Legendárny Sennin 07 - Rozhodnutie.

Bol som prekvapený, že mi to len tak povedal. Dosť sa tým aj vysvetľovalo. Otočil som sa a pozrel na Manami. Sledovala nás oboch. V tvári sa jej zračila zvedavosť a aj malý hnev, že nevie o čo tu ide. To si teda vypyjem. Vedel som čoho je schopná keď sa naštve. Nasucho so preglgol.
Potom som sa otočil na Hidana. Aj jemu sa v tvári zračila rovnaka zvedavosť ako Manami ale bol tam aj vzdor.
„A to je všetko? To je dôvod prečo zabíjaš?“ spýtal som sa ho priamo. Chvíľu mlčal ale potom povedal.
„Teba už do toho nič nieje! Nechápem prečo si ma nezabil keď si mal šancu! Si naivný blázon. Jashi...“
„Zas ten Jashin?! Neprestaneš s tým? Žiaden Jashin neexistuje! Ktorý boh by chcel prinášať toľko bolesti, toľko smrti!“ prerušil som ho.
„Nechápeš tomu...“
„A ani nechcem!“ mal som toho dosť. „Nechám ťa ísť. Chápem tvoju bolesť, ale nenechaj sa ňou ovládať. Nedovoľ nech ovláda tvoju myseľ, tvoje činy. Je to iba pretentoraz. Keď sa stretneme nabudúce tak ťa buď zabijem, alebo si podáme ruku.“ zarazene na mňa pozeral. Bol prekvapený ako tak aj mojím predchadzajúcim správanim aj mojím rozhodnutím. Počul som aj Manami ako vzadu prekvapene híkla.
„Si zvláštne dieťa Uzumaki Naruto. Vieš to? Ešte sa stretneme.“ povedal Hidan a rozbehol sa preč. Vpovedal som si, že nabudúce to dopadne úplne inak.
Otočil som sa a pomaly som kráčal k Manami.
„Čo to malo znamenať, prečo si ho nechal ísť, veď je z Akatsuki, idú po tebe, idú po nás. Mal si ho zabiť!“
„Čo by sa tým vyriešilo? Ja verím, že sa zmení, verím, že bude premýšľať nad mojími slovami.“
„Si hlupák! Videl, že si silnejší tak odyšiel z nerovného boja! Iba sa stiahol!
„Ja tomu neverím. Prosím nehovorme už o tom.“ povedal som nakoniec. Manami vyzerala, že chce k tomu ešte niečo povedať. Priložil som jej prst na pery. Pod mojim dotykom sa zatriasla.
„Prosím. Nechcem sa s tebou hádať.“ zašepkal som. Potom som zložil svoj prst z jej pier. Bolo to po prvý krát čo som sa jej tak dôverne dotkol, keď nepočítam čas keď som ju ošetroval. Ona na mňa hľadela. Vyzeralo to, že chce niečo povedať. Pootvorila pery, ale potom ich rázne zatvorila.
„Maš pravdu, nemali by sme sa hádať.“ povedala a rázne sa otočila. Ešte predtým som v jej očiach zazrel smútok. Pristupil som k nej a skôr ako sa stihla rozbehnuť chytil som ju za rameno.
„Manami, povedz mi čo ťa trápi. Nedus to v sebe. Mne to môžeš povedať. Môžeš mi veriť.“
Otočila sa a so slzami sa mi zadívala do očí.
„Prepáč Naruto, ale nemôžem. Ja-ja fakt nemôžem. Nechcem o tom hovoriť. Ja...“ videl som, že ju to týra. Iba som ju objal. Pritisol som ju k seba. Ešte viac sa rozplakala. Jej telo sa otriasalo vzlykmi. Snažil som sa ju utíšiť. Bolo to po prvý krát čo zo seba zhodila svoju masku vyrovnanosti.
Plakala mi na rameno. Bolo mi ľúto, že jej nemôžem pomôsť. Mohol som ju iba hladiť po hlave a šepkať utišujúce slová.
„Neplač, všetko bude dobré. Som tu pre teba.“ šepkal som ,ale nevedel som čo ju trápi. Potom náhle prestala. Pomaly sa odomňa odtiahla. Zdvihla ku mne tvár. Mala ju celu uslzenú ale aj tak bola krásna. Roztrapatené vlasy jej padali na plecia. Smutne sa na mňa usmiala .
„Blázonko.“ zašepkala. Potom sa usmiala ešte raz. Tentoraz úsprimnejšie a veselľie. Bol to ten úsmev do ktorého som sa tak zamiloval.
„Ďakujem ti.“ povedala. Ešte raz ma objala. Potom povedala:
„Asi by sme už mali ísť.“ uľavilo mi. Už to bola zasa Manami. Bol som rád.
„Áno to mali.“ povedal som a usmial som sa na ňu. Úsmev mi oplatila a pomaly sa rozbehla.
Chvíľu sme mlčky bežali. Ona viedla ja som bežal po jej boku. Vládlo medzi nami porozumenie. Akoby to čo sa predchvíľou stalo zbúralo nejaké bariéry medzi nami. Musel som ju obdivovať.„Mimochodom čo si videl v tom genjutsu?“ prerušila ticho medzi nami. Chvíľu som sa snažil spomenúť aké genjutsu myslí. Keď som si spomenul posmutnel som, to genjutsu na mňa fakt zapôsobilo.
„Videl som...no videl som...“ nevedel som či jej to mám povedať, ale keď som videl ako na mŇa hľadí s tými jej krásnymi očami, nemohol som jej to povedať.
„Vlastne som nevidel nič.“ zaklamal som a falošne som sa usmial. Všimol som si, že mi neverila. V jej očiach som zazrel sklamanie a smútok.
„Videl som ťa ako zomieraš. Prepáč, že som ti klamal, ale nechcel som ťa nijak rozrušiť.“ pvedal som kajúcne. Zjavne ju to nijak nerozrušilo ale potešilo. Nechápal som to.
„Vieš Naruto smrť je všade okolo nás. A mňa by skôr rozrušilo, že si mi klamal ako pravda. Som rada, že si mi nakoniec povedal pravdu.“ povedala a usmiala sa tým nezabudnuteľným úsmevom. Bol som šťastný, že som ju potešil hoci som tomu veľmi nechápal. „Buď oslavovaný chlap, ktorý pochopí ženské.“ pomyslel som si s úsmevom.