"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" 7.

OI!

Ehm... asi je to podivné, ale čo už mala som chuť to napísať,tak som to napísala. Či niekedy bude ďalšia kapitola to netuším. I tak sa to nikomu nebude páčiť. Tak si to užite.

Občas sa sám seba pýtam, aký do čerta zmysel má všetko čo robím! Krok sem, druhý tam, občas spadnem, tak sa oprášim a znova kráčam... ako vždy kamsi, rútiac sa do neznáma, nech je tam čokoľvek za svojim cieľom. A čo potom? Keď svoj život zasvätíte len odplate tak ako ja, aká bude ďalšia fáza vášho života? Kto postaví most cez priepasť ktorá sa začne vytvárať medzi novým a starým svetom? Kto ich spojí v jedno, aby neprišiel ten minulý navnivoč?

Neustále som sa potuloval naokolo, hľadel do tvári, ktoré splývali s prostredím. Snažil sa dotknúť miest, ktoré boli príliš ďaleko. A predsa, som sa dostal niekam, odkiaľ sú ostatné miesta ešte ďalej a to jedno bližšie. Ako keď slnko zapadá a znova vychádza. Z jedného kúta sveta na druhý. Nie sme bojovní, ani nerozoznáme pomaly čo je dobro a čo je zlo. A ako rýchlo sa naša osobná malá bitka môže zvrtnúť na vojnu. A o to, o pár okamihov, ani neviete ako, je z tej vašej osobnej vojny verejná. Zasiahne všetkých na okolo. Tak ako som sa pridal k verejnému nepriateľovi číslo jedna, len pre svoju pomstu, tak aby ma všetci jednoducho mohli znenávidieť, a mať dôvod ma zabiť. Dokázal som ísť za svojim i cez mŕtvoly... dokázal...
Malý, nezmyselný krok pre nikoho, a jeden veľký pre mňa... tak veľký, ktorým by som prekročil celú planétu.

Neviem čo ma k tomu dohnalo, že som proste zastavil a zložil sa na zem. Len som tak ostal sedieť. Niečomu tak blízko, tak na dosah a blízučko. Jednoducho som sa zložil na zem a pohliadol do tmavej trávi, na ktorú padala noc. Bol predo mnou a určite ani nemal v úmysel sa vracať po malého uskuhraného parchanta.

Čo sa to kruci so mnou deje na konci? Tak blízko svojmu cieľu a ja padám? Skutočne som to spravil? Nechal ho odísť? Keď som bol tak blízko.

Čím bližšie bol môj cieľ, tým viac sa mi zdal nedosažiteľný, pretože to bol on bol predo mnou, a ešte viac, vo väčších dávkach a intervaloch mi dokazoval, že je silnejší a chytrejší než ja. Jeho slová, gestá, všetkým mi dokazoval, že na to ešte skrátka nemám, nech zabrzdím, zatavím sa... cúvam, idem späť... a prídem až vtedy, keď budem dostatočne silný. A znova tie prekliate slová!

„ku**a práca! Skap! Zas**n!“ prečo do čerta jačím ako na holi? Pretože čím viac sa ma snaží ignorovať, poúčať a vytáčať, tým väčšiu chuť ho mám zabiť. Ale ja viem o čo mu ide, celý čas viem o čo tomu psychopatovi ide. Vyprovokovať ma a tak mi dokázať, že som k ničomu i ako ninja s trpezlivosťou, i ako po fyzickej stránke. Proste jedna veľká, okrúhla nula!

„Egoista!“

Pozbieral som sa zo zeme, a zistil som, že som v bohvie ktorej p***li sveta. Totiž istý Sasuke si kráčal ako po cestičke domov. Áno, i hviezdy ma majú radi, tak sa schovali za oblaky, aby som sa náhodou nedostal niekam kam by som chcel. A ešte krajšia potecha ma čakala na cestičke z lesa. Stál tam akoby čakal kým vyrastú prvé jahody a chcel ich zjesť predo mnou ako krutú odplatu. Začal by sa šialene rehotať a pučiť tú červenú vec do svojich úst, i keby sa mal zadrhnúť, nedal by mi ani kúsok. Škodoradostný maniak, ktorý sa mi snaží zhnusiť úplne všetko!

„Vystúp z tmy braček... len vystúp a pozri sa na svet svojimi očami...“

„To bola snaha o čo?!“ vyštekol som na neho ako začne brechať pes na cvičiteľa ktorý sa mu snaží navsugerovať, že piť zo záchodovej misi nie je správne. Takže to vždy vyšlo v môj a samozrejme i v neprospech toho psa. Hold, my sa máme.

„Začínaš blúzniť Sasuke.“ Odstrčil som od seba jeho ruku skôr než sa stihol dotknúť mojich vlasov. Nenávidím to gesto, už len z toho dôvodu, že to robieval. Už len z toho prekliateho dôvodu, že som bol dieťa, hlúpe, blbé dieťa a veril všetkých sprostým kecom dospelých. Prifarboval som si skutočnosť a sám seba presvedčoval, že je všetko krajšie a farebnejšie než to vyzerá. Že tá naša tráva je zelenšia než tá susedov. Že mám sakra brata, ktorý sa o mňa postará! Ktorý mi môže byť vzorom! Zas**ného súrodenca, ktorý ma bude akceptovať! A nie zabíjať všetko čo som mal kedy rád, možno i v tej domnienke, že mi to bude jedno, pretože som na ňom visel a nikto iný ma nikdy nezaujímal.

Jediné, čo som v tej salve výčitiek a nadávok videl pred sebou bolo mihnutie sa červených obláčikov pred sebou. Odchádzal mi pred očami, znova a zase sa mi vzďaľoval. Či už ako brat, alebo ako obeť. Keď je to v jednom slove, v jednom spojení, je to kruté. Tak bolestivé a šialené, že začnem padať a uvedomovať si, čo sa chystám spraviť. Nebyť o nič lepší než on. O nič lepší než akýkoľvek vrah. Nech sa trápi vo svojom smútku a zarmútku. Nech ho to sužuje, pretože ja vidím, deň za dňom, že mu je to ľúto. Ale mne je to jedno... skutočne jedno. Či by som s ním bojoval alebo nie. Či by mi odľahlo po jeho zabití, nikto netuší, možno by som chcel viac, túžil po väčšej obeti... akej väčšej?

„Máme misiu, tak sa ovládaj.“

Vraj sa ovládaj, vraj OVLÁDAJ SA! Myslím, že sa mi muselo zalesknúť i v očiach s tým psycho výrazom ktorý som na neho hodil. Bol by som sa šielane i rozrehotal ale to ma držala moja povesť, chladného a sexy Uchihy. Vraj OVLÁDAJ sa! Je on normálny? Mám chuť ho roztrhnúť ako hada! Ako zmiju! Pretiahnuť ho niečím ťažkým po hlave a zakopať v lese pod hríby!

V afekte a nekontrolovaní samých seba, konáme pudovo a občas i nepochopiteľne.

Skočil som mu na chrbát akoby som mu tam vyhodil vrece zemiakov a začal som ho škrtiť. Neviem, ale myslím, že toto je podstata ninja umenia. Skočiť zozadu a v rýchlosti sa zbaviť otravného brata... brata? Dobre, odmyslite si slovo brat a nahraďte ho slovom bra... teda človeka. Asi ho to bavilo byť škrtený psychopatom, ktorý možno v sebe vyprodukoval i nový druh besnoty a cholery. Proste sa nechal škrtiť mojimi rúčkami a tiež, musím uznať, že ma nebolo ľahké odtrhnúť. Jedine až keď začal so mnou narážať o kmeň stromu. Hore to pekne začalo šumieť a mne na hlavu padlo pár šišiek. Dokonca som cítil i pazúriky, to bola isto veverička. Vraj OVLÁDAJ SA!
Koniec dobré, všetko pre mňa zlé. Hodil so mnou o kameň a vtedy bolo zle-nedobre. Zabolelo to, ale vážne. Pustil som ho a padol na zadok, i to bolelo. Moja kostrč! Ostal stáť chrbtom ku mne a rukou si šúchal otlačený krk od mojich paprčiek. Drobne zakašľal, nebodaj aby mravčekovia nepočuli kašľať veľkého Itachiho Ucihu.

Ukázal som na neho prštekom sediac rozčapene na zemi ako malý chlapček.

„Tá veverička ťa počula!“ dúfam, že nemám jej výtrusy na hlavičke.
Dôležito si odkašľal a povzdychol.

„Budeme pokračovať v ceste.“ A vydal sa ďalej, smer misia.
„A ovládaj sa konečne!“

Neviem koho som začal nenávidieť viac, či jeho alebo toho človeka, ktorý vynašiel pojem ovládanie sa.