Dvaja bratia a jedno dievča - 6

Itachi otvoril dvere, vošiel do izby a hneď ich aj s vrzgotom zavrel. Otočil sa smerom k posteli, na ktorej spalo ružovo vlasé dievča a potichu prišiel až tesne k nej. Sadol si na stoličku vedľa posteli, ktorá hlasito zavŕzgala. Dúfal, že ju to neprebudilo. Zadíval sa na ňu a pozoroval ju so zatajením dychom. Vyzeralo to tak, že naďalej nerušene spí.
Bola taká nádherná. Krásne ružové vlasy sa jej leskli popri tvári. Nemohol od nej odtrhnúť oči. Nevedel ako dlho ju pozoroval ale zdalo sa mu to ako len sekunda. Vtedy ho niekto zavolal.
„Itachi! Poď sem!“
„Už idem!“ odpovedal a otočil sa späť na Sakuru. Zdvihol jednu ruku a jemne ju pohladil po líci.
„Prepáč mi. Nemohol som inak. Je to jediný možný spôsob ako zabezpečiť aby ti neublížili. Dúfam, že raz mi to odpustíš.“ Ako to dopovedal, posledný krát sa na ňu zahľadel a odišiel.
Sakura ležala ako prikovaná pri posteli. Teraz už naozaj ničomu nechápala. Čo to malo znamenať?

Sasuke sa nervózne prechádzal okolo ohňa. Ako dlho tu ešte majú čakať? Sakura je uväznená a oni sa v pohode zabávajú!
„Sasuke, skús sa trochu uvoľniť. Týmto tvojím znervózňovaním nám ani Sakure nepomôžeš. Dobre vieš, že ešte musíme čakať na tým zo Suny.“ Naruto sa snažil Sasukeho trochu upokojiť ale Sasuke bol už zúfalý z neustáleho čakania.
„Áno viem, ale to čakanie je neznesiteľné. Musíme predsa aspoň niečo podniknúť!“
„Nie si jediný kto sa bojí o Sakuru ale týmto jej naozaj nepomôžeš.“
„Ja viem, ja viem ale aj tak....nemohli by sme aspoň niečo—“
„Nie, nemohli.“ Naruto ho okamžite zarazil.
„Tak teda fajn.“ Nazlostene odpovedal a ďalej sa išiel prechádzať, tentoraz o niečo ďalej od ostatných. Chcel byť sám. Už mu liezli na nervy, tie ich nekonečné reči o čakaní a o tom čo sa má a nemá ako keby pojedli všetku múdrosť sveta.
„Pch.“ Nespokojne si odvrkol tým jeho typickým Sasánskym spôsobom. Bol naozaj naštvaný, všetka tá zloba, čo sa v ňom kopila celý čas na tejto otrasnej misií, teraz vychádzala na povrch. Najprv Itachi pobozkal Sakuru, potom ju pre istotu ešte uniesol a zdá sa, že ani nikdy neopustil Akatsuki. To má teda „úžasného“ brata. Robí iba samé problémy. Hnev už nedokázal ovládať. Musel si nutne aspoň do niečoho kopnúť aby vyventiloval všetku zlobu. Nohou sa zahnal obrovskou silou po veľkom kameni ale nevedel, že väčšina toho kameňa je pod zemou, takže nie kameň ale Sasuke letel pekných pár metrov, kým ho nezastavil strom.
„Do pádle!!!! Deb*lný kameň!“ a nadával by ešte dlho keby sa za ním neobjavili dva tiene cudzích ľudí. Jeden z tých dvoch ľudí, sa ozval ženským hlasom.
„Sasuke? Čo tu preboha stváraš?“
Sasukemu od prekvapenia takmer vyskočili oči z jamiek. Ten hlas dobre poznal. Okamžite sa otočil. Boli tam. Ona a On. Ale ako je to možné?
„Vy? Kde ste sa tu vzali?“ Sasuke nemohol uveriť vlastným očiam. Sakura a Itachi. Čo tu robia? Nemala byť náhodou unesená práve ním? Samozrejme, je rád, že je v poriadku ale aj tak? Niečo mu na tom nesedelo.
„No, to je dlhý príbeh.“ odpovedala mu akoby sa nič závažné nestalo.
„Sakura, pokiaľ viem tak ťa uniesli“ ukradomky sa pozrel na Itachiho „nemôžeš sa tváriť akoby sa nič nestalo!“
„Uniesli? A to máš odkiaľ?“ Zapierala Sakura.
Sasuke síce nechápal prečo Sakura nechce priznať, že ju niekto, teda Itachi uniesol ale viac chcel zistiť kam a prečo zmizli, preto tomu nedával príliš veľký význam.
„Tak mi potom povedz prečo ste vy dvaja z ničoho nič zmizli, nič nám nepovedali a teraz sa vrátite akoby nič? Ako ste nás vlastne našli?“
„To je trochu zložité.“ Odpovedala Sakura bez toho aby prejavila nejaké vyššie emócie.
„To nevadí. Ja mám času dosť.“ Oponoval Sasuke.
„Tak teda dobre. Keď to chceš tak veľmi počuť. Prosím.“ znova odpovedala Sakura. Sasuke si až teraz všimol, že Itachi len stojí za Sakurou a nič nehovorí. Vyzeral dosť zamyslene ako keby ani nevnímal ich rozhovor.
„Sasuke? Počúvaš ma vôbec?“ Sakura si všimla ako si Sasuke zvedavo prezerá Itachiho za ňou a ju nepočúva.
„Tak chceš to vedieť alebo nie?“ zhúkla naňho až sa zľakol.
„Hej, jasné, že hej.“ Ihneď odpovedal. Bol veľmi zvedavý na odpoveď.
„No, kde začať.“ Premýšľala Sakura nahlas. „Najlepšie hneď na začiatku. Takže, tú noc kedy sme sa prvý krát utáborili som sa zobudila na zlý sen. Nemohla som už zaspať tak som sa išla prejsť. Ako som sa tak prechádzala zrazu z boku na mňa vyletel kunai. Od ľaku som vykríkla. Neskoro som si ho všimla a už som nestihla úplne uhnúť. Šuchol sa mi o ruku a zapichol o najbližší strom. Nebola to žiadna veľká rana ale nepriateľ sa mohol schovávať kdekoľvek preto som zostala v pozore. Nič sa však dlhú dobu nedialo tak som išla preskúmať kunai, ktorým ma napadli. Z hrôzou som zistila, že je otrávený. Vtedy som stretla Itachiho, ktorý bol v tom čase na stráži a počul môj výkrik. Jed začal účinkovať a ja som začala strácať vedomie. Nebol čas vám niečo vysvetľovať, Itachi ma okamžite zobral do najbližšej dediny, kde som strávila niekoľko dní v nemocnici. Našťastie jed odstránili včas a o nejaký čas som bola zdravá ako rybička. Potom sme sa vás vydali hľadať aby ste sa o nás nebáli až sme došli sem kde sme ťa stretli.“ Keď Sakura skončila s vysvetľovaním vrátili sa do tábora kde sa všetci veľmi čudovali, prinajmenšom aspoň tak ako Sasuke. Im Sakura tiež vysvetlila kam tak náhle s Itachim zmizli. Všetci tomu samozrejme uverili, veď prečo by im neverili. Len jedinému človeku sa to nezdalo ale zatiaľ ostatným nič nepovedal.

Večer si všetci posadali okolo ohňa. Premýšľali ako ďalej a nakoniec sa všetci zhodli, že najlepšie bude počkať na tím zo Suny. Potom sa uvidí ako ďalej. Zvyšok večera sa bavili a rozprávali o všetkom možnom aj nemožnom.
Prvý začal zívať Naruto, ktorý sa po piatom zívnutí odobral spať. Medzi tým sa Sakura niekam vytratila a ostatný usúdili, že si asi tiež už išla ľahnúť.

Keď Naruto došiel k svojmu stanu, niekto tam už naňho čakal.
Bola to Sakura. Stála opretá o najbližší strom a uprene sa naňho tak zvláštne pozerala.
„Ahoj.“ pozdravila ho a pomalým krokom sa vydala smerom k nemu.
„Ahoj.“ odzdravil.
Už bola pri ňom.
„Vieš Naruto, ja som si vždy myslela, že je v tebe niečo špeciálne, že si niečo viac ako si myslia ostatný.“ nenápadne mu položila ruku na rameno.
„Naozaj?“ smutne si spomenul na detstvo kedy si ho nikto nevážil a potešilo ho, že aspoň niekto naňho vtedy myslel, aj keď vtedy sa mu to tak veľmi nezdalo.
„Samozrejme.“ takmer okamžite odpovedala. Ruka jej skĺzla z ramena na hruď a pomaličky stále nižšie a nižšie. Naruto z toho bol celý nesvoj ale z neznámych dôvodov len jemu známych ju nezastavil.
„Tak to by stačilo.“ tesne pod Narutovým pupkom jej pohybujúcu sa ruku niekto zatavil.
„Itachi. Čo ty tu?“ oči sa jej doňho nenávistne zapichli aj keď naoko to povedala priateľsky.
„Potrebujem sa s tebou o niečom nutne porozprávať. HNEĎ. Ak by si nás Naruto láskavo ospravedlnil.“ a odtiahol ju za ruku preč. Naruto tam zostal stáť ako obarený. Nechápal tomu čo sa pred chvíľkou stalo.

„Čo to tam malo znamenať?! Vieš mi to vysvetliť?“ okríkol Itachi Sakuru. Ešte stále ju držal za tú ruku.
„Čo ťa do toho?!“ okríkla zas Itachiho Sakura. Medzi sebou mali len kúsok.
„Čo mňa do toho?!“ ironicky zopakoval. „Máš sa držať plánu a nie baliť Naruta! Toto si nebudeš dovoľovať!“ silnejšie jej stlačil ruku.
„Čo si môj otec, že mi budeš rozkazovať?!“
„Budeš ma pekne poslúchať či sa ti to páči alebo nie. Alebo chceš všetko pokaziť?“
„Pre tvoju informáciu“ pomedzi zuby mu nahnevane ale potichu vyčítala, priblížila sa k nemu tak, že by mohol rátať bunky na jej tvári. Bola pri ňom zrazu tak blízko až ho to zaskočilo. Jemne sa začervenal. „JA“ zvýraznila to slovo významne „som nikoho nebalila ale pracovala!“ vykričala mu to do tváre, vytrhla svoju ruku z jeho a ušla späť do tábora.
Itachi tam zostal stáť sám.
Nešťastne si vzdychol.
„Prečo ja?“