Romantická sériovka 12

Bol večer Ayme sedela na verande a večerala, pritom mala na mysli jedinú vec.
Tak Itachi je už spať z misie…konečne to bola večnosť. Chýbal mi.. chcela by som ho vidieť. Vlastne… nechcem čakať až do rána… pôjdem za ním? To asi nie, bude unavený a možno už bude spať a len tak z ničoho nič k nemu vpadnúť, to by bolo divné… Postavila sa a odniesla prázdny tanier do kuchyne, umyla ho a išla si do kúpelne opláchnuť tvár…to je osviežujúce…pomyslela si. V tom jej pohľad padol na Itachiho tričko, ktoré mu ešte od misie nemala kedy vrátiť. Jasné, pôjdem mu ho vrátiť! Nadskočila od radosti, že našla zámienku na návštevu. Nechápala svoje správanie, nechápala prečo sa tak intenzívne usmieva na nejaké tričko, prečo ho stíska v náručí a prečo má také rozžiarené oči. Bože Ayme, správaš sa dosť čudne.. zhodnotila samú seba. Žeby mala Sakura pravdu? Toto je láska?
Zamkla za sebou a vydala sa na cestu, v Uchiha štvrti ešte nikdy nebola, ale pár ľudí jej poradilo kadiaľ má ísť. O chvíľu sa ocitla pred bránou so znakom Uchiha klanu, bola dosť zchátralá, ostatne ako celá štvrť, ako neskôr zistila. Prechádzala tmavými uličkami, vôbec nevedela kadiaľ má ísť, ale nepripúšťala možnosť, že by nenašla Itachiho dom. Už bola skoro tma, keď si Ayme všimla okno v ktorom sa svietilo. To musí byť ono. Podišla ku dverám a zaklopala, bez váhania, žiadne mám? nemám? a podobne.. Dvere sa otvorili a v nich stál on. Konečne zas vidí jeho tvár.
“Ahoj, je asi neskoro, ale….chcela som ti konečne vrátiť to tvoje tričko..”
“Ayme, ty…ty sa na mňa nehneváš?” Pozrel Itachi prekvapene.
“Veď som ani nemala čas hnevať sa, hneď si sa vyparil na misiu..” Povedala žartovne.
“Takže…?”
“Nie Itachi, nehnevám sa, nemôžem… ” usmiala sa na neho najkrajšie ako vedela.
Podišiel ku nej a objal ju. Bolo to dlhé, intenzívne objatie, ktoré hovorilo za všetko. Bolo to objatie, ktoré môžu prežiť len zaľúbení…. Ayme bola šťastná v jeho náručí, podvedome sa k nemu tisla stále viac a viac a hladila ho po chrbte. Itachi si nemohol nevšimnúť….má ma rada… privrel oči a svoj nos zaboril do jej strapatých vlasov, nasával jej krásnu vôňu a v jeho tvári sa objavil spokojný a zároveň šťastný výraz. Ani jeden z nich nechcel povoliť objatie, mohli by tak ostať donekonečna a vychutnávať si vzájomnú blízkosť. Bolo to tak krásne, nové, intímne. Skrátka to najúžasnejšie objatie, aké môže človek v živote zažiť.
Itachi sa sklonil a zašeptal Ayme do ucha…”Poď dovnútra, je chladno…” Povolili objatie a vošli do domu ruka v ruke. Obaja sa podvedome usmievali, jemne sa červenali a neuvedomovali si nič okolo nich. Napríklad normálne by Ayme zaujímalo kde si Itachi žije, ako to tam vypadá a podobne. Teraz dokázala vnímať len jeho. Posadili sa na posteľ a hľadeli si do očí.
“Chýbala si mi…..až príliš, vieš aký som teraz šťastný?” pohladil ju po líci.
“Aj ty si mi chýbal, vôbec som netušila čo k tebe cítim, prišlo to tak postupne…”
“Viem ako to myslíš…. Spočiatku som si ťa nevšímal, ale na misii, keď som ťa videl pri tom lesnom jazierku, nevedel som ťa dostať z hlavy a potom keď ťa zranili…A najhoršie boli tieto posledné dni, keď som nevedel ako zareaguješ na to čo som spravil môjmu klanu.”
“Ty si ma videl pri jazierku?!” Itachi prikývol s šibalským úsmevom na tvári a Ayme sa začala červenať. Itachi ju pohladil po tvári a pritom cítil horko, ktoré ju zalieva.
“Neboj sa, nevidel som ostro…ale aj to málo čo som videl ma úplne rozhodilo.” Ayme sa k nemu privinula, lichotilo jej že ho priťahuje ako žena. Hlavne keď vzala do úvahy, ako sa cítila keď mu ošetrovala zranenia po boji s Tayuyou.
“To je dobre,” povedala Ayme, “ na to je ešte skoro, aby si vedel ako vypadám nahá.” Prešla mu ukazováčikom po nose a pritom sa utápala v jeho hlbokých, nádherných očiach. Itachi jej pritisol pery na čelo a zašeptal: “dáš si čaj?” Ayme sa zasmiala, aká otázka, zrovna teraz… a prikývla. Zodvihli sa z postele, spravili si čaj a popritom sa rozprávali o uplynulom týždni a o mnohých ďalších veciach, boli radi, že sú spolu a že sa takto zblížili…uplynulo pár hodín a Ayme začínala byť ospalá.
“Pôjdem už domov…”
“Nechceš ostať tu? Je tu dosť miesta na spanie…”Navrhol jej Itachi. Ale Ayme sa to príliš nepozdávalo, ešte sa na to necítila, veď len dnes si vyznali lásku…
“Nie Itachi, chcem spať vo svojej posteli…” Usmiala sa na neho.
“V poriadku,” pohladil ju po vlasoch, “tak ťa odprevadím.” Vzal ju za ruku a kráčali tmavými uličkami Konohy. Vonku už skoro nikto nebol, bola noc a všade vládlo ticho. Dvaja zaľúbenci kráčali mlčky k Ayminmu domu. Ani jeden z nich nemal potrebu rozprávať, vyhovovalo im to presne tak, ako to bolo. Po chvíli dorazili k domu.
“Tak som tu…ďakujem, že si ma odprevadil…” otočila sa k dverám a chcela ich otvoriť…
“Nie tak rýchlo..” Itachi ju chytil za pás a pritiahol k sebe, boli tak blízko, že cítila jeho teplý dych na svojom čele. Jednu ruku nechal na páse a druhou jej odhrnul vlasy z tváre. Jeho pery sa začali približovať . Vedela čo príde…jej prvý bozk. Privrela oči a dovolila jeho vláčnym, teplým perám aby ochutnali tie jej. Dovolila mu to, čo nikomu inému a vedela, že to nikdy neoľutuje. Po chvíli sa od seba odtrhli a Ayme si oprela svoju hlavu o jeho hrudník. Itachi ju pomaly a jemne hladil po vlasoch.
“Itachi….to bol môj prvý bozk…” usmievala sa, vypadala ako v tranze.
“Dúfam, že sa ti páčil…”
“Páčil….dokonca veľmi,” usmiala sa a pobozkala ho na líčko, “dobrú noc…” zašeptala a vošla do domu. Pritom musela stále myslieť na svoj prvý bozk… Presne takto si ho predstavovala, s niekým, koho bude mať naozaj rada a dúfala že to bude výnimočný okamžik, čo aj bol. S týmito myšlienkami zaspávala a pritom si uvedomila že je konečne šťastná…

Zvonil budík…Ayme vyskočila z postele, a tešila sa na tréning. Vlastne sa ani tak netešila na tréning ako na Itachiho. Keď sa umyla, obliekla a najedla utekala na miesto, kde sa vždy pred tréningom stretával celý tým. Shikamaru tam už čakal.
„Ahoj!“ Zakričala hneď z príchodu.
„Ahoj Ayme....konečne budeme mať normálny tréning...Itachi sa už vrátil..“ oznamoval Shikamaru.
„Ja viem...“ Odvetila
„Vieš? Ako to?“ pozrel na ňu podozieravo.
„....no...Tsunade to včera spomenula.“ Vysvetľovala, ale stále mala pohľad upretý kdesi do diaľky, akoby sa snažila posúriť Itachiho príchod. Vypadala zasnene a na tvári mala podozrivo spokojný výraz.
„Hmm....“ zamrmlal Shikamaru.
Nato sa z diaľky blížil ich sensei. Ayme sa podvedome usmiala, čoho si musel Shikamaru všimnúť. Skúmavo sa na ňu zahľadel, ale nič nepovedal, miesto toho sa usmial popod fúz.
„Ahojte....,“ pozrel na nich, „tak ešte nám chýba Chouji a môžeme začať.“ Povedal Itachi. Mal celkom dobrú náladu, vypadal spokojne, Shikamaru ho takto nepoznal....jedine žeby.. docvaklo mu to. Obaja su vysmiatí, hlavne u Ayme je to zmena, pretože bola posledné dni posmutnelá. Navyše tie ich nenápadné pohľady, ktoré na seba vrhajú... Zvažoval, či sa ich má opýtať, alebo sa má tváriť že nič. Asi by bolo lepšie nevšímať si ich...je to predsa ich vec. Ale nakoniec to nevydržal, potreboval si veci ujasniť a napriek tomu, že si pripadal mierne vlezle položil otázku: „Hej vy dvaja, čo sa to tu deje....vy spolu niečo máte?“ Oboch jeho otázka zaskočila, začali sa jemne červenať, hlavne Ayme. Obaja sa na seba pozreli akoby sa snažili dohodnúť, či majú vyjsť s farbou von alebo nie. Nakoniec sa Ayme odvážila odpovedať.
„No...vieš....vypadá to, že ho mám rada.“ Povedala ostýchavo a kútikom oka pozrela na Itachiho. Ten sa usmial, podišiel k nej, objal ju a pobozkal do vlasov. Potom sa pozrel na Shikamara, ktorý ich so záujmom pozoroval a len prikývol.
„Teda Ayme, prekvapila si ma...“ Shikamaru bol viac menej v šoku. Keď si vybavil ako tí dvaja začínali, ako sa nemohli zniesť a vytvárali tak v týme poriadne napätie...a teraz toto. Ayme na neho zúfalo hľadela, nevedela či ju práve teraz náhodou neodsudzuje, čakala na ďalšiu reakciu. Nič. Shikamaru na nich ešte chvíľu neurčito hľadel, ale nakoniec sa mu na tvári objavil šibalský úsmev.
„Jaaj vy dvaja....želám vám to..“ povedal a trochu sa zamyslel. Vybavil si Temari, to ako mu chýba, aj keď oficiálne je to len otravná ženská zo Suny. Z myšlienok ho vytrhol Chouji, ktorý sa pomerne hlasno dovalil z domu. Pôvodne sa chcel ospravedlniť za meškanie, ale miesto toho ostal stáť ako obarený a zízal na svojho senseia, ktorý sa objíma s Ayme.
„Hej Chouji, zavri ústa a prestaň tak zízať!“ napomenul ho Shikamaru, „no...majú sa radi čo narobíš, asi si budeme musieť zvyknúť, že tu máme hrdličky.“ Na to sa všetci rozosmiali...vlastne až na Choujiho, ktorý ešte úplne nespracoval ten fakt.
„Tak, už viete....no a teraz konečne začneme tréning.“ Povedal rázne sensei. „Začneme ako obvykle, kondičným tréningom. Trošku si zabeháte, presne ako v prvý deň.“ Povedal im trochu škodoradostne.
„Ale sensei...to nieee..“ Brblali Chouji s Shikamarom. Nikomu sa príliš nechcelo, zas len desať minút na tri kilometre. Ayme rozmýšľala či by sa Itachi nedal nejak obmäkčiť, ale hneď si uvedomila, že by bolo hlúpe využiť takto svoj vplyv, takže sa radšej začala bez reptania rozcvičovať. Keď vybehli, uvedomili si že sa im beží dobre, oveľa lepšie ako v prvý deň a akí boli prekvapení, keď všetci a hlavne Chouji, dobehli včas....asi má na nich Itachi dobrý vplyv...asi ozaj vie čo robí.
„No vidíte ako ste sa zlepšili? Takže nabudúce bez protestov...teraz si môžete chvíľku oddýchnuť.“
Všetci traja sa zvalili pod najbližší strom a chvíľu vydychovali.
„Hej Ayme, to mi musíš porozprávať...“ začal Shikamaru.
„A čo by si chcel vedieť?“
„Noo, že čo to má akože znamenať, veď si ho neznášala.“ Ayme sa len usmiala popod fúz a spokojne oddychovala, „niekedy inokedy dobre? Sľubujem“ povedala nakoniec. Shikamaru prikývol, na to aký je to flegmatik bol nezvyčajne zvedavý. Obvykle sa nad ničím takto nepozastavoval.
Itachi medzitým sedel na strome a pozoroval svojich zverencov. Hlavne teda jedného z nich. Nevedel sa vynadívať na svoje nové dievča, bola tak krásna a pôsobila tak spokojne, keď oddychovala v tráve so zavretými očami, úsmevom na perách a rozhodenými, zlatavými vlasmi. Mal chuť, skočiť dole za ňou a ľahnúť si vedľa nej, aby cítil jej vôňu, jej blízkosť. Ale nešlo to, bránila mu v tom prítomnosť zvyšku týmu. Takže radšej zoskočil zo stromu a ukončil oddych. Ide sa pokračovať v tréningu. Vzal si stranou Shikamara a Ayme nechal s Choujim..bude to tak lepšie, vedel, že pokiaľ by bol v dvojici s Ayme moc by toho nenatrénovali a na to bol až príliš zodpovedný. Ubehlo pár hodín, tréning sa skončil a všetci sa rozišli...