Dievča snov, časť 2.

„Ach, ďalšia otravná ženská,“ prevrátil očami a s rukami vo vreckách sa k nej priblížil.
Niežeby mal náladu s niekým sa rozprávať, o to menej s niekým opačného pohlavia. Chcel sa len presvedčiť, či dievča naozaj spí, alebo odpadlo od dehydratácie a neskutočného tepla.
Sadol si vedľa nej, pomaly, aby ju nevyplašil... bola by totiž otrava niečo jej vysvetľovať...
Dievča sa pomrvilo a v očividne pre ňu zaujímavom sne sa otočilo k Shikamarovi. Z otvorených úst jej na trávu tiekli sliny, ale aj napriek tomu vyzerala veľmi pekne. Ostré črty tváre, plné pery a oči trochu ďalej od seba mu niekoho pripomínali, no bližšie sa nad tým nezamýšľal. Pohľadom hypnotizoval jej ryšavé vlasy zopnuté do copu, ktoré voľne ležali vedľa nej. Pýšil sa aj pohľadom na jej hrudník, na ktorý mohla byť právom hrdá a ktorý sa teraz dvíhal a klesal v jej pravidelnom dýchaní.
„Takže spí, fajn,“ zašepkal Shikamaru a chystal sa odísť, keď si všimol, že celý ten čas mal ruku položenú na akomsi modrom zošite, nie na tráve. Zvedavosť bola silnejšia než rešpektovanie kohokoľvek súkromia, a tak pohľadom skontroloval dievča a otvoril zošit.
Na prednej stránke bolo načmárané meno, niečo ako...
Shikamaru otáčal zošitom na všetky strany v snahe rozlúštiť škrabopis dievčaťa a zistiť jej meno. Bezúspešne... Začiatočné písmeno bolo H... nasledovalo A... Potom dlho nič a posledné, alebo ešte jedno písmeno predtým mohlo byť K.
Shikamaru nechápavo pokrútil hlavou a otočil stránkou. Zrak mu spočinul na niečom bielo-modrom. Otočil ďalšiu stranu... a ďalšiu.
Chytil zošit a rýchlo ho prelistoval až do konca s otvorenými ústami. Potešene, no najmä prekvapene zistil, že sa pozerá na neskutočné množstvo oblakov. Kam sa pozrel, videl samé oblaky. Malé, veľké, dlhé...
Neboli namaľované. Boli to fotografie...
Shikamaru si ich po jednom začal prezerať. Každý oblak niečo pripomínal. Zajaca, hojdacieho koníka, krokodíla a iné zvieratá. Kde tu zazrel aj shuriken či ninja topánku. Zrazu sa nahlas rozosmial pri pohľade na oblačnú misu plnú rámenu, ktorá mu pripomenula koho iného než Naruta. V zápätí svoj smiech oľutoval, pretože dievča sa začalo prebúdzať.
A čo teraz? To bude otrava, prevrátil očami a zatvoril “požičaný“ zošit. Chvíľu pozoroval preťahujúce sa dievča. Zatiaľ si nevšimla, že na lúke nie je sama a tmavomodrými očami začala skúmať oblohu. Shikamaru už nahodil pohľad týraného mačiatka a tuho zavrel tie svoje. Presne vedel, čo príde. Najprv dievča prekvapene vykríkne, potom naňho v lepšom prípade zaútočí, v horšom začne vrieskať.
Neznáša, keď niekto kričí. Nie, vlastne on neznáša, keď kričí nejaká žena. Ženy majú tak vysoký a prenikavý hlas. A sú otravné. Strašne otravné. Vždy všetko riešia krikom a samými príkazmi. Akoby sa veci nedali riešiť pokojne.
Ach, nech to už mám za sebou, pomyslel si zúfalo.
Riešiť veci pokojne. Prečo teda neotvorí oči a nevysvetlí dievčaťu čo tam robí, skôr ako začne kričať? Pretože je to ženská. Ženskej sa nedá absolútne nič pokojne vysvetliť. Žena a pokoj, to sú protiklady.
Dievča si ho konečne všimlo... Shikamaru cítil jej pohľad na svojej tvári.
Nekonal sa však žiadny výkrik, útočenie a vlastne ani vôbec nič, čo Shikamaru očakával.
„Vieš, že nie je veľmi slušné dívať sa na niekoho, keď spí, alebo keď o tom nevie?“ začalo dievča pomaly a potom si všimlo svoj zošit, ktorý mimochodom ležal oveľa ďalej ako predtým, a trochu rozhorčene, no aj tak pokojným hlasom si ho zobrala a pritisla k sebe:
„Ty si sa pozeral do môjho zošita?“
Dievča sa zdvihlo, otočilo a rýchlim krokom sa vybralo smerom k dedine.
Shikamaru konečne nabral odvahu otvoriť oči. Najprv jedno a keď nič podozrivé nevidel, aj druhé. Naskytol sa mu pohľad...
... na nič...
Pred ním sa rozprestierala iba lúka a obloha. Dievča nikde nevidel.