred bránami Konohy.