Ibiki a Nemravný Anjel 03: Rozhrešenie

Potom ako som spravila, to čo som spravila obklopila ma temnota. Bezútešná, chladná temnota a v nej ma čakali démonky: Yakkai, Itami, Zetsubou, Shitsubou, Hakkyou a Kodoku. Mučili ma vlastnými znetvorenými spomienkami a čím väčšmi som kričala tým väčšmi sa im to páčilo. Keď sa im zdalo, že ma mučili už dosť dlho začali ma liečiť, no nebolo to zadarmo, musela som im plniť ich zvrátené a perverzné priania. Potom čo som im poslúžila začalo sa všetko od začiatku a takto to išlo neustále dokola, pričom mi nezabudli pripomenúť, že im budem slúžiť naveky a ja som im verila. V temnote niesú hodiny, takže na čas môžete rovno zabudnúť. Celí kolotoč sa zopakoval snáď miliónkrát, keď som začula tvoj hlas, tvoj milovaný hlas a všetko sa zrazu zmenilo.
Cítila som ako ma zvnútra čosi hreje, začala som žiariť a presvetľovať temnotu, až som sa zrazu zobudila. Prvá myšlienka patrila tebe, musela som ťa vidieť, cítiť, dotknúť sa ťa a táto myšlienka, táto potreba mi dodala obrovskú životnú i fyzickú silu, ktorá mi tak chýbala. Pripadala som si ako moja najobľúbenejšia filmová postava, ktorej som sa chcela podobať, terminátorka. Nič mi nemohlo ublížiť, no ja som mohla likvidovať malíčkom. Vstala som z postele, vypla prístroje, aby nevznikol poplach, vytiahla si zo žili vyživovaciu infúziu a pristúpila k oknu. Potom som sústredila chakru do rúk a do nôh a zliezla stenu ako Dracula. Podarilo sa mi porezať o kovovú skobu na hromozvode, vďaka čomu som na stene nechávala krvavé fliačiky. Nejak zvlášť ma to netrápilo, stačilo z nemocničnej košele odtrhnúť pásik látky a omotať s ním tie dva porezané prsty.
Keďže som už bola na zemi z pásky som vedela kade treba ísť a aj keď ma prekvapilo, že diktafón začal horieť stihla som ho pustiť skôr ako mi popálil ruku. Kde býva Ibiki všetci vieme, takže cestu opisovať nemusím. Opatrne som vyšla na prvé poschodie, do bytového domu, v ktorom býva a bleskovo som prebehla presklennou chodbou až k jeho dverám. Dotkla som sa kľučky a zrazu som mala pocit, že vsiakla trochu mojej chakri, na čo som začula tiché cvaknutie. Dvere sa odomkli a tak som vstúpila dnu, vzhľadom k tomu, že boli iba štyri poobede nebol doma.
Len čo som sa rozhliadla po jeho byte dostala som obrovský hlad, nemohla som sa však normálne najesť a to ma štvalo najviac. Pri mojom štúdiu čohokoľvek, čo by mi rozšírilo vedomosti v oblasti liečiteľstva som sa vďaka menu Yamanaka dostala i k tajným doshibovským zvitkom s pred tristo rokov, ktoré hovorili o preživlých z tajných vyhladzovacích táborov zriaďovaných počas daimjóvských vojen i v Hi no Kuni. Preživlý z týchto táborov boli vyhladovaný ako ja a keď im dali jedlo začali zomierať. Doshibovia zistili, že nesmú dostávať normálne jedlo, ale spočiatku iba malú misku sušeného ovocia a zeleniny, každú hodinu, počas dvanástich hodín za deň. Behom dvoch týždňov si ich organizmus zvykol na prísun jedla a tak sa začalo so zvýšením dávky i ponuky.
Môj stav bol podobný tomu ich pred začiatkom tohto obdobia, takže som zamierila do kuchyne a na moje prekvapenie som na kuchynskej linke našla dvanásť malých naložených misiek, pripravených ku konzumácii a dievčenské vodotesné digitálky. Naťukala som do nich hodinu v ktorú majú zvoniť a hodila som do seba prvú misku, lepšie povedané hádzala som ju do seba asi tak polhodinu. Keď som sa najedla, zamierila som do spálne a pri pohľade do veľkého zrkadla som zo seba zostala zhrozená. Špinavé vlasy, tvár, košeľa, ruky i nohy, proste ako zo škatuľky.
Okamžite som vbehla do kúpeľne a našla tam skvelý kozmetický balíček, vonné sviečky a mäkučké, ružovučké pyžamko, priamo na mňa. K vani som si z kuchyne priniesla tri misky a minerálku, plánovala som totiž poriadne dlhý kúpeľ a chcela som mať všetko po ruke.
Ako som relaxovala vo vani prezerala som si čo pre mňa Morino pripravil a bez rozmyslu zo mňa vypadlo: „Do r*** veď on ma surovo balí!“ Akonáhle som to povedala zľakla som sa vlastného hlasu, znel tak zvláštne a tak cudzo. Vylihovala som vo vani a premýšľala o vlastnom hlase a o tom čo ma čaká, aby som všetko dala aspoň trochu do poriadku, keď mi po tretí krát zapípali digitálky. Načiahla som sa za poslednou miskou a pomaly ju zjedla, potom som vyšla z vane, osušila sa, vyfúkala si vlasy a vhupla do toho mäkučkého, fajnovučkého pižama. Už sa mi nechcelo nič jesť, no nejak ma zmáhala únava a tak moje kroky viedli rovno do postele. Stačilo aby som sa v nej usalašila a okamžite som bola k.o.
Tu moje rozprávanie ukončím, pretože som spala a zobudila sa až na ten chichiov výkrik. Riekla hlasom nabádajúcim zjazveného shinobiho k pokračovaniu.
No bože, až tak moc sa zase nestalo. Skonštatoval Tomoya akoby nič.
Nič sa nestalo, ale mohlo! Podpichla mladá kunoichi.
To je strašné, zasa myslíš na zvrhlosti! Ozval sa Morino.
Kto ja, to sa ti len zdá?! Ohradila sa radostným hlasom Keikoku.
Áno ty, moja milá, na zvrhlosti všetkého druhu si odborníčka. Nedal sa Ibiki.
Vďaka za poklonu môj milý, no počkaj až sa vrátime do reality, dostaneš svoju rannú dávku zvrhlosti. Neodpustilo si dievča komentár.
Stop, pauza, timeou! Goreijou vaše intímne hrádky patria do vášho súkromia, takže keď by si "svojmu milému" dovolila zakončiť rozprávanie bola by som ti nesmierne vďačná. Vstúpila zrazu do konverzácie Yumiko.
Pre teba mamulôčka všetko, Mori-chan choď! Zaklincovala konverzáciu tenshi.
Vďaka za dovolenie. Keď si dobre spomínam v ten deň som od rána analyzoval správy od našich spáčov a zvedov, pričom domou som sa vrátil niečo po jednej v noci. Po takýchto dňoch nikde nezažínam, takže potme som sa nasáčkoval do kúpeľne, rýchlo osprchoval, osušil, obliekol do pižama a zamieril do spálne. Spiacki už takmer v stoje som si ľahol do postele a rozčapil sa na nej čo bola dlhá a široká. Na moje veľké prekvapenie mi niekto objal ľavú ruku a pritisol sa ku mne, odfukujúc mi do tváre.
Pekne voní, takže je to žena, no ktorá, nespomínam si, že by som zabudol na nejakú schôdzku!? Pomyslel som si a vyslobodil ľavačku z jej zovretia, načo si z nej neznáma spravila vankúš. Nedalo sa nič robiť a tak som jej začal pravačkou prechádzať po tele. Prešiel som po stredne veľkých prsiach, vytŕčajúcich rebrách, nezvyčajne štíhlom boku, až na vychudnutý zadok, za jej mrnčania. Trvalo mi iba okamih kým som zanalyzoval získané informácie a ústa samovoľne vyslovili moju myšlienku: „Bože Keikoku, čo tu strašíš?!“ Na čo z nej vyšlo rozospaté: „Bu, bu, bu!“ a okamžite sa ku mne pritisla a hlavu si položila na moju hruď. Opatrne som ju objal a zaspal pri premýšľaní nad krehkosťou jej organizmu.
Dlho sme si nepospali, o dve hodiny nás totiž zobudilo hlasné buchnutie, sprevádzané výkrikom: „K***fix!“
„Čo to bolo?“ spýtala sa tenshi vystrašene. „To sa iba aktivovala ochranná pečať proti zlodejom, kľudne lež idem sa pozrieť koho chytila.“ upokojil som ju, vstávajúc z postele. Ozbrojený dvomi kunaimi som vyšiel do obývačky, rozsvietil malú lampičku a na zemi som našiel rozplešteného Tomoyu. „Zdravím, mohol by si to zrušiť, chcel som sa iba uistiť, že je Keikoku v poriadku?!“ zahlásil, pripomínajúc obrovského slimáka. „Prepáčte, ale kto ste?“ spýtal som sa a nahodil výraz akoby som si naňho nevedel spomenúť. „Veľmi vtipné, no tak juujin pusti ma.“ ozval sa znovu a snažil sa priplaziť no nič sa nestalo. „Dobre, ale nabudúce najprv zavolaj, vyhneme sa tak podobným situáciám!“ skonštatoval som a zrušil väzniacu pečať. Pomohol som mu postaviť sa, keď sme za sebou zrazu začuli: „Chichio, bože čo tu strašíš?!“ Nečakal ani chvíľku a okamžite ju objal: „Goreijou, tenshi, som tak rád, že ťa opäť vidím!“ Bola síce rozospatá, no zároveň bola stretnutiu rada: „Pokojne chichio, som späť a už nikdy neodýdem. Mám vás veľmi rada a dúfam, že mi to raz odpustíte.“ S odpoveďou neváhal a hneď sa ozval: „S kamisan ťa máme nesmierne radi a vždy i budeme, nech už sa stane čokoľvek sme tu vždy pre teba!“ Potom ju od seba jemne odtisol, pozrel jej do očí a spýtal sa: „Predpokladám, že chceš zostať tu však?!“ Neodpovedala, iba prikývla a chvíľku si hľadeli do očí. Z ich pohľadov bolo jasné, že spravili prvý krok k zmiereniu sa z nastávajúcim. Pri pohľade na nich som si spomenul na pár veršov jednej Carusosovej básne:

Je to dosť dávno, čo som bol naposledy v Konohe, predsa len skrytá oblačná nieje za rohom, ale z listou, ktoré som od tohto drsného páriku dostal vyplýva, že im to skvele klape. Láska je zvláštna vec, má toľko tvárí a podôb, že si vždy nájdete tú svoju. Takže šup-šup vstaňte a nájdite tú svoju, možno vám chvíľu potrvá kým nájdete tú správnu, ale verte mi stojí to za to.
Carusos Blake