New Life 05

Prudko som otvorila oči a znepokojene som hľadela pred seba. Za oknom začalo svitať, mohlo byť asi päť hodín ráno. Svitalo tu skôr ako v Konohe. Ležala som v posteli, celé telo ma bolelo, po čele mi stekal studený pot a lepil mi vlasy na tvár. Bola som udýchaná akoby som prebehla míľovú trať. Zrazu som vyskočila z postele a vybehla z izby. Rozrazila som dvere na otcovej izbe a zahľadela sa na jeho posteľ. Tvrdo spal rozvalený na posteli, celý strapatý. Ani sa nepohol, keď som s hlasným buchnutím rozrazila dvere až narazili do steny a nahlas zaprotestovali. Bol to len sen? Ale taký reálny. Kráčala som po bojovom poli, a hľadala shinoby a svojich priateľov, ktorí bojovali po mojom boku proti Madarovi. Kráčala som pomedzi mŕtve telá nepriateľov a hľadala som ich. Prešla som na úplný koniec a tam som ich našla. Všetci, Naruto, Ino, Sakura, Kiba, všetci ležali na zemi a na konci moji rodičia. Boli mŕtvi.
Otočila som sa na päte a vyšla som z izby na chodbu. Potichu som zatvorila dvere na izbe a zviezla sa chrbtom k stene na zem. Hlavu som si zložila do dlaní a zavzlykala som.
,,Bol to len sen." opakovala som dokola. Úplne roztrasená som sa zodvihla a zašla som do kuchyne. Zobrala som si vodu a sadla si za stôl. Ani neviem ako dlho som hľadela do prázdna a stále premýšľala nad tým snom.
,,...tak skoro?" počula som otcov hlas. Prekvapene som sa na neho zahľadela. Stál pri dverách a pozeral na mňa. Bez toho, aby som si uvedomila čo robím, zodvihla som sa zo stoličky, prešla k nemu a objala ho. Zatváril sa prekvapene.
,,Anamo, čo ti je?" spýtal sa ma.
,,Nič." odvetila som a opäť si sadla za stôl. Napila som sa vody a pozrela na nástenné hodiny. Ukazovali šesť hodín. Zodvihla som sa a vybehla som do kúpelne, prezliekla som sa a zbehla som dolu. Zjedla som ovocie a pri odchode som sa zarazila a otočila k otcovi.
,,Oci, môžeš mi niečo sľúbiť?" spýtala som sa.
,,Záleží na tom, čo chceš." zasmial sa.
,,Len, aby si si dával pozor." povedala som. Prekvapene si ma prezrel a potom sa usmial. Nikdy som nevedela pochopiť, prečo sa moja mama rozišla s otcom. Veď bol taký úžasný.
,,Jasné."
Spokojne som sa usmiala a nasadila si masku. Vyšla som z domu na ulicu, ktorá sa začala pomaly prebúdzať k životu a kráčala som k Administratívnej budove. Pozorovala som ľudí ako otvárajú obchody a ponáhľajú sa do práce, ninjovia sa pripravovali na misie. Prišla som k budove ako prvá, tak som čakala na ostatných. Asi minútu po mne prišiel Toru, potom Lin a nakoniec Niky, ako zvyčajne posledná.
,,Sorry ľudia, ale nemohla som nájsť kľúče od domu." ospravedlňovala sa.
,,Niky-chan, nevymýšľaj si ako vždy." uchechtla sa Lin a Toru pokrútil hlavou. Hneď na to som sa začala smiať. Všetci sa na mňa pozreli.
,,Prepáč, ja len... pripomenula si mi, jedného senseia z Konohy." zasa som sa rozosmiala. V hlave sa mi vybavila spomienka na to, ako sa mi Naruto večne sťažoval, že Kakashi chodí neskoro a vymýšľa si stále výhovorky. Keď som sa upokojila Niky sa zasmiala.
,,Tuším si tu začínaš zvykať."
,,Ano, začínam, len mám pocit, akoby to tu bolo až príliš kľudné."
,,No tu, je v poslednom čase dosť kľudu, ale nie stále, býva tu aj dosť rušno, ako naposledy keď Madara zaútočil. Asi pred mesiacom sa Kazekage vrátil z bitky. Vyhrali sme. Vyzerá to tak, že Madara nemá dosť ľudí. Môžeme byť radi, že teraz je pokoj na istý čas." vzdychol si Toru.
,,Jasné." zamrmlala som. Kazekage v bitke. Nevedela som si ho predstaviť. Radšej som sa ponáhľala vystriedať nočnú hliadku, ktorá bola už vyčerpaná.
Slnko sa už vyhuplo všetkým nad hlavu. Bolo pravé poludnie. A ja som znudene hľadela pred seba. Na sen som úplne zabudla a túžila som po tom, znova vidieť Kazekageho. Celá jeho osobnosť, taký aký bol, tichý, vážny a išiel z neho trochu strach, a nebezpečenstvo ktoré z neho trochu vyžarovalo ma k nemu priťahovalo. Chcela som ho znova vidieť.
,,Ehm, môžem vás o niečo požiadať?" ozvalo sa vedľa mňa. Pozrela som na hnedovlasé dievča, staré ako ja.
,,Ano?" ponúkla som sa.
,,Mohli by ste toto odniesť Kazekagemu? Veľmi sa ponáhľam." povedala nesmelo.
,,Iste." prikývla som. Natiahla som sa po zvitok ktorý mi podávala a vzala som si ho.
,,Je to z Konohy, povedzte, že to posiela Matsuri." povedala.
,,Hai."
,,Arigatou." poďakovala a rýchlo sa rozbehla preč. Spravila som pár pečatí a vytvorila si klon.
,,Hneď sa vrátim. Hliadkuj." prikázala som a vošla do budovy. Kráčala som po schodoch až som sa dostala do chodby. Čím bližšie som bola k dverám s oznamom KAZEKAGE tým viac sa mi rozbúchalo srdce. Zastala som pred dverami a zhlboka sa nadýchla. Zaklopala som a vošla do pracovne.
Kazekage sedel za stolom a čosi čítal. Ani nezdvihol pohľad ku mne.
,,Kazekage-sama." pozdravila som ho. Okamžite zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Očividne nevedel kto som. Vykročila som k nemu a cestou som si dala dolu masku nech vie, že som tá nová. Keď ma spoznal, zostal na mňa pozerať a ja som zostala uväznená v jeho očiach. Začala sa mi krútiť hlava. Zažmurkala som a zamrmlala.
,,Kazekage-sama, zvitok vám posiela Matsuri, poprosila ma, či by som vám ho nepriniesla. Je z Konohy." hovorila som a on sa zatiaľ natiahol pre zvitok. Podala som mu ho a čakala. Chvíľu sa naň mračil. Prečítal si ho a ja som sa spýtala ,,Nejaké rozkazy Kazekage-sama?"
,, Nie, vyzerá to, že Madara sa na istý čas stiahol." konečne som počula jeho hlboký, zamatový hlas. No prekvapilo ma čo povedal.
,,Prečo sa stiahol?" povedala som len tak do vzduchu a na to mi odpovedal Kazekage.
,,Neviem." znova sa na mňa pozrel a ja som zostala na neho omámene pozerať.
Ktosi zaklopal na dverw. Akoby som sa prebrala z tranzu. Bleskovo som si nasadila masku. Kazekage ho vyzval dnu. Dnu vošla jeho sestra. Temari. Pozrela sa na mňa a potom na svojho brata. Skôr ako niečo povedala ozval sa.
,,Temari, musím sa stretnúť s radou. Môžeš ich oboznámiť a všetko pripraviť?" spýtal sa.
,,Iste." povedala a stále po mne pokukovala.
,,Ospravedlňte ma." zamrmlala som a pozrela sa na Kazekageho, či už môžem opustiť miestnosť. Prikývol a ja som vyšla hneď von.
,,Všetko v poriadku?" spýtala som sa klonu.
,,Ano." prikývol a tak som ho zrušila. Stála som tam a hlavu som mala plnú jeho modrých očí, jeho pohľadom z ktorého mi išlo srdce vyskočiť z hrude. Z myšlienok ma vyrušilo plakanie malého dievčatka. Dvaja starší chlapci držali jej macka a nechceli jej ho dať.
,,Vráť mi ho." plakala a načahovala sa za ním, ale on sa len zasmial a hodil ho druhému. To ma naštvalo. Nemala som rada také správanie. Vykročila som k nim a len čo ma zbadali zmeraveli, len to malé dievčatko ďalej plakalo.
,,Vráťte jej ho." prikázala som im. Hneď jej ho podali s ustráchanými tvárami.
,,A ospravedlňte sa jej."
,,Prepáč." zamrmlali.
,,A už to nechcem vidieť." povedala som a oni prikývli a utekali preč. Sklonila som sa k malému dievčatku, ktoré šťastne objímalo macka.
,,Ďakujem." poďakovala sa mi.
,,To je v poriadku. Kde máš rodičov?" spýtala som sa jej.
,,V obchode." zapišťalo.
,,Tak bež za nimi." milo som povedala a dievčatko mi venovalo šťastný úsmev a rozbehlo sa za nimi. Otočila som sa späť k budove a pozrela som hore. Všimla som si že tam ktosi stojí. Kazekage stál na streche budovy a hľadel na mňa. Krvavočervené vlasy mu viali v jemnom vetre a prepaľoval ma tým svojím zvláštným pohľadom. Zatvorila som oči a znova ich otvorila no už tam nebol.
Vrátila som sa na svoje miesto a čakala kým mi skončí hliadka. Konečne som sa dočkala. Nadšene som prišla domov a prvé čo som spravila bolo, že som skontrolovala otca. Sedel v obývačke a znova niečo pozeral. Najedla som sa, a sadla si k nemu do obývačky.
,,Ako bolo?" spýtal sa.
,,Celkom to ušlo. Dnes prišla správa z Konohy, že Uchiha Madara sa stiahol." oznámila som mu.
,,Ano viem, Kazekage-sama, sprísnil hliadku pre istotu." zamračil sa.
,,Dobre spravil." kývla som na to.
,,Ano, spravil." prikývol.
Spokojne som sa usadila a sledovala s ním nejaký nudný program. V podstate som ho ani nesledovala. Rozmýšľala som nad tým ako sa asi teraz majú priatelia v Konohe. Takto som vydržala až kým sa nerozhodol ísť spať a tak som išla aj ja.