Ibiki a Nemravný Anjel 01:Zoznámenie

Ibiki sedel na zemi v obývačke, meditoval a ako vždy pri tom fajčil fajku s voňavým tabakom. Vdýchol dym s fajky a potom ho pomaly vyfúkol a spolu s ním i akékoľvek rušivé myšlienky, keď sa zjavila spomienka a myšlienky sa začali nevtieravo objavovať v jeho mysli.
Je zaujímavé ako sa mi vnútilo dievča spiace vedľa v spálni a to som si myslel, že sa jej do mesiaca zbavím, keď pristanem na jej prosby. Uplynul však rok a ona sa mi do života nasáčkovala, rovnako ľahko ako do postele.
No dovoľ, ja som sa nikam nenasáčkovala, to bola strategicky naplánovaná infiltrácia! Ozval sa mu v hlave dievčenský hlas. Hups!
Čo robíš v mojej mysli a ako si sa tam dostala, mám na nej chrániacu pečať, takže pri pokuse o vniknutie by ťa to malo odraziť späť?! Reagoval podráždene.
Pečať síce máš, no pri meditácii sa tvoja myseľ dostáva dočasne na vyššiu úroveň, výsledkom čoho je, že pre kunoichi ako som ja sa pečať akoby skvapalní a moja myseľ ňou prepláva bez ujmi a môže počúvať tvoje myšlienky. No v prípade, že by si prestal meditovať bola by som v zadku väčšom ako má slon, pretože by pečať opäť spevnela, nemohla by som sa vrátiť späť do svojho tela a zostala by som uväznená v tvojej mysli. Odpovedala pokojne.
To by bolo vážne úžasné, ešte šťastie, že viem tak dobre meditovať. Skonštatoval bezvýrazne.
To je teda vážne úžasné! Zamrmlalo dievča.
Môžem pokračovať, alebo chceš ešte niečo dodať?! Podpichol ju a pokračoval v rozprávaní.
Pre mňa sa všetko začalo na novoročnom večierku, ktorý spáchala Ino u nich doma. Spočiatku som chcel stráviť Silvester osamote, no keď som zistil, že sa k Ino chystajú takmer všetci rozhodol som sa zúčastniť tiež. Bavil som sa v spoločnosti Shikakua, Chouziho, Inoichiho a jeho brata Tomoya, keď sa hostiteľka pokúšala získať pozornosť všetkých zúčastnených cinkaním na pohár. Potom čo všetky pohľady smerovali na ňu ohlásila začiatok nevšednej hry, s názvom Sedem minút v raji. Pravidlá boli jednoduché, niektoré z dievčat si vylosuje číslo a to patrí niektorému z prítomných pánov. Dvojica sa odoberie do tmavého kumbálu, kde majú sedem minút na to aby sa pobozkali, alebo spravili čokoľvek budú chcieť. Posledný mesiac som vídal Ino v spoločnosti Tenten a Atlantis a tak mám podozrenie, že túto vysoko intelektuálnu záležitosť ukuli spoločne, vráťme sa však späť. Je zaujímavé ako rýchlo sa jednotlivé dievčatá začali zúčastňovať žrebovania. Zaujímaví boli aj vylosovaný páni, hneď na začiatku si jedno dievča vylosovalo Jirayu, z čoho som usúdil, že to bude veľmi zábavná hra. Ako čas plynul medzi vylosovanými sa objavovali samé dobré mená: Kakashi, Naruto, Iruka, Kankuro, Gaara, Sai atď. Celkom som si to užíval, keď sa k losovaniu dostalo nádherné, mladé dievča, s dlhými, blonďavými vlasmi a modrými očami. Stačilo by aby si dalo krídla a bol by z nej dokonalí tenshi.
Nikdy si mi nepovedal, že som nádherná, vždy si mi hovoril, že som lepší priemer. Prerušil ho smutný dievčenský hlas.
Tak ľahko to odomňa počuť nebudeš, nechcem aby si sa považovala za niečo viac ako ostatné. Okrem toho počúvaš to dosť často od iných. Odpovedal Ibiki.
Ale ja to nechcem počuť od iných, chcem aby si mi to hovoril ty. Iba, keď to vyjde z tvojich úst bude to mať pre mňa cenu! Hovorila naliehavo, dúfajúc v nejakú jeho reakciu, on to však ignoroval.
Počas večera som ju občas nachytal ako na mňa hľadí. V očiach som jej videl očakávanie, ale nevedel som, čo vlastne odomňa očakáva. Veľmi skoro som to mal zistiť. Videl som ako si prezerá prítomných a akoby niekoho medzi nimi hľadá, mal som pocit, že ten koho hľadala som bol ja. Nenašla ma, bol som v malom hlúčiku, navyše predo mnou stálo pár ľudí a schovávalo ma tak. Sklamane vložilo ruku do misky s lístkami a vylosovalo si číslo osem, moje číslo. Tomoya môj dobrý juujin, stojaci vedľa mňa, zvedavo riekol: „To by ma zaujímalo kto je osmička?“Mlčky som mu ukázal svoje číslo a v tom okamihu mu vypadol pohár z ruky a rozbil sa na tisíc kúskov.„Ibiki ty....?!“ riekol hlasnejšie než bolo vhodné a hľadel na mňa akoby mal dostať hysterický záchvat. Vtedy mi došlo, že je to jeho goreijou, síce spomínal, že jednu má, no nikdy som ju nevidel. Kto má osmičku vedel v sekunde každý v miestnosti a odprisahal by som, že by bolo počuť spadnúť i špendlík. Nechcel som spraviť nič čo by sa mu nepáčilo a tak som povedal: „Povedz iba slovo a ja nepôjdem!“ Okamih na mňa pozeral, potom odvrátil tvár a vyšlo z neho iba:„Choď!“ a tak som išiel.
Čoho sa chichio obával, veď ste priatelia? Skočila mu do rozprávania dievčina.
Všetci moji priatelia vedia, čo je mojou prácou a niektorý ma videli aj v akcii, takže ma mnohí považujú za psychopata, alebo čosi horšie. Vzhľadom k tomu, že majú niektorý dcéry, ich najhoršou nočnou morou je to, že by som ich dostal do rúk, alebo, že by sa mi samé dobrovoľne vydali.
Aj tak nechápem, čo je na tebe tak hrozného?! Skonštatovala nechápavo.
Podľa všetkého si všetci myslia, že keď robím to čo robím, tak ani zvyšok môjho života nieje normálny. Odpovedal a hlas sa mu pri tom zachvel.
Ty niesi ako my, ty si niečo viac! Si ako umelec, ktorý svojimi monštruóznymi dielami ohuruje svet, no zároveň si tým spôsobuješ bolesť, pretože vieš, že ním niekto byť musí. Som pripravená znášať tvoju bolesť s tebou, stačí keď povieš.
Nasledovala chvíľa ticha, počas ktorej pocítil ako mu po ramene steká čosi horúce a vo svojej chladnej mysli pocítil prudký nárast teploty jej mysle.
Ty plačeš? Spýtal sa na očividné.
Nikdy by si mi nedovolil zdieľať tvoju bolesť a tak aspoň plačem, keďže ty nemôžeš.
Nemám rád, keď plačeš, vtedy neviem čo mám robiť! Zahlásil trpko.
Nemusíš robiť nič, stačí keď ma objímeš a tvoja pevná náruč už moje slzy osuší. Odpovedala a pocítil ako sa jej telo väčšmi pritislo k tomu jeho.
Kráčal som k dievčaťu a ako som sa k nej blížil zbadal som v jej očiach iskričky radosti. Bol som z toho v rozpakoch, pretože dievčatá mali zo mňa vždy strach, no toto dievča nie, práve naopak, zdalo sa, že sa na mňa priam teší. Keď som stál len krôčik od nej a na okamih sme sa tomu druhému zahľadeli do očí v jej očiach sa objavilo ešte niečo, akoby odomňa očakávala niečo, čo som jej mohol dať iba ja. Moje obavy ešte väčšmi zosilneli a začal som premýšľať, či to nebola chyba nakráčať sem. Tok myšlienok mi však pretrhla Ino: „Keikoku, itoko moja milovaná, nikdy by som si nepomyslela, že sa ti páči niekto ako Ibiki-san. Tak fajn vy dvaja zaľúbenci, prestaňte sa tu olizovať pohľadmi a naklusajte do kumbálu!“ a hneď nás s Tenten natlačili dnu a zavreli dvere. „Máte sedem minút, tak si to užite!“ zabúchala Tenten a v kumbále sa rozhostilo ticho, prerušované iba našimi dychmi. Cez otvory na vrchu kumbálu na nás dopadalo slabé svetlo a mohli sme tak vidieť toho druhého. Pozeral som na dievčinu, analyzujúc situáciu, keď v tom som zbadal ako sa jej jemne hýbu pery, no zvuk z nich nevyšiel. „Keď mi chceš niečo povedať a nejde ti to, tak skús na chvíľu zavrieť oči, zhlboka dýchať a potom to skús povedať.“ prehovoril som na ňu, vidiac jej nerozhodnosť. „Mám na vás jednu prosbu, no mám obavy z toho ako budete reagovať.“ vypadlo z nej, náhle sklonila hlavu a ruky si pritisla na hruď. Začala sa triasť, tak som podišiel k nej a objal ju. Zdalo sa, že jej to pomohla, pretože sa upokojila. Cítil som, že sa k niečomu chystá, nechal som tomu voľný priebeh, nechcel som ju do ničoho tlačiť. „Dobre tak ja to zo seba skúsim dostať. Ja...ja....chcela by som vás požiadať....poprosiť....či....či...by ste....Prepáč, že ti do toho vstupujem, ale chcela by som aby tá otázka vyšla z mojich úst. To čo ti teraz poviem som nikomu, nikdy nepovedala, ale tebe verím a viem, že z toho nespravíš kovbojku, akú by z toho spravili napr. moji ryoushin. To čo budeš počuť je intímna spoveď padlého anjela." skočila mu do rozprávania Keikoku a na okamih sa odmlčala.
Zjazvený shinobi to využil a pokojným hlasom, čo najmenej narúšajúc jej niť myšlienok, zašepkal: Kľudne hovor, čokoľvek povieš zostane skryté v tejto mysli!
Udalosti, ktoré nasmerovali môj život k tomu osudovému okamihu sa začali v dvanástich. Vtedy som začala zisťovať, že niesom taká ako iné dievčatá. Síce aj dnes vyzerám ako tenshi, no vtedy mi stačilo pridať krídla a vyzerala som ako malý anjelik, od ktorého nemohol nikto odtrhnúť oči a snažil sa ho maximálne chrániť. Všetci ma chránili, aby sa mi nič nestalo a moji ryoushin boli v tom čase priam fanatický. Stačilo aby som sa poškriabala a okamžite ma odviezli k doshibovi. Nechápala som to a o to väčšmi ma to zožieralo.
Niekedy cez leto, toho roku si hahao spravila s kamarátkami babskú jazdu do susednej dediny a prespali tam, takže chichio prišiel domov až pred polnocou a poriadne opitý. Neváhala som, využila to a dobiedzala som dokiaľ mi nepovedal, prečo ma tak strašne chránia. Povedal mi, že keď som mala asi tak šesť uniesol ma z detského ihriska škôlky pedofil, no vychovávateľka si to všimla a do hodiny nás našli, takže nestihol zrealizovať svoj zvrátený plán. Myslím, že ten pedofil sa volal Mishimoto Kisashi a po prvý krát bol za takýto zločin niekto odsúdený na trest smrti.
Počkaj chvíľu, na ten prípad si spomínam, keisatsukani síce utajili meno toho dievčaťa i jej rodičov, no noviny z toho spravili "celonárodnú" kauzu a rodičia požadovali záruku, že sa nič také už nestane. Daimjó vtedy vydal zákon, ktorý prikazoval, aby každá škôlka mala dvoch shinobi na ochranu detí, pričom ich financovanie malo byť zahrnuté do zemského rozpočtu. Nikdy by som si nepomyslel, že tým dievčatkom si ty! vstúpil jej do rozprávania shinobi.
Áno, som ním ja, aj keď si to nepamätám a mám podozrenie, že v tom má prsty chichio, ale o tomto som vlastne hovoriť nechcela. Pritakala mladá kunoichi a pokračovala.
Potom ako chichio dohovoril začal ma hladiť po bruchu, hrudi, chrbte, zadku, čo mi pripadalo zvláštne, pretože sa ma takto nikdy nedotýkal. Keď ma vyzliekol zo šiat a zostala som pred ním stáť iba v nohavičkách vedela som, že sa niečo deje a začala som mať strach. Znova ma začal hladiť po celom tele a začal zostupovať čoraz nižšie a nižšie, až sa mi dostal medzi nohy a začal ma tam hladiť, to som však už nevydržala a začala som ho prosiť aby prestal. On sa však nahneval, stiahol mi nohavičky, prehodil si ma cez koleno a začal ma biť po zadku. Čím väčšmi som plakala, kričala, prosila o to väčšmi ma bil. Zdalo sa mi, že sa mu to páči, že ho to vzrušuje. Neviem ako dlho to trvalo, no keď som už len tíško plakala zhodil ma na zem, uspokojene sa na mňa pozrel, ľahol si a zaspal. Ja som, ani neviem ako, zaspala na zemi. Keď som sa ráno zobudila zistila som, že ležím oblečená vo svojej posteli. Myslela som, že to bola iba nočná mora, no potom čo som vstala z postele a svinsky ma zabolel zadok postavila som sa tak do tvrdej reality. Chichio bol opitý, takže si bude spomínať iba na pár zábleskov, alebo bude mať okno, v čo som i dúfala. Nechcela som aby si spomenul, pretože by mi to chcel vynahradiť a bol by tak ešte starostlivejší a to by som už vážne nezniesla. Zišla som dolu do kuchyne, kde na mňa čakali raňajky, hahao so slnečnými okuliarmi na očiach a rozbitou perou a chichio so studeným obkladom na čele. Stonal a aj pri tom najjemnejšom zvuku zatínal zuby. Zdalo sa, že hahao ho zobudila priskoro a tiež dostala bitku, no o tom čo mi spravil nepadlo ani slovo.
Nevedel som, že Tomoya je taký domáci násilník. Ako to vyzerá dnes, stále vás bije? Keď by si chcela mohol by som s ním hodiť reč?! skočil jej do reči Ibiki.
Nie nebije nás! Prosím ťa nikdy mu to nepovedz, stalo sa to pred rokmi a iba by si otvoril staré rany. Ja...ja...potrebovala som to niekomu povedať, už som to v sebe viac nedokázala držať. Odľahlo mi, spadol zo mňa jeden z mojich balvanov, no chcem na to zabudnúť, chcem zabudnúť, že sa to niekedy stalo. Nebyť tej noci môj život mohol vyzerať inak....úplne inak. Môj....môj chichio....on....on ma mal chrániť pred celým svetom, vo svojom veľkom, pevnom náručí, no.....ne....nedokázal ma ochrániť pred sebou samým a ani predomnou samotnou, pred tým čo sa vo mne skrývalo. Odpovedala žalostným hlasom a znovu pocítil horúce to jej slzy, sťa lávy klapky stekajúce po ramene svojom. I žeravá jej myseľ planúca plameňmi bolesti, v cudzej, mrazivo chladnej mysli jeho. Nachádzajúca v nej oporu, veľkú, pevnú náruč, ktorá ju schová pred trýznivým pocitom krvácajúceho srdca, malého dievčatka, čo vlastný chichio v temnej chvíľke, mysle alkoholom opantanej, zvrhlej, perverznej príšeri na kratučký a predsa tak dlhý okamih bolesti vypustenej, podupal, zničil, dobodal, rozgniavil tú nádhernú masku, čo pred svojím malým tenshim nosil. Krutá realita prefackala bezbranné, nevedomé, nevinné dievčatko a nechala ho ubolené zaspať na zemi, no pred tým ho svojim jedom nakazila.
Ibiki silou vlastnej vôle premenil časť svoju myseľ na veľkú jaskyňu a ďalšiu časť mysle sformoval do podoby svojho fyzického tela. I Keikokuina myseľ nadobudla podobu jej fyzického tela, s jediným rozdielom, toto telo malo šedivé vlasy a nespočet rán, akoby po dlhodobom bičovaní. Jej skutočná podoba. Spočiatku sa zhrozil, čo za zmučenú bytosť sa to pred ním objavila, no keď zistil kto to je, podišiel k nej a láskyplne ju objal a držal a držal. Hladil ju po utrápenej hlave a pod jeho dotykom sa jej prinavracala podoba akú mal tak rád. O pár minút neskôr pred ním stála vo svojej normálnej podobe. Pozrela mu do očí, ruky mu zavesila na krk a pobozkala ho vášnivým, no trpkým bozkom. Toto bol iba začiatok, musí z nej dostať i zvyšok, iba tak môže kráčať ďalej.
Poď sadneme si nech môžeš pokračovať v rozprávaní! riekol a hneď sa pred nimi objavil veľký gauč. Sadol si naň a ona tiež, položiac si hlavu na jeho rameno a skrčiac nohy pod seba.
Čo mi spravil chichio už vieš, no v zásade to bol začiatok. Po pár týždňoch som začala mať sny, v ktorých ma muž v maske obchytkáva a bije. Ráno som sa vždy zobúdzala s vlhkou, nočnou košieľkou a najhoršie bolo, že ako čas plynul začala som pomaly túžiť po tom aby mi to niekto spravil naozaj. A tu sa dostávame k ďalšiemu zlomu. O mesiac som mala mať štrnásť a práve vtedy som o sebe zistila ďalšiu nelichotivú vec. Náš starý sused ochorel, žena mu zomrela pred pár rokmi a synátor sa s ním nestretával, lebo ho obviňoval z jej smrti a tak sa mu hahao rozhodla pomôcť, aspoň tak, že mu bude variť a ja som mu to mala nosiť. Na ďalší deň som na obed zazvonila pred jeho dverami, no chvíľu bolo ticho. Potom som začula kroky, dvere sa otvorili a v nich stál zblednutý sused v pyžame. „Dobrý deň, Umibara-san, priniesla som vám obed!“ pozdravila som a podávala mu obedár. „Dobrý aj tebe jiyoshi. Poď ďalej, preložím si jedlo na taniere, aby si ho mohla Yumiko vrátiť!“ riekol a mieril s ním do kuchyne, pričom mňa zaviedol do obývačky. Od zeme po strop boli steny zapratané policami, s knihami. Bola som očarená, nikdy som toľko kníh, v súkromnej toshokan nevidela. „Vidím, že sa ti páči moja hondana, keď chceš poobzeraj sa tu a niečo si požičaj, ja sa zatiaľ najem.“ vyhlásil, podal mi obedár a vrátil sa späť do kuchyne. Položila som ho na stolík, v strede miestnosti a podišla som k najbližšej polici. Bolo tam nespočet kníh, od románov po odborné, dokonca i cudzojazyčné, v amerčine, eurčine, afraidčine a strevydčine. Ako som si ich tak pozerala, našla som niekoľko kníh o maľovaní, tak som ich vytiahla a popozerala. Dve z nich som položila na stolík, že si ich požičiam a tretiu som chcela vrátiť späť na policu, keď som zbadala za knihami zapadnutú malú, čiernu, úzku, knižočku. Musela som pár kníh vybrať, pretože sa mi ju nedarilo vytiahnuť, no nakoniec som ju odtiaľ dostala. Držala som ju v rukách a kochala som sa dotykom i pohľadom, na tú nádhernú, koženú väzbu, bez akéhokoľvek názvu, či mena autora. Zavrela som oči, sklonila sa k nej, bleskovo ju prelistovala a nádychom pohladila čuchové bunky, príjemnou vôňou staroby. Otvorila som oči a pozrela som sa, o čom vlastne je. Bola to zbierka erotických poviedok, v ktorých sa hovorilo o sexuálnych praktikách, pri ktorých sa rozkoš dosahovala spôsobovaním bolesti. Obzrela som sa, či sa tonarinohito nepozerá a schovala som si ju pod tričko. Potom som si zobrala tie dve knihy o maľovaní, zdvihla obedár zo stolíka, informovala ho, čo si požičiavam, rozlúčila sa a odkráčala preč.
Pozrime sa, slečinka je dokonca zlodejka, po prebudení si budem musieť skontrolovať obsah vreciek! Reagoval výsmešným tónom zjazvený shinobi.
Pozri bolo to iba raz, okrem toho, neviem, neviem kto je tu skutočný zlodej?! Kontrovalo blonďavé dievča.
Slečinka by si nemala zamieňať pracovné povinnosti so záľubami! Odpovedal chladne.
Nemusíš sa hneď durdiť, veď som nič strašné nepovedala! Upokojovala ho sladkým hlasom.
Ešte tú knižočku máš? zahováral pokojným hlasom.
Prečo máš o ňu zrazu taký záujem? Spýtala sa podozrievavo.
Chcel by som si ju tiež prečítať, to je všetko. Zahmlieval naďalej.
To nieje všetko, za ten rok, čo som sa ti nasáčkovali do života, som sa naučila dosť dobre zistiť kedy o niečo prejavuješ záujem. A o tú knižku ho prejavuješ, aj keď sa mi zdá, že jej obsah ti je ukradnutý, skôr ti ide o samotnú knihu. Tak fajn vyklop to, čo je zač?! dešifrovala jeho náhly záujem.
Dobre teda, ide o to, že sa ti podľa všetkého dostala do rúk veľká vzácnosť, ktorej sa hovorilo bible black. Knihy ako táto sa síce vydávajú aj dnes, už však nemajú takú podobu ako kedysi, dnes vyzerajú podobne ako s/m manga a tie pôvodné vďaka tomu získali na cene. Tie najstaršie majú obrovskú cenu a v prípade, že by bola ešte aj písaná v eurčine jej hodnota by bola tak obrovská, že kúpiť by si ju mohli iba boháči. Odpovedal a ona priam cítila jeho túžbu ju vlastniť.
Chceš ju iba preto, že je cenná a to som mala o tebe dobrú mienku. skonštatovala sklamane.
Moja milá mne nejde o jej peňažnú hodnotu, ale o hodnotu, ktorú má pre to čím je. Pozri, názov bible black dostali tieto knihy podľa temnej verzie posvätnej knihy náboženstva euranou a ameranou, ktorý uctievali padlého anjela z ktorého sa stal pán temnôt. To, že z toho neboli nadšený snáď vravieť nemusím a tak dospeli k záveru, že kniha, ktorá sa označuje týmto nehodným menom je rovnako zlá, ako tá, ktorej skutočne toto meno patrí a začali ich všetky likvidovať. Vďaka tomu vznikol v Eure a Amere pojem, ktorý za bible black označuje knihu, ktorá je šokujúca a neprijateľná. Našťastie si ich fanúšikovia tajne odkladali a tak ich možno obdivovať i dnes. Tu v Aze a susednom Strevy sa pod pojmom bible black chápu knihy s obsahom a vyhotovením ako si našla ty. Odpovedal zanietene a dievča si uvedomilo akú veľkú môžu mať pre niekoho knihy hodnotu a rozhodlo sa ju chrániť ako oko v hlave: Prepáč, ale rozhodla som sa, že ti ju nedám. Teraz keď si mi povedal akú má cenu ju už nikdy nedám nikomu. Bola síce mojou obľúbenou hneď od začiatku, no teraz je už pre mňa viac ako len knihou.
Tušil som, že to povieš, no i tak by som ťa chcel požiadať aby si mi ju priniesla ukázať. A teraz pokračuj! prehovoril smutným hlasom.
Po večeroch som si čítala jednotlivé poviedky a vždy keď som prišla na koniec začala som ich čítať znovu od začiatku. Prišla som na to, že to čo mi chichio vtedy spravil sa mi vlastne páčilo a vzrušovalo, no nedokázala som si to priznať. A potom som našla bible black a začala objavovať rovnako temné zákutia svojej duše, ako bola tá nádherná čierna farba jej kožennej väzby. Objavili sa sny a čím väčšmi prichádzali, tým väčšmi som túžila po ich realizácii, no chýbal niekto komu by som mohla veriť, niekto komu by som sa neváhala odovzdať. A zrazu som začula chichioa a hahao hovoriť o nejakom shinobim menom Ibiki. Započúvala som sa do ich konverzácie a ten neznámi dostal konečne meno. Teraz už zostávalo presvedčiť ho. Vymýšľala som najrôznejšie stratégie a tak strašne, priam fanaticky, som sa upla na ten rozhodujúci okamih, že som sa rozhodla radšej zomrieť než prijať odmietnutie.
Chcela som byť najlepšia liečiteľka a tak som študovala čokoľvek čo by mi pomohlo zvýšiť rozhľad a vedomosti. K tomu samozrejme patrí štúdium jedov a ich účinkov a tak som stvorila otrávenú tabletu s jedom, ktorý bol kombináciou niekoľkých jedov. Teraz som sa musela iba dostať k Ibikimu, čo sa mi podarilo vďaka mojej milovanej itoko, ktorá zorganizovala novoročný večierok, na ktorom sa hrala skvelá hra, zvaná Sedem minút v raji. Postavila som sa do radu, dúfajúc, že si vylosujem svojho shinobiho, ktorého som si stihla počas večera popozerať a keď som vyslovila vylosované číslo a nikto neprichádzal začala sa ma zmocňovať panika. V tom ktosi vykríkol Ibikiho meno a srdce mi poskočilo radosťou. Prizerajúca sa spoločnosť náhle stíchla, takže zvuk jeho krokov bol priam ohlušujúci. Postavil sa predomňa a v tom momente som sa mu zahľadela do očí. Moja mladosť ho privádzala do rozpakov, no rýchlo sa dal dokopy. Itoko niečo vravela, no jej hlas som neveľmi vnímala. Ani som nevedela ako a ocitli sme sa v tmavom kumbále.
Pokúsila som sa niečo povedať, no hlas ma zradil a moje pery sa pohybovali naprázdno. Srdce sa mi šialene rozbúchalo, tak som si naňho priložila ruky, dúfajúc, že nezačuje ako hlasno bije. Celé telo sa mi začalo chvieť, pri myšlienke, že odmietne moju žiadosť, moju prosbu, môj sen, môj život. Podišiel ku mne a objal ma. Upokojila ma to, jeho pevná, mužská náruč mi dodala síl vyrieknuť tú osudnú otázku. Spočiatku som habkala, no nakoniec som mu ju položila v súvislej otázke. A on to, mňa odmietol. Stalo sa to, čo som si odmietala pripustiť a moja chorá myseľ sa rozhodla samu seba okamžite zahubiť. V rukách, čo mali tlmiť tlkot srdca sa ukrývalo čosi smrtiace a to niečo som bleskovo zhltla. Radšej smrť, než život bez rozkoše, toť bolestný výkrik šialenej mysle. Čiernota v kumbále bola ničím, oproti temnote, ktorá začínala zvierať moju myseľ. Pred tým ako ju úplne ovládla som začula jeho ustarostený hlas, ktorý kričal o pomoc. Neviem čo bolo ďalej a bojím sa to vedieť.
Túto časť ti môžem doplniť, pokiaľ teda budeš chcieť?! ozval sa znovu Ibiki.
Áno chcem to vedieť, musím sa vyrovnať s tým čo som spôsobila! odpovedalo blonďavé dievča a dodalo: Mimochodom prečo si bol počas môjho rozprávania ticho, mohol si niečo povedať, keď si chcel niečo dodať?!
Nechcel som ti do toho skákať, vycítil som totiž, že sa chceš vyrozprávať a tak som ťa nechal. Odpovedal pokojným hlasom.
Vďaka, trochu sa mi uľavilo! riekla a shinobi pokračoval.
Potom čo mi dievčina položila tú osudnú otázku som ju odmietol, načo reagovala prehltnutím niečoho, po čom sa jej podlomili nohy a začala sa triasť. Vzal som ju do náručia, vybehol z kumbálu a začal volať na Tsunade-sama, že sa otrávila. Objavili sa pri mne i jej rodičia, no hokage vyhlásila, že ju treba okamžite dostať do nemocnice a tak sme do nej spolu trielili. Potom čo sme tam dorazili položil som ju na posteľ a doshibovia, za asistencie kanbyouninok a pod dohľadom Tsunade-sama, jej vypumpovali žalúdok, zatiaľ čo mi traja sme čakali vonku. Tomoya sedel s Yumiko na lavičke a snažil sa ju upokojiť, bola totiž v šoku a celá vystrašená. „Ibiki, čo si spravil mojej goreijou?“ zvolal na mňa naštvane. „Nič som jej nespravil, o niečo ma poprosila , no ja som odmietol. Nezniesla odmietnutie a tak sa otrávila. To je všetko!“ odpovedal som, čo možno najpokojnejšie. Jemu to ale nestačilo: „Čo od teba chcela, že kvôli tvojmu odmietnutiu nechce viac žiť?“
„To ti nemôžem povedať!“ ohradil som sa, na čo vstal z lavičky, spravil rýchlo pár pečatí a vstúpil mi do mysle. Okamžite som aktivoval jednu z ochranných pečatí, ktoré v nej mám umiestnené. Chytil sa za hlavu, vykríkol a odpadol. Yumiko ho stihla v letku chytiť, no bolo na nej vidieť, že od hysterického záchvatu nemá ďaleko. „Čo si to za monštrum, že moji dvaja najdrahší končia pri stretnutí s tebou v nemocnici?!“ skríkla na mňa zúfalo. Skúsil som ju upokojiť, no nepočúvala, preto som radšej odišiel. O pár hodín neskôr ma navštívila hokage. Veľa sa toho odomňa nedozvedela, no ja som aspoň zistil ako to s onnanoko vyzerá. Vypumpovali mu žalúdok, ale jed sa z jeho tela bude vyplavovať ešte dva týždne a tie si tam poleží. Nepríjemné bolo, že keď ju zachránili spýtala sa ich: „Prečo ste ma vrátili späť, už som bola takmer slobodná?!“ Tsunade-sama vravela, že mala vyhasnuté oči, ako ľudia, ktorý už nemajú prečo žiť. A tiež, že jej hahaoya na mňa chce podať žalobu za dvojnásobné ublíženie na zdraví.
Čas sa nikdy nezastaví a dni plynuli ďalej. Tomoya sa nechal preložiť, do druhej sekcie, pretože so mnou nedokázal pracovať. Nemal som tak žiadne informácie aký je stav v jeho rodine a vlastne som ani nechcel. Asi tak po mesiaci som prišiel domov neskoro večer, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Bolo to zvláštne, lebo bolo niečo málo po jednej hodine.
Prepáčte, že vás prerušujem Ibiki, ale pokiaľ dovolíte túto časť by som radšej vyrozprávala sama! ozval sa nečakane v jeho mysli známi, ženský hlas.
Yumiko ste to vy? spýtal sa prekvapene.
Áno som! Ospravedlňujem sa, že sme vám tak vpadli do mysle, ale goreijou sa zase zabudla vyjadriť či strávi celý víkend s vami, alebo nám bude dovolené stráviť pár okamihov v jej velectenej spoločnosti. Odpovedala sarkasticky, na čo sa Keikoku okamžite ozvala: Ale hahao, to ste si s chichiom nevšimli, že sa s ním snažím tráviť čo najviac času!?
Ale hej všimli, no tak ako sa každý rodič raduje pri vyletení svojich ratolestí z hniezda, tak i naďalej zostáva rodičom a bude dokonca života žiť v starosti o ne. Odpovedala Yumiko, na čo dcérenka hneď reagovala: Hahao dúfam, že nás znovu nemieniš obšťastniť múdrosťami starej matere?!
Ale kdeže to si nechám na Live Konverzation, chcela som tým iba povedať, že aj keď dospievaš si stále našou goreijou a chceme byť súčasťou tvojho života. Riekla plačlivo, na čo sa Keikoku na gauči vzpriamila a pozrela na zjazveného shinobiho: Nemôžeš niečo spraviť, aby sa tu mohla tiež objaviť?
Nuž niesom si celkom istý či je to najlepší nápad, ale keď tak veľmi....Nie moja milá takéto srandičky v cudzej mysli robiť nemôžeš. Som rada, že si ma chcela utešiť, no sú veci, ktoré možno robiť iba v reáli. Okrem toho Ibiki to robí iba kvôli tebe a to aj napriek tomu, že mu to môže uškodiť. Skočila mu do reči Keikokuina hahao.
Je to síce trochu nepríjemné, ale až tak zlé to nieje. Reagoval skromne shinobi.
Len to pekne nezľahčuj! Povedala karhavo, akoby to hovorila dcére.
Hahao on už je veľký, nemôžeš s ním takto hovoriť! Ozvala sa mladá kunoichi.
Dobre to by stačilo, vyriešime to nasledovne, aktivujem si tri ochranné pečate, ktoré som si sem nedávno implantoval a tak vaše mysle bude tá moja považovať za myšlienky, vďaka čomu bude v pohode aj keď sa zdržíte dlhšie. Zahlásil a o pár sekúnd zbadali vo svojich mysliach farebné svetielko.
Mimochodom, prečo aktivuješ tri, veď sme tu len dve? Spýtalo sa dievča nechápavo.
Pretože si zabudla na môjho milého juujina! Odpovedal s iróniou v hlase.
Akého juujina...počkať, chichio ty voš pod chrastou, čo si tak ticho?! Vypadlo z nej bez rozmyslu.
Keikoku, chcelo by to trochu úcty! Pokarhal ju Morino.
Ja viem, ja viem, ospravedlňujem sa, tresla som to bez premýšľania. Odvetila ľútostivo.
Je ti odpustené a čo sa týka tvojej otázky, koishii chcela s tebou hovoriť, tak som sa na teba napojil. Ja osobne momentálne žiadnu potrebu hovoriť, nech už s kýmkoľvek a o čomkoľvek, nepociťujem. Ozval sa Tomoya.
To som rád, pretože ja by som chcel niečo povedať, keďže sme si konečne vyjasnili situáciu okolo toho kto je v mojej mysli nasáčkovaný a kto hej, tak by som rád požiadal Yumiko aby dokončila tú časť môjho rozprávania, ktorú prerušila táto konverzácia. Zahlásil Morino.
Ou prepáčte, úplne sme odbočili od témy. Kde sme to....aha už viem. Prešiel takmer mesiac od tej hroznej udalosti a môj tenshi stále ležal bez pohnutia na lôžku. Po pár dňoch prestal jesť, skúšala som ho kŕmiť, no bolo to zbytočné a tak mu museli dávať infúzie s výživou. Môj milovaný tenshi, moje jediné dieťa ležalo na posteli, ako bezduchá bábka, to že žije som vedela iba podľa toho, že sa jej pri nadýchnutí dvíhala hruď. Sedela som pri nej, hovorila na ňu, dúfajúc v akúkoľvek zmenu, no jediná zmena bola tá, že sa pokúsila zabiť ihlou z infúzie. Museli ju priviazať k posteli a tak bol pohľad na ňu ešte skľučujúcejší. Ako dni plynuli začali vo mne rásť pochybnosti, výčitky a čoraz väčšmi ma to ťahalo k nemu, k mužovi, ktorý to celé odštartoval. Po troch týždňoch som stiahla žalobu, no trvalo mi ešte ďalší týždeň, kým som dokázala nájsť odvahu a zaklopať na jeho dvere. Počas toho týždňa ma o ňom mučili tie najhoršie predstavy, predsa som však našla odvahu dôjsť k jeho dverám. Moje zúfalstvo a bezmocnosť boli tak veľké, že som doslova žobrala o pomoc a pohár trpkosti som sa rozhodla vypiť až do dna, v noci nasledujúceho dňa.

Poznámky: 

Vzhľadom k tomu, že pôvodné dielo má pätnásť strán bol som nútený spraviť z neho trilógiu, napriek tomu dúfam, že sa vám toto dielko páči a počkáte si kým vídu i zvyšné dve časti.
P.S: Bude sa vám to páčiť a keď nie tak aspoň niečo z toho.

Yumiko Abruzzese Yamanaka a Tomoya Yamanaka -->Mama a Otec Keikoku

Yumiko pochádza z veľmi nábožnej rodiny prisťahovalcov, z Vatínie(4) v južnej Eure. A keď mi niekto bude tvrdiť, že v Narutovom svete žiadny niesú budem ho pokladať za divného.

Geografy

Kontinent Eura: 1 - Portugia 2 - Espania 3 - Franland 3A - Korzia (ostrov) 4 - Vatinia 4A - Fisia (ostrov)
4B - Cilsia (ostrov) 5 - Germínia 6 - Paninia 7 - Olsonia 8 - Mlohtonia 9 - Grabrinia
10 - Irlandia 11 - Islandia 12 - Finia 13 - Pavlinia 14 - Velmorivia 15 - Osteria
16 - Slovinia 17 - Chorbonia 18 - Grekenia 19 - Magyria 20 - Okronia 21 - Cinagia
22 - Belinia 23 - Ruslinia
Kontinent Strevy: 24 - Osmania 25 -Arabia 26 - Živé More
Poznámka: To čo spája ostrovy sú mosty :-)

Tenshi-Anjel
Juujin-Priateľ
Goreijou-Dcéra
chichio-Oco
Keikoku-Kráska
Itoko-Bratranec,Sesternica
Ryoushin-Rodičia
Leshibovia – Lekársky Shinobi, Patria sem tí shinobi, ktorý síce dokážu poskytnút lekársku pomoc avšak nemajú titul a doktorát. Pod týmto oznacením sú zahrnutý aj sanitári a žiaci medicíny. Leshibovia s doktorátom sú Doshibovia, možno ich chápat ako právoplatných doktorov. Doshiba môže byt taktiež iba titul a nemusí to mat nic spoločné s medicínou.
Hahao-Máti,Mama
Keisatsukan-Policajt
Jiyoshi,Onnanoko-Dievča
Toshokan-Knižnica
Hondana-Knihovnička
Tonaronohito-Sused
Kanbyounin - Sestra(Zdravotná)