Romantická sériovka 18 - Konec

Tak a máme tu koniec, ak ste sa v čítaní dostali až sem, ďakujem, že ste vydržali a dúfam, že sa vám to páčilo. Akékoľvek názory pozitívne, či negatívne ma potešia!

Čas pomaly plynul. Ubehol asi rok od Itachiho zranenia, pár vecí ostalo pri starom, niektoré sa zmenili. Itachiho zdravotný stav sa v zásade nemenil, bolo to však zásluhou liekov ktoré Ayme postupne vyvinula, bez nich bol Itachi slabší, unavenejší a jeho kondícia klesala. Ayme sa však nevzdávala, zatiaľ sa jej nepodarilo zistiť kde presne je problém, liečba ktorú Itachimu nasadila bola len symptomatická – potláčala slabosť, únavu a miernila progresiu ochorenia. S tým sa však odmietala zmieriť a verila v to, že raz príde na príčinu Itachiho problému. Navyše jej s výskumom pomáhala jej dobrá priateľka – Sakura.
Začal nový deň. Svietilo slniečko a domom v uichiha štvrti sa niesla vôňa čerstvej kávy. Ayme pomaly precitala zo spánku, rukou prešla po druhej strane postele, aby zistila že je prázdna. Otvorila oči, zodvihla hlavu a skontrolovala či sa nemýli. Vstala teda z postele a zamierila do kúpeľne, necítila sa najlepšie, vôňa kávy ju dráždila. Po chvíli vyšla a zamierila do kuchyne.
„Dobré ráno láska, robíš raňajky?“ pozdravila Itachiho a vlepila mu bozk na pery ako každé ráno.
„Dobré ránko, spravil som len kávu, myslel som že by sme si mohli ísť zabehať a potom sa najeme.“
„Neviem zlato, necítim sa na behanie.“
„Je ti zle?“
„Neviem, je mi zvláštne...“ odvetila. Itachi sa zatváril znepokojene.
„Možno to bude tým tvojim šialeným režimom. Nemala by si tráviť toľko času v laboratóriu. Včera si znovu prišla po polnoci. A nechcem byť prísny, ale zhoršila sa ti kondícia.“
„Ja viem, ale už rok sa snažím prísť na to čo ti je a veľmi som nepokročila, robím to pre Teba.“ Ayme vedela, že začína byť posadnutá svojim hlavným problémom – Itachiho chorobou. Potrebovala sa niekam pohnúť, zistiť niečo nové, potrebovala vedieť že má jej snaženie zmysel, a hlavne sa potrebovala zbaviť strachu. Strachu ktorý mala z toho že by mohla o Itachiho prísť. Celá táto situácia bola pre ňu stresujúca. Ayme si však uvedomovala, že cieľ je ďaleko a potrvá nejaký čas kým ho dosiahne. Vedela, že musí byť trpezlivá, ale boli dni kedy sa nechávala uniesť a pracovala intenzívnejšie, možno až príliš intenzívne...na úkor spánku, tréningu a ďalších vecí. V takých chvíľach potrebovala Itachiho, aby ju zabrzdil. Neboli nutné prednášky, stačilo naznačiť a Ayme pochopila že má zmierniť tempo. Objala ho okolo pásu a pritisla sa k nemu.
„Tak vieš čo? Pôjdeme si zabehať, potom sa na chvíľku zastavím v laboratóriu, poobede si dáme tréning a večer ti niečo dobré uvarím...hmm?“ Itachi sa pousmial, bol rád že ho Ayme počúva.
„To znie perfektne,“ vtisol jej na čelo bozk, „ zlato ja viem, že to robíš pre mňa, vážim si to, ale nechcem aby si sa takto preťažovala, neboj sa všetko bude fajn, zvládneme to.“ Pohladil ju po tvári.
„A teraz sa bež obliecť nech môžme vyraziť!“ plesol ju po zadku a šibalsky sa pri tom usmial. Ayme zamierila do spálne a vytiahla zo skrine oblečenie na tréning. Už dávno tu mala všetky veci. Jej pôvodný domček na okraji konohy zíval prázdnotou pekných pár mesiacov. Jeho obyvateľka prišla k Itachimu na týždeň, aby sa o neho starala po boji s členmi Akatsuki a už neodišla. Pre Itachiho s Ayme to bol prirodzený krok.
„Môžme vyraziť!“ oznámila „lieky si si vzal?“ uisťovala sa.
„Jaj vidíš na to som zabudol..“ povedal zahanbene.
„Opäť...“ pokrútila hlavou Ayme.
„Ja viem, ešte som si nezvykol, že musím brať lieky, je to len druhý mesiac.. “ Itachi odbehol do kuchyne a zo skrinky vytiahol krabičku plnú bielych piluliek, dve z nich užil a zapil vodou. Potom už konečne vybehli. Dali si 10km kolečko, Ayme veľmi nevládala, predsalen v poslednej dobe menej trénovala. Každý ďalší meter bol vyčerpávajúcejší a mučivejši. Nakoniec už musela zastaviť.
„Počkaj!“ zvolala lapajúc po dychu, chytila sa za bok a na chvíľu si sadla na zem.
„Si v poriadku?“ Itachi bol prekvapený, čakal že bude Ayme z formy, ale toto bolo príliš, nemala vo zvyku zastavovať.
„Ja neviem zlato, cítim sa zvláštne, myslela som že to prejde, ale nie je to ono.“
„Fajn tak sa vrátime, ale musíš sa dať dokopy, čo ak nám Tsunade pridelí nejaku áčkovú misiu, bolo by to pre teba nebezpečné.... pokiaľ sa nezlepšíš budem ťa musieť dočasne nahradiť.“
„Neboj sa doženiem to,“ povedala kyslo, s pocitom hanby.
„Ja viem že hej, si dobrá, len nesmieš zanedbávať tréning, to je potom hneď poznať.“ Dokončil svoju prednášku a aby odľahčil situáciu, rozstrapatil jej vlasy.
„Tak poď ty moja knedlička.“ Provokoval. Ayme sa rozšírili zreničky a nozdry.
„Ja ti dám knedle!“ Hneď sa zdvihla zo zeme a utekala smerom k ich spoločnému domovu. Snažila sa nezastavovať, ale opäť na ňu doľahla únava a posledné metre pred cieľom sa jej začalo zahmlievať pred očami. Naozaj bola z formy, sama bola prekvapená, pretože aj keď v tréningu zvolnila, neprestala sa hýbať a každý deň precvičovala aspoň časť svojho ninjutsu, taijutsu a genjutsu v ktorom sa mimochodom vďaka Itachimu dosť zlepšila. Asi to bude tým stresom, musím sa skľudniť a bude to lepšie, vravela si v duchu čím celý ranný beh uzavrela. Doma si s Itachim dopriali spoločnú sprchu a deň pokračoval.
„Zlatko utekám do laboratória, stretneme sa na tréningu...a nezabudni vziať na obed lieky.“ Vlepila Itachimu rozlúčkový bozk a chystala sa k odchodu.
„A cítiš sa už lepšie?“ spýtal sa jej.
„Hej už je to lepšie, neboj sa tréning zvládnem,“ uisťovala ho „a čo budeš dovtedy robiť ty?“
„Trénovať,“ usmial sa na ňu, „a budem sa tešiť na večer!“
„To by si mal!“ zasmiala sa a zavrela za sebou dvere.
Deň sa chýlil ku koncu, Ayme pobehovala po kuchyni v snahe uvariť niečo dobré a hlavne jedlé, nebola totiž perfektnou kuchárkou. Nejako to však zvládala, večera bola hotová, ešte sa musela dať sama do poriadku...Po osviežujúcej sprche vytiahla so skrine niečo pekné a pohodlné, a ostávalo len vyčkať kým sa jej milý vráti domov. Netrvalo dlho a Itachi sa objavil vo dverách, pri pohľade na svoju polovičku, ho však chuť na jedlo prešla. Podišiel k Ayme a vášnivo ju pobozkal, potom znovu...na krk, líce, na pery. Postupne ju preniesol do spálne, vyzliekol zo šiat a vášnivo pomiloval...
„Zajtra mám voľno...“ povedal.
„Hej? To je výborné, môžme niekam vyraziť.“ Potešila sa.
„Nie, musím niečo vybaviť v jednej dedine.“
„Hmm...a čo?“ vyzvedala. Itachi sa šibalsky usmial a pobozkal ju do vlasov, „uvidíš, bude to prekvapenie. Tak nevyzvedaj“
„Aha.“ Nevedela či sa má tešiť, alebo báť. Prekvapenia zrovna neobľubovala, plus mala taky zvláštny pocit, ktorý jej nedovoľoval tešiť sa naplno.
„Neboj sa...“ chlácholil ju. „Veď hej..“ prikývla a vzápätí zývla.
„Si unavená?“
„Neviem, možno trochu, stále by som len spala v poslednej dobe.“
„Poď ešte sa najeme.“ Vstali z postele a v kľude povečerali, kupodivu bolo jedlo vynikajúce.
Nasledujúci deň Itachi odišiel skoro ráno, keď sa Ayme zobudila, bol už preč...nemala z toho dobrý pocit. V noci sa jej zdal zvláštny sen, rovnaký ako keď bol Itachi minulý rok zranený a ležal v nemocnici. V tom sne kráčala lesom ..išla pomerne dlho a zdalo sa, akoby mala dobrú náladu. Zrazu začula zvláštny zvuk. Niečo ako hrmenie počas búrky, ale pri pohľade na oblohu nevidela ani mráčik. Bola zvedavá čo sa deje a tak zmenila smer a razila si to k miestu odkiaľ počula ten zvuk. Dorazila na zelenú lúku plnú poľných kvetín. Srdce jej poskočilo. Chcela si patrične vychutnať tú nádheru, tak sa rozhodla, že si tu na chvíľu odpočinie. Ako tak kráčala do stredu lúky, ucítila zrazu ostrú, bodavú bolesť v nohe. Bolesť bola ochromujúca, skoro neznesiteľná. Musela si sadnúť a keď si skontrolovala nohu, zbadala vedľa seba dve kvapky jasne červenej krvi. Had pomyslela si. Chcela nejak odstrániť jed z rany, ale nedokázala to…pred očami sa jej zatmelo a ona si uvedomila, že umiera.
Vstala teda z postele, naraňajkovala sa, pritom si na stole všimla odkaz od Itachiho kde stálo „ahoj láska, vyrazil som skoro a nechcel som Ťa budiť keď si tak krásne spala, išiel som do zvučnej dediny a chcem sa vrátiť čo najskôr. PS: ľúbim Ťa“.
Pousmiala sa, ale ten zlý pocit z dnešnej noci neustal, naopak bol silnejší a prechádzal do úzkosti. Musím niečo robiť....keď tu ostanem sedieť na zadku tak sa asi zbláznim, pôjdem mu napred, rozhodla sa a tak aj urobila. Behom piatich minút bola nachystaná, zastavila sa ešte za Tsunade, aby vedela že si berie deň voľna, voči čomu Tsunade prekvapivo nemala námietky, a vydala sa na cestu.
Snažila sa ísť čo najrýchlejšie, ale kondícia jej to nedovoľovala, bola slabšia ako obvykle, občas sa dokonca musela zastaviť, pretože mala pocit na zvracanie, ale akonáhle ustúpil pokračovala v ceste. Po určitom čase začala mať pocit „dejavu“, akoby už niečo podobné prežila....alebo vo sne? Presne tak.. Ayme sa zdala byť skutočnosť podobná s dnešným snom...les, svit slniečka, nakoniec narazila na lúku plnú farebných lúčnych kvetov...s obavami sa vydala doprostred, pritom opatrne našlapovala a všímala si, či sa náhodou niekde nápadne nevlní tráva. Akonáhle sa ocitla v strede lúky stŕpla a čakala, čo sa bude diať, čakala minútu, dve, päť, desať....a nič. Oddýchla si a v už trošku kľudnejšom rozpoložení ľahla do trávy. Sledovala oblohu, vnímala spev vtákov a snažila sa upokojiť, oddych jej padol vhod. Zrazu však niečo pocítila...akoby chvenie zeme, vyskočila na nohy a ponáhľala sa na najbližší strom, z ktorého by mohla skontrolovať okolie. Hľadala čo sa kde deje a skutočne ...severne od jej momentálnej polohy sa oblohou niesol kúdeľ dymu. Vzdialenosť odhadla na takých 10 km. Chvíľu rozmýšľala čo spraviť. Pravdepodobne tam prebieha boj, na ktorý sa necítila, ale zdrhnúť by nebolo správne. Rozhodla sa, že sa tam predsalen pozrie, zhodnotí situáciu a nakoniec posúdi čo ďalej.
Rozum jej vravel aby sa neponáhľala a šetrila sily na prípadný boj, ale nejaký vnútorný, neopísateľný pocit ju hnal ďalej čo najrýchlejším možným tempom, nakoniec dorazila na miesto. Krajina bola zdevastovaná, všade okolo sa vznášal pach z výbušnín. Schovala sa v neďalekých stromoch a začala sa rozhliadať. Niekde v diaľke sa črtali dve postavy. Nevidela ich detailne, ale bolo jasné že ide o nindžov. Jeden ležal na zemi, druhý stál tesne pri ňom. Nevedela posúdiť čo presne sa deje, preto sa rozhodla, že zasiahne a pozrie sa bližšie. Jej vnútro kričalo, bola veľmi nervózna a nepokojná, ponáhľala sa do centra diania. S tým ako sa približovala, začala vnímať veci, ktoré by jej nenapadli ani v najhoršom sne. Ležiaci muž jej totiž niekoho pripomínal....niekoho koho neuveriteľne milovala a robila všetko pre to aby o neho neprišla..s výkrikom a slzami v očiach sa približovala k obom mužom.
„Itachi!!!!!“ dobehla k nemu, nevnímajúc jeho protivníka a hystericky sa na neho vrhla.
„Láska, čo ti je?!! Si zranený, ukáž, pomôžem Ti, lež pokojne...“ spletala dve na tri a snažila sa koncentrovať, aby mohla zistiť rozsah jeho zranení a zahájiť liečenie. Do toho hystericky plakala a bozkávala ho po tvári. Začala teda zisťovať ako na tom jej láska je....o pár minút jej hysterický plač ešte zosílil. Bolo to zlé, zranenia boli príliš rozsiahle a podpísala sa na tom aj Itachiho pôvodná choroba...
„Ayme....“
„Ticho zlato, lež, ja sa o teba postarám.“ Povedala túto vetu, pritom vedela, že nieje v jej silách niečo spraviť. Naozaj je tu koniec?? Naozaj príde o ďalšieho človeka, ktorý je pre ňu ešte významnejší ako Moiji....po tom všetkom štúdiu, nebude schopná niečo spraviť?? Prúdili v nej všetky tieto myšlienky, napriek tomu koncentrovala chakru a snažila sa robiť, čo sa dalo...
„Ayme, mrzí ma to...“ zašeptal Itachi.
„Pšššt, nič nehovor, nič ťa nemusí mrzieť, my to zvládneme, zostarneme spolu, budeme mať deti....všetko to bude dobré...“
„Nie láska...bude sa o teba musieť postarať niekto iný...zlyhal som, zabudol som vziať ráno lieky...“
„Itachi, nehovor také veci!“ Skríkla
„Chcem ti povedať ešte niečo“
„Láska, nič nehovor, šetri sily, povieš mi to doma...“
Itachi sa pousmial a pokračoval „ Ľúbim ťa...si to najlepšie, čo ma kedy stretlo, chcel som ti niečo dať..“ natiahol sa k vrecku, ale.... vydýchol. Ayme celá stuhla „ Aj ja ťa ľúbim!!“ kričala s plačom a stískala ho, snažila sa ho prebrať ale nešlo to „ láska, toto mi nerob, nenechávaj ma tu samotnú, prosíííím!!!“ opäť ním silno zatriasla, ale bolo to zbytočné... schúlila sa k nemu a chvíľu plakala z celého hrdla, tá bolesť ktorú pociťovala bola neuveriteľná. Po chvíli sa spamtala a siahla do Itachiho vrecka...nahmatala drobnú škatuľku, ktorú vytiahla a otvorila. Hej, bol tam...prstienok. Ayme sa znovu hlasne rozplakala, nakoniec sa celkom zrútila a ostala ležať pri mŕtvom tele svojej lásky.
Čiernovlasý muž, vyčerpaný bojom, s rovnakými očami ako boli Itachiho, len trochu mladší stál opodiaľ a celú situáciu mlčky sledoval...