Romantická sériovka 10

Ayme prišla domov, bola unavená ale inak spokojná. Mala dobrý pocit vďaka dobre odvedenej práci a ešte kôli čomusi ďalšiemu, totiž Itachimu. Konečne spolu vychádzajú z čoho mala naozaj dobrý pocit. Zvalila sa na posteľ a chvíľku len tak ležala, užívala si mäkké, čisté a voňavé lôžko, v ktorom nespala takmer týždeň.
Musím vstať lebo tu zaspím, uvedomila si že by bolo fajn osprchovať sa, niečo zjesť a oprať špinavé oblečenie. Tak sa dala do práce, vybalila špinavé veci a hodila ich do práčky, skoro by som zabudla na Itachiho tričko…. Vyzliekla ho a prihodila k ostatným veciam. Tak fajn veci sa perú, teraz som na rade ja..vkročila do sprchy a tešila sa, že konečne zmyje prach a krv zo svojho tela, umyje si zuby a bude opäť po čase voňavá a svieža. Keď skončila s očistou, obliekla si volné tričko a trojštvrťové legíny, ktoré sa pekne vynímali na jej jemne vyšportovaných nohách. Spravila si raňajky a vyšla na verandu. Mala rada keď jej slnko hreje tvár a suší vlhké, strapaté vlasy. Cítila sa príjemne napriek tomu, že bola celú noc na nohách. Keď dojedla, vytiahla veci z práčky a začala ich vešať na šnúru pred domom.
“Ahoj.” Začula spoza chrbta. Ako je to možné nikoho si nevšimla? Trošku sebou trhla, ale hneď si uvedomila komu patrí ten kľudný, mierne hlboký hlas.
“Itachi?” otočila sa, “čo ty tu?” Spýtala sa, ale vôbec jej neprekážal, ďalej pokračovala vo vešaní prádla.
“Bol som za Ibikim a potom u Tsunade, požiadala ma aby som sa tu zastavil a povedal ti, že máš dnes prísť.”
“Hmm, dobre a vravela kedy?”
“O šiestej.”
“Tak to mám kopec času…. “ povedala keď vyvesila posledné tričko. “Ďakujem že si šiel až sem.” Itachi sa pousmial
“Tak poď, spravím ti niečo na raňajky.” Navrhla Ayme. Itachi bez rozmýšlania prikývol, doma aj tak nemal nič na jedenie a navyše sa s Ayme cítil dobre.
“Kľudne si sadni na verandu, alebo kde chceš a za chvíľu som pri tebe.” Povedala hostiteľka.
“Nie, chcem ti pomôcť.” Odporoval.
“Tak ako chceš.” Vošli do domu, Itachi sa rozhliadol. Páčilo sa mu tu, ale veta “máš to tu pekné” mu znela divne, tak bol radšej potichu.
“Tak.. mám tu nejaké musli, pečivo, syr, vajíčka, zeleninu a ovocie….čo si dáš?” pozrela na neho, “neboj je to čerstvé.” Uisťovala ho
“To si už stihla aj nakúpiť ??”
“No...áno. Cestou späť."
“Tak si dám vajíčka s pečivom a čaj.” Rozhodol sa.
“Dobre..” Ayme pripravila vajíčka, Itachi si vzal na starosť čaj a nakrájal pečivo. Keď bolo všetko hotové, posadili sa na verandu. Ayme popíjala čaj a sledovala Itachiho ako mu chutí. V hlave jej vŕtalo ako ľakho sa dal Itachi pozvať na raňajky…to sa za nikým neponáhľa?
“Itachi?”
“Hmm?” zodvihol hlavu od skoro prázdneho taniera, “je to výborné.” Pochvaľoval si.
"To sa teším, ale mám otázku. Kde vlastne bývaš a s kým?” Itachi prehltol posledné sústo a zapil ho čajom.
“V Uchiha štvrti, bývam sám.”
“Myslela som, že s rodičmi…alebo s priateľkou.” Ayme si išla tvrdo za svojim, nesnažila sa svoje otázky nijak zaobaliť aj keď vedela že sa jej nemusí dostať odpovede.
“Nemám rodičov.. a ani priateľku.”
“Prepáč som asi príliš zvedavá…”
“To nevadí, chápem to. Nič o mne nevieš a chceš to zmeniť, to je v poriadku. Ale upozorňujem ťa, že budeš sklamaná. Len dúfam….. že ma neodsúdiš a nezavrhneš.”Ayme sa zľakla týchto slov. Prečo by ho mala zavrhnúť, veď ho má vlastne rada, cíti sa pri ňom dobre. Hlodali v nej myšlienky a tie najstrašnejšie scenáre.
“Tak…mi to povedz. Čo je na tebe podľa teba odsúdenia hodné?”
Itachi si v duchu pekne nadával. Prečo to len spomenul? Prečo zrovna teraz? Konečne si k sebe začali hľadať cestu a on to teraz celé pokazí. Ale niet cesty späť, stalo sa. Navyše raz by sa to dozvedela…určite áno, tak prečo to odkladať. Keby sa nepreriekne asi by ešte počkal. Teraz hrozí, že to bude rovnaké ako pri ich prvom stretnutí…Ayme ho nebude môcť vystáť.
Zhlboka sa nadýchol a začal rozprávať. Povedal jej všetko.. to ako vyvraždil klan, prečo to urobil, s kým a že je jediný človek, ktorého nedokázal zabiť…
“…Sasuke, tvoj brat..?”
“Ako vieš?”
“Tá žena s ktorou si bojoval to spomenula…”
Z tej vzdialenosti to nemala šancu počuť, musela sa premiestniť… Neposlúchla ma. Ale teraz nieje vhodná doba na to aby som jej to vytkol. Zamyslel sa Itachi
“A čo je s ním a kde je teraz?” Spýtala sa, hlas sa jej chvel.
“Nie je v Listovej… to je všetko čo potrebuješ vedieť.” Itachi sa na ňu nervózne díval. Vlastne nechápal prečo jej prezradil svoje tajomstvo… dôvod pre ktorý musel padnúť klan Uchiha. Doteraz o ňom vedel len Sarutobi a ten je mŕtvy. Tak ako je možné, že to tak dlho tajil a teraz o tom rozpráva zrovna jej? Niečo mu vravelo že je to tak správne…Nebál sa, že to tajomstvo niekomu prezradí, ale desil sa jej reakcie.
Ayme mlčala, znovu a znovu si v hlave prehrávala jeho slová. Mala chuť na neho nakričať a zaútočiť, veď kto dokáže zabiť rodičov, priateľku a nakoniec aj najlepšieho kamaráta kvôli mangekyou sharinganu?! Čo to musí byť za netvora…bez srdca.. Na druhej strane si nejak vedela predstaviť jeho bolesť, ktorú musel pociťovať a mala chuť ho za to objať a poľutovať. Zdvihla pohľad zo zeme a uprela ho na Itachiho.
“Ja … ja neviem čo si mám o tom myslieť, asi som v šoku..neviem…asi to chce čas aby som to vstrebala.” Itachi sa zodvihol na odchod, predtým ale podišiel k Ayme naklonil sa a pohladil ju po tvári.
“Prosím, skús to pochopiť.” Zašeptal a odišiel preč.
Tak teraz som kvalitne zmätená....čo si mám myslieť?? Čo cítim....hnev, smútok..sklamanie? S týmito myšlienkami šla do izby a ľahla si na posteľ. Hľadela do stropu a rozplakala sa. Prečo plačem? Pýtala sa samej seba... asi potrebovala nejakým spôsobom uvolniť tú emočnú búrku ktorá sa rozpútala v jej vnútri. A pomohlo to...privrela oči zmáčané slzami a zaspala.
Zobudila sa o pár hodín. Oči mala opuchnuté, chvíľu nechápala prečo, ale hneď si spomenula. Sadla si na posteľ, pozrela na budík...boli štyri hodiny. Šla do kuchyne a postavila na čaj. Rozmýšľala nad dnešným ránom...nevedela ako sa dostať z tejto situácie. Má vlastne právo súdiť Itachiho?
Jediné čo môžem spraviť je nehať to na čas. Ten vždy všetko vyrieši.... uvidím ako budem reagovať keď sa zajtra stretnem s Itachim, neviem si predstaviť, že to bude ako na začiatku, na to som si ho dosť obľúbila, ale tváriť sa že nič, to tiež asi nezvládnem... rozmýšľala. Mala ešte čas, keď vypila čaj, išla si zabehať. Beh a cvičenie jej vždy pomohli prečistiť hlavu a zlepšiť náladu. Po hodine tréningu sa cítila lepšie, dala si sprchu a vyrazila k Tsunade.
„Ahoj Ayme konečne sa zas vidíme!“ Potešila sa Sakura, keď uvidela Ayme.
„Ahoj, chýbala si mi.“ Objala ju.
„Tak hovor! Aká bola misia?“
„Fajn.“ Usmiala sa. Snažila sa správať prirodzene a spokojne, celkom jej to išlo.
„To je celé? Chcem počuť viac.“ Naliehala Sakura.
„Dobre, ale teraz ti to asi nestihnem všetko povedať. Taaak..čo keby sme šli ku mne keď tu skončíme? Môžeš u mňa kľudne prespať.“ Navrhla Ayme.
„Naozaj? To znie super!“ Tešila sa Sakura.
Ayme vedela prečo jej to navrhuje, nechcela byť sama, pretože by znovu myslela na Itachiho. Chcela mať pri sebe niekoho s kým sa môže porozprávať a kto ju rozptýli aj keď vedela že všetko jej povedať nemôže...
Do učebne vošla Tsunade. Najskôr sa vyjadrila k Ayminej misii a pochválila ju za to ako ošetrila Itachiho. Sama ho prekontrolovala a presvedčila sa, že Ayme ovláda jutsu ktoré ju učila.
„A dnes sa obe začnete učiť niečo nové,“ povedala Tsunade, „je to dôležité a náročné jutsu.“
Obe sa s nadšením dívali na Tsunade. Tá pokračovala vo vysvetľovaní.
„Sakura, posledne si sa učila o stavbe ciev a srdca....Ayme to už ovláda, takže môžeme začať. Predpokladám, že viete čo je aorta, kade vedie, aké má časti a vetvenie. V boji je často poškodená práve táto tepna, v dôsledku čoho vzniká vnútorné krvácanie. Aorta je najväčšia tepna v ľudskom tele, preteká ňou veľké množstvo krvi pod veľkým tlakom. Preto pri poškodení jej steny uniká v momente obrovské množstvo krvi do telesných dutín, rozvinie sa šok a v krátkej dobe človek umiera. Vytvorila som techniku, pomocou ktorej dokážem zastaviť krvácanie z aorty....je to náročné a spotrebuje to väčšinu vašej chakry. A má to ešte jeden háčik. Pokiaľ je aorta poškodená na viac ako jednom mieste, nepomôže vám ani táto technika.... a človek umrie. Takže najskôr vždy zistite rozsah poškodenia, to už ovládate. V opačnom prípade zbytočne vyplytváte chakru.“ Vysvetlila Tsunade.
„Zaberie vám to pár mesiacov, kým sa to naučíte.“ Prehlásila. Vzápätí im vysvetlila princíp odporučila pár kníh a odišla. Obe boli natešené, že sa môžu učiť tak užitočnú techniku. Pustili sa do práce. Zo začiatku je potrebné utriediť teoretické vedomosti a až o pár dní začnú skúšať zastaviť krvácanie. Najskôr na kapilárach neskôr na väčších tepnách, nakoniec na aorte prasiat, pretože prasa je anatomicky človeku najpodobnejšie. Problém je v tom, že čím je tlak v cieve vyšší, tým viac chakry a koncentrácie to vyžaduje...preto to musia zvládnuť postupne a preto to zaberie toľko času.
„Tak pre dnes by to stačilo nie?“ Povedala Ayme. Sakura zodvihla hlavu od kníh ktoré v momente zavrela a odniesla na miesto.
„Fajn, tak poďme.“
Smerovali k Ayminmu domu, cestou sa ešte stavili u Sakury po pár vecí a v obchode po nejaké jedlo. Keď dorazili, spravili si večeru a do noci sa na verande rozprávali. Ayme hovorila o misii, bola dosť podrobná. Takže spomenula v podstate všetko... Moigiho vrahov, zranenie, ktoré jej Itachi dokázal ošetriť i Tayuyu na ktorú cestou späť narazili.
„Takže je to už v poriadku?“ pýtala sa Sakura, „ ty a Itachi.“
„No... v podstate asi áno.“Odpovedala jej Ayme s neurčitým výrazom na tvári.
„Ale nevypadáš zrovna nadšene.“ Poznamenala Sakura.
„Hmm... povedal mi pár vecí, ktoré som nečakala a teraz neviem čo si mám o ňom myslieť.“
„Povedal ti o svojom klane?“
„Čo?? Ty to vieš?“
„To tu nieje žiadne tajomstvo, vedia to všetci. Preto nie je v Listovej príliš obľúbený...Všetci ho preto zavrhli.“
„Naozaj? To ma prekvapuje....chápem vyvraždiť celý klan, to je odsúdeniahodné, ale spravil to z nejakého dôvodu... nikto na to neberie ohľad?“
„A z akého? Nikto nevie prečo to spravil, nikomu nič nevysvetlil, proste to urobil a utiekol. Ty nebodaj vieš prečo?“ Ayme vytreštila oči. Ako je možné...prečo sa Itachi dobrovoľne odpísal. Veď v podstate zabránil vojne, zachránil nespočet životov...na to môže byť hrdý. A on miesto toho dovolí aby ho všetci považovali za vraha?! Je to normálne??! Premýšľala Ayme a vtedy jej to došlo... Itachi je úctyhodný človek a ja by som mala byť poctená že sa mi zdôveril. Nemohla by som ho zavrhnúť kvôli tomu čo urobil v podstate je hrdinom. Myslím, že mlčí preto, aby trpel za to čo spravil. Je to trest, ktorý si sám stanovil.
„Ayme, čo je to s tebou? Tváriš sa divne..“ Ayme sa na ňu usmiala....tak kľudne, pokojne..
„Mali by sme ísť spať. Zajtra skoro vstávame.“ Sakura prikývla