Koniec nekonečných kruhov ! III.

Ponk. Ponk. Ponk.
„Prosím, len dnes nie.“ pomyslí si ospalo.
Ponk. Ponk. Ponk.
„To nemôžem mať aspoň jeden deň bez otravovania?“
Ponk. Ponk. Ponk.
Pozrie na budík: 6:00 “Možno ich to prestane baviť.“ pomyslí si s nádejou.
Ponk. Ponk. BUM.
Bum.
„To snáď “
Praááásk
„ nieeéééé!!“
Cink. Cink. Cink. Cink.
„Moje okno!“ zrúkne totálne prebudený občan Konohy. Vstane s dupotom z postele, plný zlosti sa vykloní z rozbitého okna a pozerá sa na chrbty utekajúcich detí.
„Narutó!“ toto dych berúce meno bolo počuť na celú dedinu.

„Narutooó!“ ozve sa druhý dnešný budíček, keď obetný baránok stúpi na rozbité sklo.

„Naruuutoooooo!!“ tretí budík sa ozve niekoľko sekúnd nato. Obeť si konečne všimla „vec“, ktorá rozbila okno.

-Ha-ha-ha-ha
-ha-ha-ha-ha
Smiech štyroch detí sa ozýval ulicami.
„Hej, Shikamaru, aj nabudúce, dobre?“ spýta sa blonďavé päťročné dieťa a pritom sa smeje na svojho utekajúceho kamaráta.
„Bude to otrava, ale budem rád.“ zasmeje sa Shikamaru.
„Ja už budem musieť ísť. Rodičia ma často kontrolujú.“ vraví hnedovlasí.
„Ja pôjdem tiež. Chcem stihnúť raňajky.“ ozve sa chlapček väčšej váhy.
„Naruto, zostávaš?“ spýta sa Shikamaru blondiačika. Ten prikývne a všetci bežia ďalej. Keď dôjdu k akadémii, na ich tajné miesto, rozlúčia sa a každý ide domov.
„Shikamaru, kam chceš ísť?“
„Uvidíš. Poď.“ zasmeje sa a malá dvojica sa vyberie späť do ulíc.

„Páni. Je to tu super.“ chváli miesto Naruto.
„Poď sem.“ hovorí Shikamaru a volá na Naruta. Ľahnú si spolu doprostred trávy a pozorujú oblohu.
„Hej, Naruto, si v pohode?“ spýta sa Shikamaru. Ten len krátko prikývne a rukávom si utrie slzy šťastia.
„Shikamaru, rozmýšľal si už o akadémii? počul som, že starý sensei sa odobral na dôchodok a teraz pribrali nejakého nového. Mohla by to byť zábava."
„Učenie a zábava? To bude skôr otrava. Ja som takto šťastný. Tu, na tomto mieste.“ odpovedá Shikamaru spokojne.
Naruto sa len usmeje jeho odpovedi a ďalej ticho pozoruje oblohu.

„Shikamaru? Shikamaru! Kde si? Shikamaru!“ ozývali sa výkriky ženy.
„Gommenasai, ale budem musieť ísť. Bola by fakt naštvaná ak by ma tu videla s tebou.“ rozlúči sa Shikamaru a bežal za svojou približujúcou sa mamou.

„Bola by naštvaná, ak by ma tu videla s tebou. “ zneli posledné slová kamaráta Narutovi v hlave po ceste domov. Ale ako to už u detí býva, rýchlo zabudol, že nad niečím rozmýšľal a pokračoval v ceste. Po pár minútach sa ozvalo jeho bruško. Poriadne zaškŕkalo.
„Dnes som toho moc nejedol. Asi by som sa mal ešte staviť u starčeka.“ mrmlal si pre seba Naruto.
„Chlapče, chceš sa najesť?“ spýta sa postarší muž. Nachádzal sa pri stánku s jedlom s deravou strechou a muž, ktorý sa ozval, teraz kýval Narutovi, aby podišiel k nemu.
Naruto s kručiacim žalúdkom na nič nečaká, podíde k stánku a pozrie sa spýtavo na muža.
„No, máš šťastie, chlapče.“ začne muž „Dnes sa ti dostane jedla zdarma. Tuto Ayame- san si testuje svoje kulinárske schopnosti.“ A ukazuje niekam dozadu. Z tmy sa vynorila nízka a štíhla postava možno desaťročnej dievčiny.
„Ohajo (neviem ako sa to píše ), som Ayame.“
„Naruto.“ predstavý sa po trápnych piatich minútach ticha.
„Poď, sadni si sem.“ Ukazuje muž na stoličku pred ním „Donesiem ti misu.“ a odišiel do zadnej miestnosti oddelenej špinavou plachtou. Keď sa vracal, položil pred Naruta plnú misu. Boli tam slíže, vajíčko, paradajka a niekoľko zahraničných plodín. Vyzeralo to ako hustá polievka.
„Hmmm. Vyzerá to výborne. Teda, lepšie ako jedlo od starčeka.“
„Itadakimasu!“ vyhŕkne Naruto a pustí sa do jedla, ktoré mal v žalúdku ani nie za pol minúty. Slastne si oblizne prsty a pozrie na muža pohľadom, ktorý hovoril: „Dáte mi ďalšie?“.
„No? Aké to bolo?“ spýta sa muž nedočkavo.
„Sugoi! V živote som nič lepšie nejedol.“ odpovedá šťastne Naruto. „Ako sa to volá?“
„Ramen.“

„Ramen, ramen, ramen, ramen, ramen! Ja chcem ramen!“ zlostí sa blonďavé dieťa. Jeho modré očká sa začali pomaly napĺňať slzami.
„Ale Naruto. Nemôžem ti dávať len ramen. Ako dieťa potrebuješ pestrú stravu.“ ospravedlňuje svoj odmietavý postoj starček.
„Ale, ale...“ chlapček chce vymyslieť dobrý dôvod.
„Keďže jedlo sa ti platí z fondu pre siroty a ten nie je bohvieako veľký, musíš sa trochu uskromniť. Keď vyrastieš a budeš si zarábať sám, budeš si môcť kúpiť ramenu ako sa ti bude ráčiť. Ale po dobu, ktorú sa budem o teba starať ja, budeš jesť to, čo ti dám.“ Snaží sa starček upokojiť smutné dieťa, ale vôbec sa mu to nedarí.
„Ja chcem byť ninjou.“ povie dieťa po niekoľkominútovej hádke.
„Ninja?“ spýta sa zarazene starček.
„Ninja.“ stojí si tvrdohlavo za svojím blondiačik.
„Chcel by si do akadémie?“
„Chcem.“
„Aký máš dôvod stať sa ninjom?“
„Aby som si mohol zarobiť na doživotnú potvrdenku na ramen?“ spýta sa blbo chlapček.
To už starček nevydrží, spadne na zem a Konohou sa ozývajú odzbrojujúce vlny jeho smiechu.
„Čo je tu smiešne?“ spýta sa vážne chlapček.
„Nič. Nič. Len som si na niečo spomenul.“ zaklame starček a snaží sa vrátiť si chladnú hlavu.
Chlapček len nechápavo pokrčí ramenami a spýta sa ešte raz, či sa môže stať ninjom.
„Ak počkáš rok, dva, pustím ťa na akadémiu.“ súhlasí starček a v duchu plače od smiechu pri pohľade na blondiačikovo správanie.
„Ale ja chcem ísť teraz.“ vraví tvrdohlavo chlapček.
„Bohužiaľ. Teraz nemáme dostatok prostriedkov na zaplatenie akadémie pre teba.“ ospravedlňuje sa starček.
„Teraz.“ hovorí zanovito chlapček a nevšíma si starcovo ospravedlnenie.
Kým starček stihol niečo namietnuť, ozvalo sa klopanie na dvere.
„Ďalej.“ pozve starček hosťa.
„Hokage- sama. Pred bránami Konohy sa nachádza Jiraiya- sama spolu s nejakým neznámym.“ Hlási vchádzajúci shinobi.
„Jiraiya?“ spýta sa prekvapene starček.
„Hai. Hokage-sama.“ potvrdí shinobi.
„Pošli ich sem.“ prikáže starček.
„Myslím, že to nebude nutné sensei.“ ozve sa z okna známi hlas.
„Jiraiya!“ privíta starček svojho žiaka.
„Hoj. Dlho sme sa nevideli.“ Oplatí pozdrav Jiraiya.
„Zistil si niečo dôležité na svojich cestách?“
„Pár vecí. Ale nestihol som ešte overiť ich pravdivosť.“
„Dobre. To preberieme neskôr, keď tu bude menej ľudí.“ hovorí Hokage.
„Myslím, že už by ste mohli ísť. Správu ste doručili, vráťte sa k svojej práci.“ dodá smerom k shinobimu pri dverách, ktorý doručil oznámenie.
„Hai. Hokage- sama.“ odpovie , ukloní sa následne zmizne v obláčiku dymu.
„Naruto, myslím, že aj ty by si mohol ísť. “ vraví starček a otočí sa k chlapčekovi.
„A čo s akadémiou?“ spýta sa urazene.
„Moje problémy by sa mali riešiť ako prvé. Veď keby som sa stal shinobim, mohol by som pomáhať s ochranou dediny. Takže sa vlastne jedná o celodedinnú bezpečnosť.“ Vydedukuje si päťročný Naruto dôvod svojho urazenia.
„Doriešime to neskôr.“ povie starček milo k Narutovi.
„Teraz.“ začne znova hádku Naruto.
Starček si povzdychne, povie : „Vieš čo? Dám ti nejaké peniaze. Choď si kúpiť dnes ramen a zajtra sa pozhovárame, dobre?“ a podáva mu mince.
„Ramen?“ spýta sa Narutoo a oči mu zablikajú s očakávanou porciou obľúbeného jedla. „Dohodnuté.“