New Life 04

Ráno som sa zobudila úplne odpočinutá a svieža. Slnko mi svietilo na postel a to bol dôvod, prečo som sa zobudila. Vstala som z postele a prešla som do kúpelne. Obliekla som si svoje nové ANBU oblečenie, zobrala masku s tvárou mačky a zbehla dolu. Otec už sedel pri stole a zamyslene hľadel pred seba. Sadla som si a chvíľu som čakala, kým mi bude venovať pozornosť.
Keď som tam sedela už dobrých päť minút a on si stále nevšimol, že som tam, som si nahlas odkašlala. Hneď na to zareagoval a otočil hlavu ku mne.
,,Och, Anamo...už si hore? Ako dlho si tu?" zmätene sa na mňa zadíval.
,,Pár minút. Deje sa niečo?" spýtala som sa ho. Zatváril sa zvláštne. Videla som, že si robí pre niečo starosti.
,,No tak to vysyp." nabádala som ho.
,,Vlastne, robí mi starosti všetko, čo sa týka tej prekliatej vojny. Som rád, že si tu a nie v Konohe po tom čo sa tam stalo." zamračil sa. Ano. Štvrtá Veľká Vojna Ninjov, ktorú vyhlásil Madara trápy každého. Toľko ľudí už zomrelo. A len kvôli nemu a jeho blbým Bijuu. Neustále sa bojuje a ja som rada, že otec stráži hranice Suny. Tak mu hrozí menšie nebezpečenstvo. Táto vojna trvá už pár mesiacov. Budem rada, keď už bude po všetkom a nič zlé sa nestane. Bála som sa o priateľov z Konohy a hlavne o Naruta, kedže Madara chce jeho Bijuu, ale aj o mamu, síce si nevychádzame dobre, ale stále je to moja rodina. Dúfala som, že Hiraku sa o ňu postará.
,,Oci, to čo sa stalo v Konohe pred niekoľkými mesiacmi keď na ňu zaútočil člen Akatsuky je už v poriadku. Naruto to vyriešil. Nemusíš sa o mňa báť. Nie som malá, a okrem toho som ANBU takže s nebezbečenstvom musím rátať stále." snažila som sa ho upokojiť.
,,Áno, si ANBU a to je to, prečo sa o teba bojím. Hrozí ti väčšie nebezpečenstvo ako ostatným. Aj keď som hrdý na to, že si ANBU, stále si moje malé dievčatko."
,,Oci. Prosím, vieš že neznášam, keď sa o mňa bojíš. Ja to zvládnem, nič sa mi nestane, budem chrániť Sunu a Kazekageho tak ako som chránila Konohu. Ja sa nevzdám. V tomto som po otcovi." usmiala som sa na neho. Zabralo to. Tvár sa mu vyjasnila a modré oči zažiarili vďačnosťou a úľavou.
,,Áno. Si moja dcéra." žiarivo sa na mňa usmial.
,,Takto sa mi to páči." uškrnula som sa a pozrela na hodiny, ktoré ukazovali za päť minút sedem.
,,Musím už ísť oci, uvidíme sa neskôr." vyskočila som na nohy, rýchlo schytila jablko zo stola a vyletela von z domu. Rýchlo som zjedla jablko, nasadila si masku a rozbehla sa k Administratívnej budove. Dobehla som tam včas. Už tam boli Toru aj Lin, no Niky ešte neprišla.
Keď ma zbadali kývli na mňa hlavou a prešla som k nim.
,,Ahojte." pozdravila som.
,,Anamo, ako sa máš?" spýtal sa ma hneď Toru veselým hlasom. Vôbec mi nepripadal ako náš veliteľ. Skôr mi pripomínal Naruta nielen vlasmi, ale aj správaním.
,, Dobre." zamrmlala som.
,,Vyzerá to tak, že s teba nevydolujeme viac ako jedno slovo." zasmiala sa Lin.
,,No..." začervenala som sa.
,,Ahojte všetci." ozvalo sa mi za chrbtom a mne sa uľavilo. Niky. Stála tam s maskou vlka a škriabala sa na hlave. Vlasy jej nebolo vidieť, pretože ich mala skryté a tak som vôbec netušila ako vyzerá.
,,Niky, znova meškáš." povedal prísnym tónom Toru. Teraz hovoril ako veliteľ.
,,A čo čakáš, nemohla som nájsť svoju masku." odsekla.
,,Akože nemohla? Máš si ju dávať tam kde ju nájdeš." povedala Lin.
,,Ale keď oni mi ju stále berú." obhajovala sa.
,,Tak ich to odnauč." odsekol zasa Toru.
,,No prepáč, sú skvele vychovaní ak narážaš na to." nahnevala sa Niky. Nechápala som o čom to hovoria. Počúvala som ich rozhovor a snažila sa v ňom nájsť aspoň niečo čo by som pochopila. No zatiaľ mi ich rozhovor nedával zmysel.
,,Kašlime na to." zasmial sa Toru. Niky a Lin sa k nemu pridali tiež. Tu v Sune s nimi som vôbec nemala pocit, že tam vonku zúri vojna. Každý sme šli na svoje miesto a postávali sme tam do siedmej večera. So záujmom som pozorovala okolie a správanie ľudí.
Keď nás prišla vystriedať ďalšia hliadka, Niky mi navrhla, nech zájdeme do podniku Asayake niečo zjesť. Súhlasila som, pretože som bola dosť hladná. Toru sa ospravedlnil, že ešte má prácu, a tak sme zostali len my tri. Lin, ja a Niky. Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme najskôr prezliecť domov a tak sme vyrazili. Najskôr sme sa zastavili u Lin, ktorá mala dom najbližšie. Čakali sme ju pred domom, a zatiaľ ma Niky zasypávala otázkami o Konohe, o živote v nej a o tom, prečo som prišla sem. Keď Lin vyšla z domu tak som sa musela usmiať. Vyzerala presne tak ako som si ju predstavovala. Malú nezbednú tváričku orámovanú krátkymi, tmavými a neposlušnými vlasmi.
,,Môžme ísť." povedala nám a tak sme zašli k Niky. Tak to som bola skutočne zvedavá. Jej tvár mi bola záhadou. Vyšla von a ja som na ňu zostala civieť. Hnedé vlasy s farebnými pásmi a blond ofinou jej splývali na chrbát, oči mala orámované čiernymi tieňmi, a oblečené mala čierne triko a čierne nohavice. Tak toto je Niky. Konečne som jej videla do tváre.
Hneď sme zašli k nám, hodila som na seba druhé oblečenie, otcovi som naškriabala na papier kde som, aby vedel a vybehla som z domu. Spolu sme sa vybrali do toho podniku kde sme si sadli a objednali si jedlo. Naruto ma namotal na Rámen, takže som neodolala a musela som si ho objednať aj tu. Obsluhovalo nás mladé dievča s hnedými vlasmi zviazanými do dlhých vrkočov. Vyzerala milo.
,,Ďakujem Miwaku." povedala Lin a to dievča odišlo. Sedeli sme tam a čakali na jedlo keď sa otvorili dvere a dnu vošla prísne vyzerajúca kunoichi s blond vlasmi, na chrbte mala veľký vejár a sadla si na druhý koniec miestnosti. Dnu vošla ďalšia postava, tentokrát divne vyzerajúci chalan celý v čiernom s pomaľovanou tvárou a prisadol si k nej. Už som chcela otočiť hlavu a venovať sa rozhovoru Lin a Niky keď moju pozornosť upútala ďalšia osoba ktorá vošla do miestnosti. Zostala som civieť na Kazekageho, ktorý prešiel k tým dvom a sadol si k nim. Dnes nemal na sebe svoj Kage odev, ale bordový plášť a na ňom vestu. Nemohla som od neho odtrhnúť zrak.
,,...kam to pozeráš Anamo?" spýtala sa Niky a vyklonila sa aby videla kam hľadím. Otočila som sa k nim.
,,Kto je to?" spýtala som sa. Moja otázka smerovala na tých dvoch s Kazekagem.
,,To sú piesočný súrodenci." povedala Lin a stíšila hlas, aby ju náhodou nepočuli.
,,Súrodenci?" zamrmlala som.
,,Ano. Tá blondína je Temari, je sestra tých dvoch. Vyzerá byť prísna, ale je v pohode. Ten vejár čo má na chrbte, používa na veterné útoky." šepkala Lin.
,,Ten v čiernom je Kankurou. Je to bábkar. Vyzerá divne, ale inak je..." Niky sa zasekla. Skôr ako som mohla zareagovať pokračovala, akoby sa nič nestalo.
,,No a ten v tom plášti je Sabaku no Gaara, náš Kazekage. Je tak starý ako my. No najmladší Kazekage a aj najmladší z nich troch. Je dosť tichý a vážny." pokrčila plecami.
,,Vyzerá, že by si potreboval pospať."zamrmlala som, keď som si ho premerala. Stále mal kruhy pod očami, no vyzerali ako jeho súčasť. Akoby už nikdy nemohli zmiznúť.
,,No, on nespí...teda...myslím... nie som si istá, ale po tom čo sa stal Kazekage ho po boji s Akatsuki uniesli a vybrali z neho démona." povedala Lin.
Prekvapene som sa na nich pozrela a potom znova na neho. Démona? On je tiež Jinchuuriky ako Naruto?
,,Ano, mal v sebe Shukaku. Nedovolil mu spať a preto má tie kruhy. Teraz po tom čo mu ho vybrali neviem, či môže spať, ale keď vydržal pätnásť rokov tak asi s tým už problém mať nebude." zachechtala sa Lin.
,,Podľa mňa už môže spať. Len tie kruhy mu nezmiznú." protirečila jej Niky. Začali sa spolu potichu hádať a tak som zatiaľ pozorovala Kazekageho. No on sa otočil a pozrel na mňa. Úplne som očervenela a okamžite sklopila pohľad. Bolo mi trápne, že ma nachytal pri tom ako som ho pozorovala. Konečne nám priniesli jesť, no ja som nevenovala pozornosť tomu čo jem a stále som po ňom musela pokukovať. Kedykoľvek som sa pozrela bol otočený ku mne, a hľadel mojim smerom.
Miwaku prešla k trojici a čakala kým vyberú jedlo. Stále sa vrtela a usmievala na Kazekageho, no on si ju nevšímal.
,,Aha, Miwaku sa už znova snaží zbaliť Kazekageho." zachechatala sa Niky. Otočila som sa k nej.
,,Vieš, veľa dievčat tu na neho letí. Ale nechápu, že nemajú šancu. Trvá to už rok a stále nič. Najhoršie to vyzerá s Kuro Shoseki. Pracuje v Knižnici. Je pekná a veľa chalanov jej doslova leží u nôh, no ona si ich nevšíma. Stále čaká na Kazekageho. Má pocit, že aj on jej musí padnúť k nohám. Ale on jej vôbec nevenuje pozornosť. Dosť ju to štve. On ju maximálne pozdraví zo slušnosti." škodoradostne sa usmiala.
,,No, nerandí." mikla plecami.
Znova som sa otočila k nemu a stretla som sa rovno s jeho zelenými očami. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť. Mala som pocit, akoby sa mi snažil niečo povedať. Zmätene som zažmurkala a otočila sa späť. Zjedla som rámen a čakala na tie dve. Konečne sme zaplatili a mohli sme odísť. Keď som kráčala ku dverám cítila som na sebe jeho pohľad.
S úľavou som sa vypotkýnala von na čerstvý vzduch. Hneď sa mi prestala motať hlava z jeho pohľadu. Dosť sa ochladilo a tak som si ovinula ruky okolo hrude a rozlúčila sa s Niky a Lin.
,,Uvidíme sa zajtra." zamrmlala som a už som sa aj ponáhľala domov. Prišla som dnu a prešla som do obývacej izby, kde sedel otec a niečo pozeral.
,,Anamo, ako bolo?" spýtal sa ma.
,,Dobre." zamrmlala som.
,,Je ti niečo?"
,,Je mi len zima, a som unavená. Idem do sprchy a do postele." usmiala som sa a zamierila si to po schodoch do kúpelne.
,,Dobrú noc!" zakričal mi otec.
,,Dobrú."
Konečne sprcha. Pustila som na seba horúcu vodu a stála som pod ňou, až kým ma nezačala páliť. Umyla som sa a vypotácala sa v pyžame z kúpelne do izby. Zamkla som za sebou dvere, ľahla si do postele, zapla hudbu - bez nej som nemohla zaspať - a upadla do ríše snov.