Legendárny Sennin 09 - Zrada.

Prebudenie bolo príjemne. Sedel som opretý o kameň a Manami sa chúlila na mojej hrudi. Keď spala vyzerala až nadpozemsky krásne a nevinne. Niekto by nepovedal, že ma v sebe démona respektíve bijuu. Bola krásna. To, že sme zaspali na hliadke mi nejak nevadilo. Zamrvila sa. Vedel som, že sa o chvíľu prebudí. Otvorila oči a pozrela na mňa. Spokojne sa usmiala. Potom posmutnela. Akoby si na niečo spomenula.
„Dobré ráno.“ povedal som.
„Dobré, asi sme zaspali však?“
„Už to tak bude.“ usmial som sa.
„Asi by sme mali vsať.“ povedala po chvíľke ticha.
„Asi hej.“ odpovedal som ale niekto sa nepohol. Nakoniec som s povzdychom vstal a podal Manami ruku. Chytila sa a ja som jej pomohol vstať. Chvíľu sme tam stáli oproti sebe a pozerali si do očí. Nakonie sa Manami otočila a začala si baliť veci. Jej pohľad som nechápal, bol zvláštny, zmes smútku a odhodlania, ale nasledoval som jej príklad. Po chvíli sme boli pobalený a vydali sa na cestu.
„Za chvíľu sme na mieste.“ oznámila. Hlas sa jej triasol a počul som v ňom aj smútok.
„Manami, deje sa niečo?“ spýtal som sa a zrýchlil som tak, že som bol vedľa nej. Snažil som sa zachytiť jej pohľad ale len odvrátila tvár. Zdvihla rukáv a pravdepodobne si utrela slzy. Skočil som pred ňu a zastavil ju.
„Čo sa deje?“ povedal som, tentoraz jemnejšie.
„Nič..len...len spomienky.“ zašepkala. Takmer som ju nepočul. Nezdvihla tvár aby sa mi pozrela do očí. Neusmiala sa. Nevyznal som sa v nej.
„Poďme už lebo ho nazastihneme.“ povedala. Videl som, že ju to stálo veľa sebazapierania. Mykol som ramenami.
„Dobre.“ povedal som a povzbudivo som sa na ňu usmial. Posmutnela a rozbehla sa. Hlávou mi vírili otázky na ktoré som nepoznal odpovede.
Prebehli sme pár kilometrov a Manami zastala. Ja som zastavil vedľa nej.
„Sme na mieste?“ spýtal som sa. Nič nepovedala iba prikývla.
„Ja tu nikoho nevidím.“ spýtavo som na ňu pozrel.
„Lepšie sa obzri Uzumaki.“ nebola to Manami kto to povedal. Obzrel som sa. Vtom som zazrel osobu ktora to povedala. Bol to Madara. Uchiha Madara.
„Rýchlo priprav sa na boj Manami!“ vykríkol som a postavil sa do obranného postoja a čerpal som prírodnu energiu. Manami pomaly vykročila. Po chvíľke bola pri Madarovi.
„Čo to sakra robíš?! Neblázni!“ vykríkol som.
„Dobrá práca.“ pochválil ju Madara a pohŕdavo na mňa pozrel. Teda tak pohřdavo ako sa da pozrieť s maskou na tvári.
„Manami.“ tentoraz to nebol výkrik, ale tichá prosba. Prosba nech povie, že to nieje tak ako to vyzerá. Nepozrela na mňa. Ani nijak inak nezareagovala. Iba sklopila hlavu k zemi.
„Prečo?“ zašepal som zúfalo. Na zem pod jej nohami začali padať slzy.
„Dobre...ostatný môžete vyjsť.“ príkazal Madara. Na moje prekvapenie ma obkľúčili: Sasuke, Kisame a ešte traja ninjovia ktorých som nepoznal.
„Chcete mi povedať, že tento krpec zabil Peina?“ povedal jeden neznámy posmešne. Mal ostré zuby ako Kisame a na chrbte mal Zabuzov meč.
„Daj pozor Suigetsu! Ma neuveriteľnú chakru a to ešte ani necítim jeho bijuu!“ vykríkla červenovlasá ženská. Takže Suigetsu...
„Karin...sklapni!“ vykríkol Suigetsu a potom sa začali hádať. Ja som to vnímal len na pol ucha. Môj pohľad preskakoval zo Sasukeho na Manami, z Manami na Sasukeho. Cítil som bolesť, zúfalstvo, sklamanie, radosť, prekvapenie.
„Dosť už!“ prikázal Madara.
„Svoju dohodu si splnila Manami, tvoja rodina je voľná, mala by si mi byť vďačná.“ pokračoval Madara veľkoryso.
„Vďačná?!....vďačná za to, že si mi zabil otca?! Vďačná za to, že si veznil moju matku, brata a sestru niekoľko mesiacov?“ vykríkla „vďačná za to, že si ma prinútil zradiť Naruta?“ poslené slova šepkala. Ale všetci sme ich v tom tichu počuli.
Z jej hlasu som cítil bolesť. Všetko sa tým vysvetľovalo. Jej náhle zmeny chovania. Jej smútok. Hoci som poznal dôvody jej konania nezmiernilo to bolesť ktorú som pociťoval. Odvrátil som sa od nej a pozrel na Sasukeho.
„Nikdy by som neveril, že sa pridáš k Akatsuki.“
„Ja by som zas neveril, že odídeš z Konohy. Kde je tvoj sen stať sa hokáge?“
„Bolo by mi zbytočne byť hokágem dediny ktorú zničili kôli mne. Už sa to raz stalo a nezopakuje sa to!“
„Ha! Stalé si naivné decko.“ zasmial sa Sasuke.
„To hovoríš ty mne? Ty ktorý si odyšiel z Konohy pre svoju hlúpu pomstu? Čo si ňou dosiahol? Zabil si svojho brata, ktorý ťa vždy miloval. Áno viem o tom.“ povedal som keď som videl Sasukeho prekvapenie. Obzrel som sa. Manami sa sledovala. Zahľadel som sa jej do očí. Boli plné smútku a strachu. Nahnevane som odvrátil svoju tvár.
„Predpokladám, že osemchvostého už máte chyteného.“ povedal som.
„Ja som ho dostal. Ale Zetsu to neprežil.“ povedal Kisame a nectlivo sa zasmial.
„Dosť Kisame. Netreba mu viac informácii. Aj tak bude po ňom. Sasuke...ty a tvoj tým ste narade. Napravte čo ste dobabrali u osemchvostého. Ja vás sledujem.“ prikázal Madara.
Sasuke, Suigetsu, červenovlasá ženská a ten ďalší sa na mňa zamerali.
„Skutočne to chceš Sasuke?“ spýtal som sa naposledy.
„Sklapni a bojuj!“ vykríkol.
„Pozor Sasuke! Jeho chakra rýchlo stúpa a je silnejšia.“ vykríkla ta ženská. Mala pravdu. Aktivoval som totiž sage mód.
Sasuke mi prekvapene hľadel do zlatých očí. Aktivoval sharingan.
„Ideme na to vykríkol a rozbehol sa na mňa. Jeho tým následoval jeho príklad.

Poznámky: 

ďalsi diel je sice krátky ale ja vas tak rad napínam
A taktiež prikladám obrázok k LS ktorý môžte taktiež vidieť v mojej AKTUALIZOVANEJ ff knihe

Vďačím zaň Kaii-chan ktorá ho našla upravila...jednoducho odvidla všetku robotu ...dík