Na hlavu?

„Sasukeeee!! Ako si mi to mohol urobiť? Ako si to mohol urobiť im?!“ Rozliehal sa po bojisku hlas blonďavého chlapca.
Menovaný len pokrčil plecami a zdvihol katanu. „Tak ako, pokračujeme? Nudím sa.“
Naruto sa nakláňal z boka na bok a bolo na ňom vidieť, ako silno premýšľa. Potom sa mu čelo vyjasnilo a on sa uškrnul. „Pokračujeme, potrebujem dobiť energiu.“
Sasuke sa uškrnul tiež, obrátil hlavu na bok a zakričal na neďalekú osobu: „Hej! Ešte nám dones jednu rundu!“
Chudák chlapík len prehltol nasucho, pohľad mu preletel po celom lokáli a do očí sa mu vkradli slzy. Celá jeho životná práca bola zničená. Celý bar rozbitý, nebolo tam ani nohy, okrem nich dvoch.
Prikývol, a pomaly sa šuchtal za pult.
„Trochu pridaj, starče, inak schytáš aj ty!“ Ozval sa Sasuke a zasmial sa, keď videl, ako ním myklo.
„Prestaň, nevyhrážaj sa zase niekomu!“ Oboril sa na neho Naruto.
„A čo... Chceš sa biť?“ Katana sa hrozivo zablysla v slnečnom lúči, ktorý prenikal cez polorozpadnutú strechu.
„A keď hej, tak čo urobíš?“ V modrých očiach sa zjavil červený záblesk.

„Prosím, tu už nie,“ ozval sa tichý šepot a obaja obrátili hlavy k nemu. Majiteľ podniku stál za nimi s dvomi fľašami, novými pohármi a triasol sa od strachu. „Prosím, už mi to tu neničte. Nech mi aspoň niečo ostane.“ Vravel to takým plačlivým hlasom, až to Sasuke nevydržal sa začal sa smiať.
Naruto sa na neho pozrel a prižmúril oči. „Povedal si si o to!“ Vzal jednu fľašu, oba poháre a postavil ich na stôl. Nalial do plna a jeden prisunul k Sasukemu. „Na ex.“
Ten ho schytil, pozrel mu do očí a obaja ich rýchlo vypili. Potom nasledoval ďalší a ďalší... A čoskoro už boli obe fľaše prázdne.

„A čo teraz?“ Sasuke sa trochu tackavo postavil.
Naruto pokrčil plecami. „Tu už nič nie je. Ideme ďalej. A,“ zamyslel sa, „ty si vlastne Konohu už dlho nevidel, tak sa prejdeme aspoň.“
Navzájom podoprení vyšli z baru a za nimi sa ozvalo šťastné zvýsknutie... A rachot. To padla strecha, alebo skôr jej zvyšok, úbohému majiteľovi na hlavu. A ulicou sa rozľahol plač....

Ani nevedeli ako a bol večer. Obaja už takmer nevideli a netušili, čo všetko ich ešte čaká, kým sa dostanú niekam do postele. Za ten čas, čo boli spolu, stihli zničiť päť podnikov, naštvať polovicu Konohy a sťažnosti o vyčíňaní dvoch ninjov sa dostali do uší až ku Hokage. Tá sa riadne naštvala a poslala Sakuru, aby to išla preveriť.
****

„Prečo práve ja! Čo je ma po nejakých opitých ninjoch, ktorí nevedia, ako sa majú správať!“ Nadávajúc kráčala čoraz bližšie k hluku, kde si domyslela, že budú tí dvaja.

Už z neďaleka začula krik a smiech. Ako prichádzala bližšie, zbadala hlúčik ľudí, dívajúcich sa na to isté miesto niekam nad seba.
Vyvrátila hlavu a ústa otvorila dokorán. „T... T...“ Ani to nedokázala vysloviť.

Medzi dvomi stĺpmi bolo uviazané lano, a po ňom sa prechádzali a predvádzali rôzne akrobatické kúsky, dvaja shinobi.
Blonďavý stál práve na rukách a čiernovlasý skákal na jednej nohe, keď sa ulicou rozľahol strašný krik.

„Narutooo!!!! Sasukeee!!!! Narutooo!!!“

Obaja spadli na zem ako hnilé hrušky a nemotorne sa snažili zdvihnúť, navzájom si pomáhajúc.

„S-Sakura?“ Šepol Naruto a zahľadel sa do rozzúrenej tváre inokedy milého dievčaťa.
Tá sa postavila pred nich dvoch a pohľadom prelietavala z jedného na druhého. „Ako to, že je on tu?! A že si nikomu nedal nič vedieť?!“ Oborila sa na Naruta, ktorý sa len krčil stále nižšie k zemi.
„Ja...ja som chcel... Išiel som, len sme sa zastavili..cestou na.. pohárik,“ vyšlo z neho postupne. „Osláviť návrat.“ Dodal.
„Návrat...!! Takže si ho priviedol späť, ako vidím..“ Pozrela na Sasukeho, ktorý bol mierne zelený.
„No, ja som sa priviedol sám. Vlastne som doviedol Naruta, stále za mnou chodil, pchal sa a ničil mi prácu. Kto má zabíjať, keď je vám za zadkom tento,“ hodil pohľad na Naruta, ktorý sa netváril nejako nadšene, „a omieľa dookola tie reči o priateľstve, zahodení pomsty a podobne? Človek na to ani poriadne nemyslí, ale keď vám to stále pripomínajú... Tak som sa ho prišiel zbaviť.“
„Ale...“ Začal Naruto, avšak Sakura ho rýchlo prerušila.
„Nič také, prišiel si, tak skoro sa odtiaľto nedostaneš.“ A začala v hlave spriadať plán. Potajme sa uškrnula, nahodila milý úsmev, schmatla oboch popod pazuchy a riekla: „Musíme to ísť osláviť aj spoločne, ako bývalý Tým Sedem,“ a s týmto ich vtiahla do najbližšieho podniku, nevšímajúc si ich protesty, ani zdesené tváre...
****

Bolo krásne ráno. Slniečko osvetľovalo trochu zaprášenú izbu a jeho lúče dopadali až na veľkú posteľ a na dve spiace postavy.
Jedna z nich sa pohla. Otvorila oči, lenivo si pretiahla ruky a hodila ich späť na posteľ. Ale nedopadli na vankúš. Pravá ruka sa ocitla na niekoho pleci.
Postava sa vydesene otočila a zbadala ružové vlasy. To snáď nie... Chcel sa vzdialiť, ale schytila ho za ruku skôr než utiekol.
„Nikam nejdeš!“ Prisunula sa k nemu. „Od dnešnej noci už nemôžeš len tak zmiznúť.“ A prešla mu ľavou rukou po líci.
Zacítil kov. Pozrel na ňu a zbadal prsteň... Ja som sa oženil? Že je to len nejaký zlý vtip?
Usmiala sa a prikývla. „Vzal si si ma a Naruto ti išiel za svedka. A momentálne sme vo vašom sídle, len,“ poobzerala sa dookola, „ešte to tu budeme musieť trochu upratať.“
Sasuke sa postavil, na tvári sa mu zjavil výraz štvanej zveri, otočil sa a bežal von. Sakura mu bola v pätách.
Vybehol na dvor a zbadal, ako oproti nemu beží Naruto a za ním Hinata.

„Ako si mohol?“ Obaja vykríkli naraz. Pozreli na ženy za nimi, ktoré sa postavili vedľa seba a dali si ruky v bok. „Aj ty?“ Opýtali sa seba. A obaja si aj prikývli. Ale potom sa uškrnuli. „A čo noc?“ Začali zase naraz, ale to už vedľa nich stáli ich manželky a obom dali po hlave.
„Správajte sa slušne v spoločnosti dám,“ ozvala sa Hinata a Sakura súhlasne prikývla.
„A teraz... Ideme za Hokage, už sa na vás teší.“ Zasmiala sa desivo ružovláska a aj s Hinatou ich spoločnými silami začali ťahať ku Tsunade.
A celou Konohou sa zase rozliehal krik a plač. Hoci tentokrát boli obeťami dvaja výtržníci.
A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec...