Romantická sériovka 11

Bolo ráno. Sakura s Ayme vstali, umyli sa, najedli a vyrazili na tréning. Zistili, že sa majú dostaviť na rovnaké miesto, čo bolo zvláštne. Keď prichádzali, zbadali Choujiho a Saia.
“Čo sa deje?” Kričala na nich Sakura.
“Asi budeme mať spoločný tréning…” Odpovedal Sai.
“A to prečo?” Nechápala Sakura.
“Neviem, nie som si istý...”
V priebehu pol hodiny dorazil aj Naruto a Shikamaru. Spoločne čakali na príchod niekoho, kto im to vysvetlí. Po pár hodinách sa objavil Kakashi..
“Meškáte!” Skríkli Sakura a Naruto. Kakashi sa usmial štýlom ja nič ja muzikant a pustil sa do reči.
“Zdravím, niekoľko dní budete mať spojený tréning.”
“A prečo? Čo je s Itachim?” Spýtal sa Shikamaru.
“Pár dní bude mimo dediny, dostal misiu.” Vysvetľoval Kakashi.
“Ale veď len včera sme sa vrátili z poslednej..” Nechápal Chouji. Kakashi len pokrčil ramenami a ďalej sa k tomu nevyjadroval.
“Tak dobre všetci za mnou!” Zavelil a hneď sa presunuli na miesto kde obvykle trénuje tým Kakashi.
Ayme cestou rozmýšľala, asi bude zvláštne nevidieť ho pár dní… už mala v hlave jasno, chcela ho vidieť, dokonca veľmi. Chcela mu povedať čo si myslí o jeho minulosti a dúfala že ho tým poteší.
Keď prišli na miesto, začali s tréningom. Kakashiho napadlo, že využije ich počet a vymyslel hru. Tým Kakashi proti týmu desať. A nebol by to Kakashi, keby do toho celého nezakomponoval rolničky. Tentoraz ich bolo celkom šesť. Tri strieborné pre Tým Kakashi a tri zlaté pre tým desať.
“Pravidlá sú jednoduché, tým, ktorý získa všetky súperove rolničky ako prvý, vyhráva. Máte na to štyri hodiny, potom bude pauza na obed a potom budeme pokračovať v tréningu.”
Všetko bolo jasné, mohli začať. Kakashi vyskočil na strom a začal čítať. Boj bol vyrovnaný a všetci sa mu oddali naplno, veď majú v týme dve medičky, takže aj keby sa niekto nevyhol útoku, nič by sa nemalo stať. Uplynuli štyri hodiny a výsledok bol nerozhodný. Oba tými vlastnili dve súperove a jednu vlastnú rolničku. Nikto nevyhral, ale všetci boli uťahaní a pobavení. Hra sa im páčila. Sakura a Ayme ošetrili svojich týmových kolegov a nakoniec aj seba a potom šli všetci spoločne na obed. Kakashi sa k nim nepridal, povedal len kde a kedy sa opäť stretnú. Ayme to bolo trochu ľúto, rada by sa s ním zas porozprávala, povedala mu o svojich najnovších zážitkoch, ale asi nebola vhodná doba.
“Kakashi s vami nechodí jesť?” Spýtala sa Ayme Sakury.
“Nie, nikdy. Vždy sa dakam vyparí a potom sa zas objaví….väčšinou s niekoľkohodinovým meškaním,” Sakura prevrátila oči, “podľa mňa sa vždy začíta do tej svojej tajomnej knihy a zabudne na čas…”
“Kto vie…” Usmiala sa Ayme.
Poobede pokračovali v tréningu. Najskôr zapracovali na svojej kondičke a neskôr trénoval každý individuálne čo bolo treba.
Ayme zrovna oddychovala keď si všimla ako sa k nej blíži Kakashi.
„No dobrý deň sensei, tuším som ťa dnes ani nestihla pozdraviť.“ Usmiala sa na neho a slovo sensei zvlášť zdôraznila.
„Ja viem, je to pre mňa trochu zvláštne, mať ťa v týme, aj keď len na čas..“
„Fakt? A prečo?“
„Hmm...pretože sa k tebe nemôžem správať tak akoby som chcel.“
„To nechápem...“ povedala Ayme, „máš na mysli to že by som ti nemala tykať?“
„Aj to...ale nechajme to,“ povedal Kakashi a snažil sa viesť rozhovor iným smerom, „tak aká bola tvoja prvá misia?“
„Páčila sa mi, dozvedela som sa nové veci...“ Ayme sa pustila do rozprávania. Rozprávala podrobne a postupne, takže nezabudla na žiaden detail.
„Takže s Itachim je to v poriadku?“ Spýtal sa Kakashi a bolo vidno že ho to zaujíma.
„Áno, dnes už hej. ..“
„Hmm...musím ti povedať že ho nemám veľmi v láske, je to vrah... vyvraždil svoj klan a nikto nevie prečo. Dokážeš veriť takému človeku?“ Pozorne sa zahľadel na Ayme. Tá sa len pousmiala, nevedela čo má povedať, chápala Kakashiho, veď ona by sa na jeho mieste správala rovnako. Ale ona vedela prečo to Itachi urobil a nemohla to nikomu povedať ani Kakashimu...
„Skúsim to...“ povedala nakoniec.
„Dúfam, že nebudeš sklamaná. A dúfam že ti neublíži.“ Povedal Kakashi tak trochu smutne. Potom chvíľu zamyslene hľadel do zeme a nakoniec usúdil že toho bolo na dnes dosť a ukončil tréning. Poveril Ayme nech dá všetkým vedieť, že môžu ísť a vyparil sa. Ayme spravila tak ako povedal a všetci sa potešili. Dnešný tréning bol dosť náročný, každý sa sa vytratil domov. Takisto Ayme, večer ju ešte čaká štúdium, takže trocha oddychu padne vhod.

Dni plynuli jeden ako druhý, nedialo sa nič zvláštne, väčšinu dňa zabral tréning a po večeroch sa Ayme so Sakurou trápili s novou technikou od Tsunade. Itachi sa stále nevracal z misie a Ayme na neho myslela čoraz viac. Nevedela prečo, ale nemohla si pomôcť zo dňa na deň bola smutnejšia a vačšina jej myšlienok sa točila okolo Itachiho. Už by sa mohol vrátiť, už ho chcem konečne vidieť a rozprávať sa s ním. Nešlo jej do hlavy ako môže túžiť po rozhovore s niekým kto je väčšinu času zamlklý..
Raz večer, keď bola Ayme so Sakurou v učebni vošla Tsunade, aby skontrolovala ako pokračujú.
„Vidím, že ste ešte len na začiatku, ale fajn, ono to pôjde... Mimochodom od zajtra už budete trénovať každá zvlášť...“
„Ako to myslíte?“ Spýtala sa Sakura. Ayme zbystrila a čakala čo z Tsunade vypadne.
„Tak, že Itachi sa vrátil z misie... takže tým Kakashi už nemusí trénovať s týmom desať.“
Ayme zasvietili oči a na tvári sa objavil široký úsmev, čo si samozrejme vôbec neuvedomovala.
„Teraz pokračujte, ide vám to dobre len tak ďalej.“ Povedala a odišla.
„Fíha to je vzácne, väčšinou od nej človek nepočuje pochvalu....“ rozprávala Sakura, ale odpovede sa jej nedostalo, „Ayme veď ty ma nevnímaš!“ okríkla ju.
„Jaj....prepáč čo si vravela...?“ Ayme nahodila prekvapený výraz. Sakura sa na ňu zadívala a potom povedala niečo, čo Ayme ani náhodou nečakala..
„Ako dlho si už zaľúbená?“ Nahodila otázku s jemným úsmevom.
„Čože?? To ako myslíš...prečo si myslíš.....čo je to za blbosť?!“ Koktala Ayme. Sakura sa musela smiať.
„Pozri sa na seba, posledné dni chodíš ako telo bez duše a stačí ti povedať, že sa Itachi vrátil a hneď máš rozžiarenú tvár..“
„Ale veď, to je normálne nie? Som len rada že sa vrátil. Aj keď si sa ty vrátila z misie bola som rada..“
„Áno? Cítila si sa rovnako ako teraz?“ Rýpala do nej Sakura.
„No.....ja neviem .. asi nie úplne rovnako...“
„Tak vidíš. Ty ho máš rada.“ Usmievala sa Sakura.
„Blbosť, to ma teda ani vo sne nenapadlo...“ Bránila sa Ayme.
„Ale veď to je v poriadku, nemusíš to popierať...“ utešovala ju Sakura, „veď to je krásne byť zaľúbený.“ Zamyslela sa. Rozmýšľala nad svojou prvou láskou, aké to bolo fajn tešiť sa každý deň na Sasukeho. Napriek tomu, že on jej city nikdy neopetoval.
„A ... ty už si bola zaľúbená?“ Spýtala sa Ayme zvedavo Sakury.
„Áno...ale škoda že on nebol.“ Zasmiala sa. Dnes už bola zmierená s tým že je Sasuke preč a že ho asi nikdy neuvidí a aj s tým, že bola pre neho len otravou. Vyrástla a verila, že sa objaví niekto kto ju bude mať naozaj rád..
„A aké to bolo?“ Prerušila jej myšlienky Ayme.
„Zvláštne. Na jednej strane bolestivé, ale na druhej si plná citu, očakávania, že sa na teba raz pozrie a povie niečo v zmysle mám ťa rád. Bohužial to nebol môj prípad. Ak by sa tak stalo, myslím, že by som bola veľmi šťastná.“ Spomínala Sakura.
„A....kto to bol?“ Vyzvedala Ayme. Sakura sa na ňu otočila a povedala: „Ále...jeden Uchiha ....Tí chlapi z Uchiha klanu majú niečo do seba, že?“ Zasmiala sa. V tom vošla Tsunade a obom vynadala že kecajú a nevenujú sa štúdiu. Takže museli, aj keď veľmi neradi, ukončiť rozhovor. Nemohli v ňom pokračovať ani po škole, pretože Sakura ponáhľala domov. Ayme neostávalo nič iné ako ísť tiež domov a celou cestou rozmýšľala nad ich rozhovorom....žeby mala Sakura pravdu?