New Life 02

Ráno som sa zobudila unavená a neodpočinutá. Celú noc som sa nespokojne prevaľovala a budila.
Vstala som a zamierila som si to rovno do kúpelne. Keď som sa vrátila, hodila som na seba oblečenie a skontrolovala sa. Mala som všetko čo som mať mala. Zbehla som dolu po schodoch a sadla si za stôl. Otec tam už sedel a čítal si noviny. Zjedla som ovocie a čakala. Konečne zodvihol pohľad od novin ku mne.
,,Nebudeš jesť normálne jedlo?" spýtal sa ma.
,,Oci, ja raňajkujem len ovocie. Tebe by to tiež neuškodilo." zachichotala som sa. Spravil na mňa kyslú grimasu.
,,Tak v tom prípade môžme ísť." vstal od stola a ja som poslušne nasledovala jeho príklad. Keď som vstala, zmeravel. Nechápala som jeho výraz. Vypleštil na mňa oči, ale hneď sa ovládol. Zakašlal a premeral si ma od hlavy až k päte.
,,Ehm...Anamo, takto pôjdeš von?" spýtal sa ma.
,,Hn?" snáď som si zabudla nohavice, alebo tričko? Nie, všetko bolo v poriadku.
,,Čo tým myslíš?" stiahla som obočie. Vyzeral byť nesvoj.
,,No, nie si príliš odhalená?" začervenal sa. Začala som sa smiať.
,,Odhalená?" mala som na sebe krátke červené triko a čierne nohavice. Moja obľúbená kombinácia. Chrbát a brucho som mala nahé, ale to nič nebolo.
,,Oci, takto oblečená som chodila aj po Konohe a nikomu to nevadilo. Okrem toho, vonku je určite horúco. Snáď nechceš, aby som sa upražila zaživa." prevrátila som oči. Otec očividne nevedel čo na to má povedať, a tak som zamierila k východu.
Otvorila som dvere, a do očí mi udrelo žiarivé svetlo. Zažmurkala som a vyšla von. Po celom tele sa mi rozlialo teplo a rozšírilo sa mi až do končekov prstov. Nebola som zvyknutá na také teplé počasie. V Konohe sa stále menilo, a nebolo tam až tak teplo.
Počkala som na otca, kým sa konečne dostane von z domu a zamierili sme si to do stredu Suny. Mlčky sme kráčali. Ani jeden z nás nemal potrebu rozprávať.
Dorazili sme k najväčšej budove uprostred dediny. Z každej strany k nej viedli ulice. Zhlboka som sa nadýchla a vošla som za otcom dnu. Kráčali sme po jednej z dlhých chodieb, až sme dorazili k nalešteným dverám s oznamom KAZEKAGE. Otec zaklopal a vošiel dnu. Vošla som za ním a zatvorila za sebou dvere. Vystúpila som spoza neho, aby som sa pozrela na toho ich Kazekageho. Keď sa nám stretli pohľady, prestala som dýchať. Bol naozaj atraktívny.
,,Kazekage-sama," pozdravil ho môj otec. Kazekage? ON? Veď mohol byť tak starý ako ja. Keď ho otec oslovil, pozrel sa na neho.
,,Moja dcéra Anamo," pri vyslovení môjho mena sa zasa pozrel na mňa. Mala som pocit, akoby mi videl až do duše. Sklopila som hlavu a zahľadela som sa na neho spod mihalníc.
Na tvári mal ľahostajný až namyslený výraz, ktorý mi ale vôbec nevadil. Krvavočervené dlhšie a neposlušné vlasy, zelené oči orámované tmavými kruhmi vyzerali byť také tmavé. Na čele mal znak LÁSKY, čo ma dosť prekvapilo. Už napohľad mi bolo jasné, že on si vytrpel veľa. Jeho oči mi to hovorili. Sedel za stolom v bielom rúchu s modrými pásikmi a založenými rukami na hrudi a stále zo mňa nespúšťal pohľad.
,,By rada prešla k ANBU." pokračoval otec. Kazekagemu sa rozšírili oči.
,,K ANBU?" spýtal sa. Mal taký hlboký, zamatový a tichý hlas, že pre moje uši znel ako tá najkrajšia melódia.
,,Áno. V Konohe bola členkou ANBU." uistil ho otec.
,,V tom prípade." prikývol. Ja som si vydýchla a pozrela som mu priamo do tváre. Bol taký iný.
,,Ďakujem." povedala som. Obávala som sa, že sa mi bude triasť hlas, ako sa mi triaslo celé telo pod jeho prenikavým pohľadom, ale našťastie znel pevne a normálne.
Jeho výraz akoby trochu zmäkol.
Akoby čakal kým niečo poviem. Strácala som sa v jeho očiach. Mala som pocit, že by som sa v nich dokázala aj utopiť. Ktosi ma poťahal za ruku a ja som sa strhla.
,,Ideme." povedal mi otec potichu.
,,Ach, jasné." zmätene som zažmurkala a otočila som sa.
,,Dovidenia Kazekage-sama." povedala som, ale radšej som sa na neho ani nepozrela, lebo som sa obávala, že by som už pohľad z neho neodtrhla a tak som sa ponáhľala za otcom.