Dievča snov, časť 1.

Slnkom zaliata Konoha bola skoro celkom bez života. Leto bolo v plnom prúde, ale sparné počasie a dusno nútilo každého shinobi utiahnuť sa do chladných príbytkov, dodržiavať pitný režim a dúfať v neexistujúci vánok. Všetko vyzeralo ľudoprázdne.
Všetko, okrem Ichiraku rámenu. Blonďavý chlapec s mľaskotom jedol už asi 8 misku. Modré oči mal slastne privreté a lialo z neho ako z krhly, hoci mal oblečené iba bledé tielko a krátke oranžové šortky so žabkami. Rukou si napravil čelenku a vypýtal si ďalší rámen. Počas trojminútového čakania prípravy rámenu ho zavial ľahký studený vzduch. Zbadal Konohamara, ako o život uteká kamsi smerom k Shikamarovmu domu. Pokrčil plecami a hoci bol zvedavý, kam Konohamaru beží, s úsmevom sa otočil k svojej ďalšej miske.
Konohamaru, dnes výnimočne bez svojho zeleného šálu dobehol k dverám a zadychčane zaklopal. Zvnútra sa ozvali kroky a šramot otvárajúcich sa predizbových dverí. Onedlho stál pred Konohamarom nudou otrávený Shikamaru, opretý o zárubňu dverí.
„Shikamaru Nara? Piata Hokage chce, aby si prišiel do jej kancelárie,“ odrapotal Konohamaru a skôr, ako ho stihol Shikamaru zastaviť, odbehol sa skryť pred páľavou.
Shikamaru si vzdychol.
„Čo tá zas odo mňa chce?“ zobral si chuuninskú vestu a pobral sa k Tsunade. Cestou si obzeral vymetenú Konohu. Ani sa mu nechcelo rozmýšľať, prečo Tsunade zavolala v takýto deň práve jeho. S jeho obľúbeným slovom – otrava – vošiel do Tsunadinej kancelárie.
Tsunade sedela znudene za stolom pred kopou papierov a jedným z nich sa ovievala.
„Shikamaru, mám pre teba misiu typu C. Zvládneš ju aj sám. Ide o Dedinu skrytú v hm-...“
„Piata, vážim si, že si myslíte že na to mám,“ prerušil ju s výrazom vraviacim úplný opak, „ale ja nikam nejdem. Pozrite sa, ledva všetci žijeme. Myslíte si, že v iných dedinách to tak nie je? Komu by sa chcelo v takomto teple zabíjať sa, kradnúť či vôbec niečo robiť?“
Tsunade na neho vypleštila oči a potom sa usmiala.
„No asi máš pravdu. Tak to budeme ignorovať, určite je to len planý poplach, však?“ predniesla a s veľavýznamným pohľadom pokrčila papier s misiou a hodila ju do koša.
Shikamaru na ňu súhlasne pozrel hoci v duchu neveril vlastným ušiam. Už-už čakal, že skončí pribitý na stene kancelárie, ale nestalo sa tak. Ešte raz si prehrával Tsunadine slová. Nevravela to ironicky, ako to zvykne robievať. Myslela to vážne.
„Dnes máte nejakú dobrú náladu, piata,“ zabŕdol.
„A prečo by som nemala? Ako si povedal, je príliš teplo na výpady nepriateľov a premýšľaním nad dôležitými vecami,“ predniesla s úsmevom, hoci sa nedívala Shikamarovi do očí.
Niečo skrývala... pravý dôvod jej radosti a bezstarostnej nálady.
„Ach, áno. Môžem teda ísť?“ opýtal sa a po Tsunadinom prikývnutí vycúval z miestnosti.
Pred kanceláriou si zhlboka vzdychol a rozmýšľal, kam teraz pôjde. Nechcelo sa mu ísť domov. Vlastne chcelo, ale vôbec nemal náladu na matkinu kázeň o tom, že správny shinobi nikdy neodmieta misiu, ani v takomto prípade.
„Problémy...“ kopol do kamienka uprostred cesty a s rukami vo vreckách sa pobral tam, kam ho nohy viedli. Vedel, že prednáške sa nevyhne, ale čím neskôr ho zastihne, tým lepšie.
Prechádzajúc okolo Ichiraku rámenu si všimol Naruta, ktorý, ako správne hádal, urobil stánku dobrú tržbu. Uškrnul sa a pokračoval v ceste.
Zahľadel sa na oblohu. Čistučké nebo bez jediného mráčika, ktoré sa zdalo také pokojné, mu nespravilo veľkú radosť.
„Žiadne oblaky?“ sklamane sa opýtal nikoho.
Zrazu si uvedomil, kam ide. Na lúku, odkiaľ mal celé nebo pred sebou ako na tanieri. Pousmial sa nad automatickosťou, akou ho vedú nohy na jeho najobľúbenejšie miesto.
Rozhliadol sa po celej lúke, ktorá aj napriek suchu nestratila svoju vlahu a zažmúril do jej stredu. Niečo ležalo v tráve.
Vybral sa k tomu niečomu, čo z ďaleka pripomínalo odhodené vrece.
Nikto si nebude robiť skládku z mojej lúky, pomyslel si Shikamaru.
Asi tri metre od tej veci si však uvedomil, že to nie je žiadne vrece. Bolo to dievča, očividne spiace.