New Life 01

Konoha-to bola samá zeleň, vtáky štebotali vždy, keď som vyšla von, a hlavne, mala som tam priateľov. Naruto, Sakura, Ino, Sai, Shikamaru, Kiba a Akamaru, Neji, Tenten, Hinata či Lee. Tí všetci mi budú nesmierne chýbať. Mala som, v podstate mám ich veľmi rada. Nikdy na nich nezabudnem, na srandu ktorú som s nimi každý deň zažívala, a spoločné misie. Kedykoľvek mi pomohli, ale teraz už nemôžu.
Naruto mi sľúbil, že ma príde navštíviť. Aspoň na chvíľu budem šťastná, a budem mať pri sebe niekoho kto mi rozumie.
A Suna? Čo mám tu? 0tca. Je to tu zvláštne a bezfarebné. Už som tu bola, ale vždy len na pár dní navštíviť otca. Nezdržala som sa tu tak dlho ako sa zdržím. Zrejme navždy. Suna sa nachádzala uprostred púšte v Zemi Vetra. Bol tu samí piesok a pražiace slnko mi spaľovalo chrbát. Kam som sa pozrela, videla som len zlatý piesok, skaly a kopce. Všetko rovnakej farby. Žiadna zeleň, žiadna iná farba tu neprevládala. Suna bola tiež bezfarebná. Nemala som tu priateľov a pochybujem, že si tu nejakých nájdem. A sem sa sťahujem.
Mám otca veľmi rada, a som rada, že budeme spolu. S Otcom som si vždy vychádzala lepšie ako s mamou a jej priateľom. Omnoho lepšie. Povahou som sa na neho veľmi podobala ako mi takmer každý deň mojej existencie vyhadzovala matka na oči. Stále som sa s ňou hádala od kedy sa s otcom rozišli od mojich desiatich rokov. No a teraz po šiestich rokoch mi len tak oznámi, že pôjdem k nemu. Obe sme vedeli, že spolu už nevydržíme v jednom dome, ani v jednej dedine. Za všetko mohol on. Hiraku, jej priateľ. On ju proti mne poštval.
Trucovala som. Samozrejme. Nechcela som opustiť mojich priateľov, ani moju prácu, ale musela som, po jednej veľkej hádke s mamou a Hirakom.
A tak som tu. V tejto nudnej dedine, kam nikdy nezapadnem. Kráčala som po ulici a prezerala som si domy. Ľudia na mňa civeli. S otcom som si nevšímala ich pohľady. Nemám rada, keď na mňa niekto zízal. V Konohe na to ľudia nemali dôvod, ale tu hej. Nechodila som sem často, a teraz keď ma po dlhom čase vidia, sú zvedaví. Bola som pre nich atrakcia. Dcéra šéfa ANBU. Môj otec bol velitelom piesočných ANBU. Rozmýšľala som nad tým, že sa k ním pridám. V Konohe som bola členkou ANBU. Toto mám tiež po otcovi. Mame sa to nepáčilo, ale mne to bolo jedno. Veď aj tak tu nebudem mať čo robiť a budem nosiť masku, takže na mňa nebudú toľko zízať.
Prišli sme do veľkého domu, ktorý patril otcovi. Aspoň vnútri to vyzeralo farebne. Vyšli sme hore schodmi. Na poschodí boli len troje dvere. Hneď oproti bola kúpeľňa, napravo otcova izba, a naľavo moja izba, ktorá mi patrila, keď som sem prišla na návštevu. Otvorila som dvere a naskytol sa mi pohľad na novú izbu. Bola priestranná, mala veľkú posteľ, skrine a stôl, takmer každá stena bola ovešaná policami. Posteľné obliečky a steny boli oranžovej farby. Snažil sa napodobniť moju izbu v Konohe. Vedela som, že mi chce spríjemniť pobyt u neho.
,,Ďakujem oci." zamrmlala som.
,,To nestojí za reč." mávol nad tým rukou a usmial sa na mňa. Bol nadšený, že som tu. Okolo očí mu naskákali jemné vrásky. Môj otec vyzeral úplne inak ako ja. Mal čierne vlasy, modré oči, bol vysoký a na tvári mal múdri výraz.
Ja som mala tmavohnedé dlhé vlasy, orieškové oči a drobnú tvár. Moja výška bola priemerná.
,,No, nechám ťa, nech sa môžeš vybaliť. Potom sa môžeme ísť najesť. Čo povieš?" spľasol rukami. Vyzeral ako veľké dieťa. Musela som sa tomu zasmiať.
,,To znie dobre." povedala som úprimne a on odišiel. Otvorila som kufor, a začala som vybaľovať. Keď som mala konečne zapratanú celú izbu, šla som do kúpeľne trochu sa ovlažiť. Ošpliechala som si tvár a rozčesala pomotané vlasy. Prezliekla som sa do čiernych nohavíc a červeného trička. Mala som odhalený chrbát a brucho, ale bolo mi to jedno. Vlasy som nechala rozpustené, a išla som za otcom. Dúfala som, že aspoň na pohľad sem zapadnem. Už ma čakal a spolu sme vyšli do Suny na večeru. Bolo to tu v podstate pekné, musela som si priznať. Sadli sme si do jednej kaviarne a objednali sme si jedlo.
,,Oci?" začala som váhavo a popritom som hľadela na stôl.
,,Ano, Anamo?" spýtavo zodvihol hlavu a zahľadel sa na mňa.
,,Tak som premýšľala... no.. v Konohe som patrila k ANBU ako vieš," prikývol a usmial sa ,,no a teraz v Sune v podstate nemám čo robiť. Chcela by som pokračovať tu, ak smiem." váhavo som vyberala slová.
,,Samozrejme, že môžeš, ja som tak trochu v to dúfal." zasmial sa. Prevrátila som oči. To sa dalo od neho čakať. ,,Ale najskôr musíme zájsť za Kazekagem."
,,Fajn." zašepkala som. Spolu sme sa najedli a išli sme domov. Bolo dosť neskoro.
Len čo sme vošli do domu, išla som sa osprchovať. Mala som pocit, že ten piesok mám snáď všade. Len čo som skončila, cítila som sa lepšie. Vyčistila som si zuby a zamkla sa v izbe. Otvorila som dvere na balkóne, a ľahla si do postele. Zapla som hudbu aby hrala len v pozadí a zatvorila som oči. Snažila som sa zaspať. Po líci sa mi skotúľala slza. Chcela som ísť späť, vrátiť sa. Nieje nič, čo by ma tu držalo. Vyčerpaná som zaspala. Bol to dlhý deň.