Ako padajú kvapky, tak prichádza nová generácia - deň volna (časť 3.)

Začínal nový deň, nové príležitosti na zlepšenie či zhoršenie svojho osudu.
Slnko vstávalo a lúče sa tiahli naprieč lesom, až dosiahli múry Konohy, kde hliadkovali ozbrojení muži, niektorí sa po múroch prechádzali zo strany na stranu a snažili sa dať pozor na každý meter štvorcový a ostatní nehybne stáli a sledovali taktiež les.
Jeden z nich stál na bráne a s odhodlanosťou sa pozeral pred seba.
Tvár mu pokrývali jazvy a tiahli sa od čela pozdĺž nos až k lícu, čelenka mu obopínala dlhšie čierne vlasy a oči mali nádych nebojácnej šelmy.
Rozkročený s rukami za chrbtom držal kunai a hovoril si:

„Taký klud, nikde ani náznak zla je to dôvod pokoja? Alebo sa zlo pripravuje?
Nemám strach a Konoha je pripravená. Po tých rokoch vojny toto fakt stálo zato a aj keď nás veľa padlo v boji, som hrdý nato čo sme vybojovali. Začína deň a je to len ďalšia príležitosť pre mladých ninjov, aby si spravili svoj osud horší či lepší.

Ako slnko vychádzalo vyžšie nad obzor, tiene budov sa začali rozťahovať a neušetrili nič čo im stálo v ceste.
Ulice boli prázdne, zatiaľ. Okolo prešla sem tam náhodne idúca mačka ktorá prehrabávala smetiaky, alebo čakala na svojich pánov a konzervu mačacieho žrádla.
Jedna z nich sa práve prehrabávala v smetiaku, keď v tom náhdou smetiak padol, no nie je náhoda že to bolo pri okne osoby, ktorú práve to zobudilo a ktorá prežije tento deň s nami.
Cez okno bolo vidieť do kuchyne a hneď vo vedlajšej miestnosti sa budil k životu muž s bielimi vlasmi a jazvou cez ľavé oko.
Jak sa pomali preberal a zdvíhal z postele, skončil v pozícii keď si sadol a snažil sa ľavou rukou na nočnom stolíku nahmatať svoju čelenku, ktorú si priviazal iba cez zjazvené oko.
Potom si pretrel oko a povedal v duchu :

„Nemysli na to , nemysli na to...“

Vstal z postele a prešiel doľava ku skrinke, ktorú otvoril dokorán a hodil na seba svoju kombinézu, ktorú si natiahol až na nos, a vestu a svoje vybavenie, ktoré je jeho vždy verný priateľ v každej situácii, či už sa jedná o problémy s dlhom alebo o nebezpečnú akciu úrovne B,A. Oblečený prešiel do kuchynky, kde si hodil na plynovy horák hrniec s vodou a s vycibrenou trpezlivosťou si počkal, až začala vrieť a hodil tam sáčok ryže a rovno si pripravil misku a paličky. Jak po pár minútach ryža zmäkla a bola priravená, vylial vodu a dal si ju do misky, klakoľ si, pomodlil sa, poďakoval a začal jesť, a potom sa vydal rovno von.
Na ulici už pobiehali ľudia a deti do práce, či na tréning, no Kakashiho tým má dnes voľno, tak čaká, že ich asi niekde stretne a zaradil sa do prúdu ľudí smerom do stredu dediny.
Cestou sa usmieval na 7 ročných drobcov, ktorí na neho ukazovali prstom a ich mamy im nadávali a ospravedlňovali sa Kakshimu za túto neslušnosť, no nemu to nevadilo.
Ako sa dostal do stredu mesta na trh, tak videl ako okolo prechádza dievča s ružovými vlasmi, ktoré si ho všimlo.

„Kakashi-sensei, dobrý deň Vám prajem.“ povedala celá nesvoja a otočila sa pritom na ženu vedla nej. „Mami toto je Kakashi-sensei.“
„Teší ma“ poznamenal Kakashi.
„Harunová, veľmi ma teší“ s úsmevom prijala zoznámenie a uklonili sa.
„Rada by som vedela ako sa darí mojej dcére v týme?“
Sakura pozerala dosť isto na Kakashiho a ten hneď odpovedal.
„Sakura je veľmi talentovaná kunoichi, po technickej a intelektuálnej stránke prekonáva svojich týmových kolegov, no bude ešte treba trénovať boj a viac techník jutsu, ale som rád že ju mám v týme.“
„Tak to rada počujem, ja som vedela že moja dcéra na to má.“ pousmiala sa na dcéru ktorá bola radosťou celá bez seba.
„Dobre, osprevedlňte nás prosím Kakashi-sensei, ale ponáhlame sa domov na prípravu jedál.“ povedala Sakurina mama.
„To je v poriadku“ s úsmevom odpovedal.
„Tak teda rada som vás spoznala a ďakujem za to, že trénujete moju dcéru.“
„To neďakujte mne, ale jej, to je jej zásluha.“
„Tak teda dovidenia.“
„Dovidenia Kakashi-sensei, uvidíme sa na tréningu.“

Tak teda pokračoval po konverzácii v obchádzke, šiel po úzkej uličke ktorá viedla na kraj dediny, kde sa bude očividne trénovať. Šiel cez most a tam sa rovno zastavil a v potoku si uštedril pohľad na zlaté kapre, ktoré plávali proti prúdu aby dosiahli svôj cieľ.
Potom ako sa vydal po cestičke popri lese, po ľavej strane videl mladých genínov, ktorí tvrdo a hrdo trénovali, videl všetky rôzne jutsu, kunaie svištali vzduchom a Kakashi sa pozastavil a sledoval ich s úžasom no smutkom.

„Prečo toto musíme robiť? Zaraďovať deti do línii bojov a pripravovať ich na ich budúcnosť plnú zabíjania ostatných ninjov. Prečo nemože byť mier? Proste prestať bojovať, prestať používať jutsu. Deti odmalička trénujeme na zabijakov a vnukujeme im že je to pre dobrú vec. No je dobré zabíjať? Je dobré zatrácať taký zázrak v zlomku sekundy vlastným rozhodnutím?“ pýtal sa sám seba v hlave sklonil hlavu ruku do vačku a pokračoval v ceste pričom musel stále na to myslieť.
Ako išiel po cestičke tak zrazu mal divný pocit, tak uskočil a okolo neho niečo veľmi rýchle presvičalo a rozrezalo to plochú dosku čo držal starší ninja v rukách.
To niečo bol Michi a ten starý ninja jeho otec, očividne znova trénovali.

„Ou..prepáčte Kakashi-sensei, ja som nechcel, ja som myslel že stihnem skôr.“
„To nič Michi, však som rokmi trénovaný, skôr to som ja mal strach o teba.“ so smiechom odpovedal a Michi neodolal tiež.
„Zdravím Vás Kakashi, je mi cťou že trénujete môjho syna, ste najlepší z najlepších“
„Je mi cťou tiež pane, ste legenda“ uklonil sa s najväčšou úctou a Michiho otec to opätoval
„A čo, ako sa môjmu synovi darí? Trénujem ho stále takže mám pocit že by nemal byť najhorší.“
„Michi ma milo prekvapil, jeho úroveň narábania s katanou a jeho jutsu a rychlosť a hlavne je to slušný a milý chlapec“ Michi sa začal trochu červenať.
„Učí ma ten najlepší.“ Poznamenal potichu.
„No dobre, tak vás tu teda nechám, idem sa venovať obhliadke a nebudem rušiť pri tréningu. A Michi, nezabudni zajtra sa vidíme!“
„Ano Kakashi-sensei už sa teším!“ kýval a v tom mečom začal útočiť na svojho otca a ten to horko-tažko vykryl.

Kakashi išiel ďalej a dosť ho prekvapilo koho uvidel neďaleko Michiho. Sasuke hlbšie v lese trénoval, tak Kakashi podišiel bližšie a videl ako chlapec zoskočil zo stromu, urobil salto a pohádzal pár kunaiov do stredu terčov nastražených po stranách a hordu terčov na zemi spálil katonom na uhoľ.

Kakashi si to ráznym krokom zobral cez les, kde lesný život bolo vidieť, okrem študentov tam okolo behali srnky a králiky.

„To je harmónia“ uvedomil si. No zrazu mu okolo tváre preletel kunai a smeroval na zajaca pred ním, ktorý už pozeral smrti do tváre no kakashi ho chytil a obrátil sa na majitela.
Bol to malý genin a Kakashi mu vrátil kunai s tým, že mu vynadal a presvedčil ho o tom, že sa to nepatrí.
Po výchovnej lekcii sa vrátil do dediny, kde stretol svojho „obľúbeného“ blondavého ninju Naruta Uzumakiho, ktorého ako chvost prenasledoval malý Konohamaru.

„A jéje!“ povedal si. „Budú zasa vystrájať“ pokrútil hlavou a šiel ďalej cez mesto a začal rozmýšlať nad tým, kde sa nachádza posledný člen jeho týmu.
No odpoveď sa mu dostavila na zrak keď zvihol hlavu, posledny člen stál na špici budovy a sledoval slnko.
Ako tak pozeral tak priskočil Kakashi.

„Je krásne že?“
„Nie tak ako keď zapadá“ odpovedal bez zmeny pohľadu
„Prečo netráviš čas s ostatnými? S členmi týmu? S priateľmi?“
„Radšej trávim čas sám a aj tak rád pracujem, je to tak lepšie a istejšie.“
„Lenže teraz si v týme a budete musieť spolupracovať“
„Ak nebudú prekážať, ja všetko zvládnem za celý tým“
„Časom zistíš, že spolupráca je omnoho výhodnejšia“
„Časom možno zistíte, že je lepšie keď pracujem sám ako s ostatnými“
„Ach Hiei, máš sa ešte veľa čo učiť.“
„A možno ste to vy... možno neviete čo mám za sebou...“
„A čo máš za sebou? Povedz mi...“
„.....musím už ísť mam niečo na práci.“

Vyskočil a odišiel niekam mimo a nebolo ho vidno.
Pozrel sa pod seba a porozmýšľal nad chlapcom.
Nemá rodinu. Nemá priateľov. Má len chlad a temno v srdci spútane reťazami jeho minulosti.
Po pár hodinách slnko sa začalo ukladať na spánok a Kakashi sa tiež vrátil domov a pripravoval sa na spánok, na ďalší deň ktorý bude učiť deti ako zabíjať aby prežili.