Narutov návrat I. - chuuninská skúška 12.

„Ja, chcela som sa ťa opýtať, nie, najprv ti musím niečo povedať,“ odmlčala sa a čakala na jeho reakciu, keď nič nehovoril pokračovala, „ja sa už domov vrátiť nemôžem, už totiž domov nemám,“ opäť sa odmlčala.
Čože nemá domov? Nechápem. Čudoval sa, ale nechcel ju vyrušovať tak radšej nič nevravel a čakal kým mu to vysvetlí sama.
„Vieš odkedy si odišiel pár vecí sa zmenilo, síce už vieš, že som stále genin, ale nepoznáš dôvod prečo je to tak. Ja som zlyhala vo svojej prvej chuuninskej skúške, spravila som to na čo nikto s hlavnej rodinnej vetvy klanu Hyuuga nemá právo, neprešla som. Nestala som sa chuuninom na prvýkrát. Kvôli tomuto neúspechu som nemala povolené zúčastniť sa jej ešte raz, ale mohla som aspoň chodiť na misie a stretávať svojich kamarátov. Bola som šťastná aj napriek tomu, že som mala už do konca života ostať iba genin a potom si sa vrátil ty. Vlial si mi novú nádej a sebadôveru, ktorú som už dávno považovala za stratenú. Trénovali sme spolu a ja som zabudla na všetky svoje starosti. Každý deň som vstala s úsmevom, že strávim deň s tebou a po týždni v deň chuuninskej skúšky som sa odvážila postaviť otcovi a ísť tam,“ nadýchla sa aby zahnala slzy, „povedal mi aby som ostala doma a nerobila hanbu rodine, keď som ho neposlúchla oznámil mi, že už v jeho dome nie som vítaná,“ dopovedala svoj príbeh a slzy mala na krajíčku.
„Tak toto teda nie!“ skríkol, súkal si rukávy a už sa otáčal, že si to nakráča priamo do sídla Hyuuga klanu, „ja mu ukážem ako sa má správať k vlastnej dcére,“ krv v ňom vrela.
„Naruto, nie!“ chytila ho.
„Prečo?! Po tom všetkom čo ti spravil...,“ nechápal.
„Nie, nechcem aby ti ublížili.“
„O mňa sa neboj,“ odpovedal jej s úsmevom a rozhodol sa kráčať ďalej.
„Naruto!“ chytila ho silnejšie a už viac neudržala slzy.
„Tak dobre,“ zvolil nakoniec keď jej pozrel do uslzených očí.
Privinul si ju k sebe a nechal nech sa vyplače.
„Hin?“
„Á-Áno?“
„Na začiatku si sa chcela niečo spýtať, nie?“ opýtal sa keď si ešte raz premietol čo hovorila.
„Áno,“ potvrdila mu.
„Tak sa pýtaj,“ pobádal ju s úsmevom.
„J-Ja,“ posmrkávala, „by som sa ťa chcela opýtať či by som nemohla...“ odmlčala sa.
„Či by som nemohla bývať u teba,“ začala sa červenať.
„T-To myslíš vážne?“ zajakával sa.
„A-Ale ak ťa to obťažuje...“
„To budem veľmi rád!“ oznámil jej nadšene.
„Naruto,“ na viac sa nezmohla a objala ho.
Chvíľu si to obaja vychutnávali.
„Tak teda ako som vravel, odprevadím ťa domov,“ usmial sa na ňu.
Prikývla, opätovala mu úsmev a spoločne vyrazili.
„Ty budeš spať na posteli a ja si vezmem spacák,“ oznámil jej a už si ho vyberal zo skrine.
„T-To nie ja sa vyspím v spacáku, veď ty si tu doma,“ odporovala mu.
„To je síce pravda, ale ja nedovolím aby si spala na zemi,“ povedal ráznym tónom, proti ktorému sa nedalo protestovať.
„Dobrú noc Hin,“ poprial jej a ľahol spať.
„Dobrú, Naruto.“
Pozrela von oknom na nebo posiate hviezdami. Chvíľu sa topila vo svojich myšlienkach, potom otočila oči naňho.
„Ďakujem,“ pošepkala. Usmiala sa a zaspala.

Čo je to za divnú vôňu? A prečo spím na zemi?
Hinata! Preblesklo mu hlavou. No jasné, ale tá vôňa? Je celkom príjemná.
Vstal a išiel sa pozrieť za vôňou, ktorá ho zaviedla do kuchyne.
„A ja som ťa chcel pozvať na rámen,“ usmial sa keď uvidel, že Hinata spravila raňajky.
„Myslela som si keď už mi dovolíš u teba bývať tak ti budem aspoň variť,“ začervenala sa.
„To si nemusela,“ odpovedal jej, „itadakimasu!“ zvolal a už sa s chuťou pustil do jedla.
„Jfe to fyboré,“ hovoril s plnými ústami, „Užafné.“
„Ďakujem, itadakimasu,“ popriala a tiež začala jesť.
„Čo budeme robiť dnes? Chceš začať s tréningom?“ spýtal sa po raňajkách.
„N-Nemôžeme si dať deň voľna?“ nesmelo navrhla.
„Dobrý nápad,“ usmial sa, „takže tréning odložíme.“
„Áno,“ súhlasila.
„Tak teda čo budeme dnes robiť? Napadá ťa niečo?“
„N-No mohli by sme sa len tak poprechádzať,“ trocha sa začervenala.
„Ale mám jednu podmienku.“
„Á-Áno?“
„Na obed pôjdeme do Ichiraku rámen!“ dal si ruku za hlavu a uškrnul sa.
„Hai!“ usmiala sa naňho.
„Tak teda poďme,“ opätoval úsmev a už ju ťahal von s bytu. Zavrel dvere.
„Naruto...“ zastavila ho.
„Án...“ nedopovedal otázku a pobozkala ho.
„To bolo za čo?“ spýtal sa prekvapene.
Pokrčila ramenami a trocha očervenela.
Usmial sa a vrátil jej bozk.
„Tak poďme už lebo sa ešte vrátime,“ rozhodol po chvíli vracaní si nežnosti a chytil ju za ruku.
„Hai,“ súhlasila a spolu sa vydali na prechádzku Konohou.
Čas im uplynul celkom rýchlo a tak sa ani nenadeli a už jedli rámen.
„Kam by si chcela ísť teraz?“ spýtal sa ešte počas jedla s nezvyčajne prázdnymi ústami.
„Neviem, kde by si šiel ty?“
„No mám pár miest kde som sa chcel pozrieť,“ povedal po chvíli uvažovania.
Uvidím miesta čo pre Naruta niečo znamenajú. Naplnila sa jej myseľ šťastnou myšlienkou.
„Čo je to tam za rozruch?“ povedala do vetra otázku Aiame.
Obaja sa otočili.
Hinate začalo búšiť srdce a zadržala dych, okolo nich prechádzali členovia hlavnej vetvy klanu Hyuuga. Pozrela na nich.
Hanabi jej zakývala, ona na odzdravenie odkývala a usmiala sa, potom pozrela na otca a úsmev jej povädol. Vôbec si ju nevšímal ako by bola preňho vzduch. Otočila sa k nedojedenému rámenu a pokračovala mlčky v jedení.
Keď to Naruto uvidel tak to v ňom začalo vrieť, no radšej sa ukľudnil lebo vedel, že takto nič nevyrieši.
„Tak teda dojeme a ukážem ti pár miest,“ usmial sa na ňu a hladne sa pustil do svojej misky.
Dvihla k nemu hlavu, bolo vidieť chabý náznak úsmevu a vrátila sa k jedlu.
Musí to byť pre ňu ťažké. Takúto reakciu určite neočakávala. Smutne nad tým premýšľal. Ale ja jej s toho pomôžem. Rozhodol sa.
Dojedli Naruto zaplatil, chytil Hinatu za ruku a viedol ju.
Hinata ho len mlčky nasledovala.

„Pamätáš si to tu?“ spýtal sa keď došli k trom kolom.
„Uhm,“ prikývla.
„No ty na to možno nemáš také spomienky ako ja,“ odmlčal sa, „tu som mal prvý tréning s Kakashi-senseiom,“ spomínal na staré časy keď sa snažili získať rolničky.
Ešte sme boli všetci traja. Posmutnel keď na to pomyslel.
„A pamätáš si našu prvú chuuninskú skúšku? Chvíľu predtým než som bojoval s Nejim. Bola si tu a podporila si ma,“ usmial sa na ňu a zahnal spomienky na tým 7.
„J-Ja?“ spýtala sa neisto.
„Áno ty,“ pozrel na nebo, spomínal, „bolo to tesne pred zápasom a ja som začal pochybovať. Preto som sa tu vtedy prišiel pozrieť,“ na chvíľu stíchol a opäť sa ponoril do spomienok, „bola si tu a dodala mi odvahu, pripomenula si mi prečo to robím, chcel som ho premôcť aj kvôli tebe.“
„Kvôli mne?“
„Áno nemohol som strpieť ako ti ubližuje.“
„Naruto...“
„Vďaka tebe som to nevzdal a prekonal som nervozitu, ktorá ma vtedy trápila,“ usmial sa na ňu.
Hinata nič nepovedala, nemala slov, no pocítila, že jej zdvihol náladu, už sa necítila tak nepríjemne.
„Chcem sa pozrieť ešte na jedno miesto ak dovolíš.“
Prikývla.
Bol už večer a viedol ju známou cestou, cestou ktorú im ukázal Kakashi-sensei.

„Videli ste tento kameň a mena na ňom vyryté? Všetci to sú ninjovia, ktorý sú v našej dedine veľmi vážený,“ povedal Kakashi.
„To je ono, to je ono, to je ono, už to mám. Už som sa rozhodol, chcem mať meno vytesané na tom kameni. Nebudem žiť pre nič za nič ako pes. Bude zo mňa hrdina, hrdina!“ kričal Naruto.
„To sú špeciálni hrdinovia.“
„Áno? A aký sú to hrdinovia? No tak povedzte nám to,“ hovoril celý nadšený.
„No tak rýchlo!“ dožadoval sa netrpezlivo.
„Sú to ZVB...“
„Ooo... to znie teda super.“
„To znamená Zabití V Boji,“ oznámila mu Sakura.
Naruto sklonil hlavu. Rovnako aj Sakura a Sasuke.
„Toto je pamätná doska, sú na nej mená mojich najbližších priateľov.“

Došli ku kameňu. Naruto zastavil pred ním a Hinata ho napodobnila. Položil ruku na chladný kameň a chytil meno, ktoré poznal osobne.
Hiruzen Sarutobi – sandaime hokage. Prečítala Hinata z miesta kde mal prsty.
Potom prešiel rukou nižšie k druhej jemu blízkej osobe. Vyronil slzu.
Pomstím ťa. Pomyslel si.
Uchiha Sasuke. Uvidela keď si ruku vrátil k telu.
Chvíľu bolo ticho.
„A tak je tomu stále. Nerád vidím ako niekto mne blízky trpí a nerád vidím ako trpíš ty,“ dokončil rozhovor, ktorý začali pri troch koloch a pozrel na ňu.
Ešte raz sa obzrel na pamätník a viedol Hinatu preč.
Naruto... Naruto je silný a ja budem tiež! Sľúbila si v duchu.
Doviedol ju na čistinku k stromu kde trénovali. Sadli si.
Oprela sa mu o rameno.
„Naruto...“
„Áno?“
„Ďakujem,“ pobozkala ho.
Pozorovali hviezdy a oplácali si láskavosti.

„Takže cez chuuninskú skúšku nič nechystajú?“ spýtal sa pre istotu.
„Nič, sústreďujú sa na hľadanie Orochimara a Sanbiho, ešte stále im unikajú.“
„Takže by som nemal čakať ani žiadny pokus od neho,“ zaťal zuby.
„Pravdepodobne nie, ale aj tak si daj pozor, Naruto,“ upozornil ho.
„Jasné, ty tiež. Prepáč, že ťa o to musím ešte požiadať, ale musíš sa tam vrátiť a zostať tak dlho ako budeš môcť,“ žiadal ho, „ale pri najmenšom náznaku odhalenia príď sem ja to tu už potom zariadim.“
„Vyrástol si... Staráš sa o takéto veci, ako sa dalo čakať si syn svojho otca,“ usmial sa naňho.
„Poznal si ho?“