Sklamanie 04

Okolo Sasukeho tela začali prebleskovať blesky. Ale blesk nemá proti vetru šancu. Začal som vypúšťať okole tela veternú chakru. Kútikom oka som videl, že Madara zmizol a Karin niečo vykrikuje. Nevšímal som si ich a sústredil som sa na svoje jutsu. Vtom sme sa so Sasukem stretli. Jeho katana zasvištala na moju hlavu. Nastavil som ruku. Katana ju ale neodťala, ale zastavila sa o ňu. Pokrívala mi ju totiž Kyuubiho chakra v štádiu štvrtého chvostu. Vedel som ju bez problémov zamerať na určitú časť tela, alebo na celé. Tak som bol takmer nezraniteľný.
Sasuke na mňa zarazene pozeral. Zjavne to nečakal. Zasa ma podceňoval.
„Aj tak prehráš!“ vykríkol a všade okolo neho švihali blesky. Tie sa stretávali s mojím roztočeným vetrom. Vzduch okolo nas vibroval energiou. Tráva sa ohýbala pod náporom tej sily. Stromy sa ohýbali pod tou tilou. Potom Sasuke odletel desať metrov dozadu. Na počudovanie bez zranenia, hoci by ho môj vietor mal poriadne dosekať. Dopadol na nohy a pripravoval sa na ďalší útok.
Ale nestihol. Zasa zasiahol Madara. Zjavil sa pred ním. Sasuke sa po ňom rozmachol. Jeho katana prešla Madarovou hruďou. Ten tam ostal stáť a s hnevom pozeral na Sasukeho.
„Už ma tvoja zbrklosť začína unavovať Sasuke! Povadal som, že si to môžete vyriešiť potom ako dosiahneme naše ciele!“ potom sa otočil ku mne. „To isté platí pre teba Uzumaki. Neprovokuj ho. Skoro to vyzerá, akoby si sa ho snažil vyprovokovať na súboj pri ktorom by si ho mal šancu zabiť.
„A keby?“ spýtal som sa posmešne. „A opravím ťa, v tom súboji by som nemal len šancu ho zabiť, ja by som ho zabil.“ povedal som a videl som, ako niektorými trhlo od tónu môjho hlasu.
„To nikdy nevieš. A teraz už vypadnite na tu misiu!“ vykríkol a zmizol. Kisame sa rozbehol, Karin a Suigetsu šli hneď za ním, ja som posmešne kývol Sasukemu a rozbehol sa za nimi. Mal som predsa svoju prvú misiu ako člen Akatsuki.
Putovali sme na severovýchod. Kisame šiel prvý,. Suigetsu druhý, Karin tretia a ja som tvoril zadný voj. K večeru sme sa zastavili. Prišiel som ku Kisamemu.
„Zaujímalo by ma prečo ste sa nevydali chytiť osemchvostého skôr, ako som k vam prišiel?“ opýtal som sa ho. Pozrel na mna a odpovedal.
„Je to jednoduché, nevedeli sme kde sa nachádza. Tu informáciu sme dostali v ten deň ako si prišiel. A práve sme rozhodovali ktor ho pôjde chytiť, keď si nás...ehm...vyrušil.“ uškrnul sa.
Úsmev som mu vrátil.
„A kedy na neho narazíme?“
„Asi tak o deň, dva, keď bude ďalej putovať týmto tempom.“
„Aká irónia. Hľadáte ho dva mesiace a nakoniec sa dozviete, že je dva dni cesty od vašej skrýše.“ naširoko som sa usmial. Kisame sa pridal.
Potom som šiel spať. Mal som ľahký spánok, aj najmenší hluk blízko mňa a zobudil. Musel som byť v strehu. Na druhý deň sme vyrazili zavčas, keď sa chýlilo k obedu Karin náhle zastavila.
„Cítim osobu s ohromnou chakrou. Je to on.“ oznámila nám. Ihneď som aktivoval sage mód a ucítil som ju aj ja.
„Áno. Má pravdu. Je to on. Je asi dva kilometre nazápad od nás.“ upresnil som.
Začudovane na mna pozreli. Asi sa pýtali ako to viem. Nevšímal som si ich. Vydal som sa smerom kde sa nachádzal. Moje pocity boli zmiešané, ale nebola medzi nimi ľútosť, ani túžba pomocť osemchvostému jinchuriky. Cítil som túžbu po pomste, ktorú dosiahnem z časti aj jeho porazením. Keď sa to Konoha dozvie, tak to začne byť skutočne zaujímave. A šete k tomu, ak ziastia, že som to bol ja. Uškrnul som sa a zrýchlil som.
Keď som dorazil všimol som si, že všade naokolo je voda. Ideálne bojisko pre Kisameho. Stál som na obrovskom jazere a jinchuriky bol niekde v jeho strede. Už som ho aj videl. Pomaly kráčal na opačný breh. Behom okamihu som bol na desať metrov od neho.
Otočil sa. Prekvapene pozeral na môj akatsuki plášť.
„Nové decko po mňa poslali, minulí to zbabrali.“ povedal spevavo. Ja som na neho zarazene pozrel. Šibe mu? Vtom sa pri mne zjavili ostatný.
„Sakra zasa vy? Nestačila vám ta bitka čo ste minule dostali?“ ukázal na Karin a Suigetsa.
„Prečo rozpráva tak divne? Nejaká porucha?“ spýtal som sa.
„To je možne. Ale on si myslí, že je reper.“ odpovedala mi Karin, Suigetsu iba prikývol.
„To nieje možné ďalšia ryba“ ukázal na Kisameho. „posielať decká to je chyba.“ tentoraz ukázal na mňa. Uškrnul som sa.
„Tak pán „reper“, vyzerá to tak, že pojdete s nami a mi vám zoberieme vášho kamaráta“ ozval som sa. Do tých slov som vložil posmech.
„Kamarát mi hovorí, že rýchlo budem s vami hotový.“ už ma začínal štvať.
„Kyuubi mu odkazuje, že na konci tohto zápasu dušu vypľuje.“ odpovedal som mu a naširoko som sa usmial. Videl som ako sa zarazil. Chvíľu mlčal a potom povedal.
„Takže ty si jinchuriky.“ povedal tentoraz našťastie bez rýmov.
„Vyzerá to tak“ povedal som a moje sage oči sa zmiešali s Kyuubiho. Kisame, Karin a Suigetsu boli hneď v strehu. Buď mi neverili a pripravovali sa na možnosť, že idem s nimi bojovať, alebo mi verily a pripravovali sa na boj s osemchostým.
„Nechajte ho na mňa. Bude to súboj dvoch jinchuriky.“ povedal som. Váhali.
„Snaď sa nebojíte“ ozval som sa posmešne. Ale skôr ako som mohol začať boj zjavil sa vedľa nás Zetsu.
„Máte sa ihneď vrátiť. Prikazuje to on. Stalo sa niečo dôležité.“ povedal.
„Veď ho už máme. Stačí počkať pár minút.“ namietol som.
„To povedz jemu.“ povedal a zmizol. Zameral som sa na osemchvostého.
„Ešte sa uvidíme. A potom to dopadne inak.“ povedal som sa rozbehol som sa preč. Kisame, Karin a Suigetsu ma nasledovali. Nechal nás odísť, prečo aj nie? Vydali sme sa späť po naších stopách.
Muselo to byť niečo dôležžité, keď nás volal späť práve keď sme mohli chytiť osemchostého. Cestou ma zožierala zvedavosť.
Keď sme mali štvrtinu cesty za sebou Karin zasa zacítila niečiu chakru. Aktivoval som sage mód a ucítil som ju aj ja. Bol to Kiba s Akamarom.
„Je to Konoha. Okolo nás je ich viacero.“ cítil som aj Nejiho, Leeho, Gaia, TenTen, Shikamara a Ino. Zrejme aj oni hľadali osemchvostého, aby ho ochránily. Preto nás volal Madara? Aby sme sa vyhli Konohe? Bál sa, že prebehnem na ich stranu? Nie tomu som neveril muselo to byť niečo dôležitejšie.
„S jedným sa stretneme. Je to ninja so psom. Musíme prejsť cez priesmyk a on ho blokuje.“ povedala Karin.
„Nemôžeme ho obísť?“ spýtal sa Suigetsu.
„Keď si chcete cestu predĺžiť o jeden deň, tak áno. Zneškodníme ho. Snáď sa nebojíš Suigetsu?“ odpovedal mu Kisame a posmešne sa uškrnul.
„Smej sa kým môžeš. Onedlho ťa budú žreť rybičky a ja sa budem tešiť zo Samehady.“ odvrkol Suigetsu. Na viac reči nemal čas, lebo sme dorazili ku Kibovi. Čakal tám na nás, zjave o nás vedel dosť dlho a vedej, že som medzi nimi aj ja. Zastavili sme. Kiba na nás zarazene pozeral.Hlavne na mňa , na plášť ktorý som mal oblečený.
„Na..Naruto?“ nevieriacky sa spýtal.
„Áno Kiba?“ s úsmevom som mu odpovedal.
„Nie to nieje možné...čo tu dočerta robiš!? Čo tu robíš s nimi!?“ vykríkol a ukázal na mojich kolegov.
„Čo mýslíš?“ spýtal som sa.
„Nie určite nie...určite si sa k nim nepridal.“ snažilsa presvedčiť sám seba a prosebne na mňa pozrel.
„Povedz mi, že to nieje pravda! Povedz mi, že si sa nepridal k Akatsuki!“ zúfalo vykríkol.
„Musíme ísť Naruto, nemá čas tu čakať kým poklábosiš so starým kamošom. Určite si zavolal posily. Buď ho sejmeš ty, alebo ja.“ netrpezlivo sa ozval Kisame.
„Máš pravdu. Nechaj ho na mňa.“ povedal som Kisamemu. Mohol Kibu už mohol desať krát zabiť, ale zjavne chcel aby som to urobil ja. Taký menší testík oddanosti Akatsuki. Šikovné.
Akamaru zavrčal. Kiba zostražitel. Sledoval každý môj pohyb.
„Snaď na to nemýslíš Naruto! Sme priatelia. Chápal som, že si odyšiel z Konohy, aj ja som mal chuť to urobiť, keď Danza vyhlásili a hokágeho, ale...“
Zrazu zmĺkol. Stál som pri ňom. V ruke som zvieral chakra meč...meč utvorený z Kyuubiho chakry. Nedal sa zlomiť a presekol všetko. A teraz trčal Kibovi z hrude. Akamaru zavyl a vrhol sa na mňa. Ešte vo vzduchu ho prebodol špit, tiež utvorený z Kyuubiho chakry. Vedel som s ňou manipulovať do všemožných tvarov. Niečo ako Gaarov piesok, len oveľa silnejšie a o dosť lepšie.
Akamaru bol hneď mŕtvy. Z hlavy mu trčal ten chakra špic. Kiba zomieral. Z očí mu tiekli slza a z úst sa mu liala krv.
„Prečo Naruto? Prečo si to urobil? Pokladali sme ťa za najlepšieho z nás!“ zúfalo vykríkol, ale jeho hlas slabol každým okamihom.
„To by si nepochopil.“ povedal som. Bolo to posledné čo počul. Potom zomrel. Z jeho očí vyprchal všetok život, jeho telo ochablo. Prudko som kývol rukou v ktorej som zvieral chakra meč. Kibovo tele odletelo a zastavilo sa o kamennú stenu priesmyku. Potom som chakra meč zrušil. Naposledy som pozrel na bezduché telo bývaleho kamaráta. Rozbehol som sa preč. Smerom k základni. Ostatný šli za mnou. Kisame sa spokojne usmieval a Karin so Suigetsom ma sledovali. Zrejme im hlavou vírilo veľa otázok.
Ja som necítil ľútosť, ani nič iné. Kibova smrť. Vlastne vražda na mňa nijak nezapôsobila.