Sen (NS vs NH) - part8 KONIEC

Bežala tmou, chladný vzduch ju pálil na tvári a studenými prstami prenikal pod oblečenie. Slzy stekajúce po jej tvári sa leskli a ostávali ako iskričky za ňou pomaly padajúce k zemi. Suchá tráva jej šušťala pod nohami a hladila ju ako keby chcela utíšiť jej bolesť. Bežala stále ďalej a chcela bežať, aby zabudla na to čo jej trhalo srdce, chela bežať a už nikdy nezastať. Nakoniec ju ale nohy neposlúchli a ona zastala. Pred ňou sa v tme črtal strom, ten pod ktorým ho opäť stretla, ten pod ktorým mohla opäť vidieť jeho úsmev. Zložila sa k jeho kmeňu a zadúšala sa plačom. Temno okolo pohltila prázdnota a tiché zvlyky dievčaťa, ktorému niekto vzal to najdôležitejšie. Slané kvapky padali do prachu ku koreňom stromu a suchá zem ich prijala. Pravou dlaňou si siahla na hruď a prsty kŕčovito zovrela, nechcela cítiť tú bolesť, nechcela znovu byť sama, nechcela ...... žiť.

Stál, cítil chlad noci, chlad však ustupoval pred teplom jej tela, ktoré sa tisklo k tomu jeho. Cítil sa zvláštne, kam mu až pamäť siahala vždy si želal, aby sa niečo takéto splnilo. Naozaj je to už veľa rokov, odkedy sa do nej zamiloval.
Jej dlane ho tuho zovierali v náruči, cítil jej plytký dych, ani čo by sa bála, že ho jej ruky neudržia a rozplynie sa. Vôňa jej vlasov sa mu zarývala do vedomia a zanechávala v ňom túžbu ostať takto ešte aspoň chvíľku. Do očí mu vyhŕkli slzy a tak rýchlo zažmurkal aby ich zahnal.
„Sakura.“ Zašepkal.
Tislka si tvár do jeho trička a nereagovala.
Pohladil ju po jej ružových vlasoch.
„Sakura.“ Povedal znova.
Zdvihla hlavu aby sa mu pozrela do tváre. V tme sa jej zaleskli krásne hlboké zelené oči a spýtavo hľadeli do tých jeho.
„Vždy som o tomto sníval, že mi raz budeš takto blízko.“ Povedal.
Chcela niečo povedať, ale on sám pokračoval.
„A je to skutočne také ako som si to predstavoval, alebo aj krajšie.“
„Mám ťa skutočne veľmi rád Sakura, ..“ Pozrel sa hlboko do jej očí.
„Ale obaja vieme, že ty miluješ Sasukeho. Vedel som to vždy, aj keď som si to niekedy nechcel priznať.“
Jej oči sa zaplnili slzami, ale nepovedala nič.
„A tak ako mám rád teba mám rád aj jeho, a viem, že raz budete spolu.“
Prstami jej utrel kvapky, ktoré jej stekali po tvári a jemne sa usmial.
„Si pre mňa veľmi dôležitá, ... aj keď je to pre mňa ťažké, pre to čo som k tebe vždy cítil, som tvoj priateľ a vždy tu budem pre teba. To sľubujem.“
„Naruto.“ Vzdychla a znovu ponorila svoju tvár do jeho hrude.
Slzy ktoré jej unikali z očí mu zmáčali tričko, ale na tom nezáležalo. Bol rád že mohol byť chvíľku s ňou, aj keď iba takto.
Ešte nejakú chvíľu tam len tak stáli. Potom sa vybrali späť do reštaurácie.
Naruto sa zahľadel do prázdneho vchodu a chytil Sakuru za ruku.
„Sakura.“
Otočila sa k nemu.
„Myslím, že musím niekam ešte ísť. Povedz, že za chvíľku budem späť.“
„Dobre.“ Odpovedala a tentorkát sa usmiala.
Držala jeho ruku a pustila ju až keď vykročil opäť von.

Pozerala sa za ním kým nezmizol v temnote. Ešte stále cítila teplo jeho dlane a v mysli jej ostávala spomienka na jeho teplo a vôňu jeho trička keď sa k nemu tiskla. Sama nerozumela tomu čo cíti, iba v nútri cítila chlad, samotu a tupú bolesť. Aj keď vedela že mal pravdu, vedela aj to, že to čo k nemu cíti je niečo viac ako len priateľstvo. Nakoniec sa však usmiala, povedal predsa že tu vždy pre ňu bude.
Vstúpila do kóje, kde zatiaľ prebiehala bujará oslava. Zdalo sa že si nik nevšimol že oslávenec tu nieje. Z davu sa však ozval hlas.
„Hej Sakura, nevieš kde je Naruto?!“ Vykrikoval spoza Choujiho Kiba.
Sakura prišla k nemu.
„Vraj ešte musí niečo zariadiť, ale o chvíľku by tu mal byť.“ Zašepkala.
Keď vstala od mrmlajúceho Kibu a rozhodla sa, že sa usadí k svojmu stolu, všimla si, že ju pozoruje hokage. Na Tsunadino kývnutie si sadla oproti nej na miesto, kde predtým sedel Naruto.
Gai-sensei stál s jednou nohou na zemi a druhou na stole, s vystrčenou rukou a zaťatou v päsť, pričom v očiach sa mu blýskali hviezdičky a jeho výraz napovedal, že si vytýčil pred sebou ďalší neprekonateľný cieľ.
Iruka po očku sledoval Gaia a s úsmevom na tvári si niečo potichu pospevoval.
Kurenai sa smiala a Anko ležala na chrbte na zemi vedľa Tsunade s rozpaženými rukami a vyzerala ako keby spala. Svoju fľašku stále držala v ľavej ruke.
Tsunade sa uškrnula a položila na stôl pred Sakuru prázdny pohárik a v zápätí ho naplnila po okraj.
„Tsunade-sama...“ Začala Sakura.
Ale Tsunade ju zrazila k zemi nekompromisným pohľadom. Potom naliala aj sebe.
„Niekedy vedia byť úžasní, však?“ Smutne sa pozerala na dno teraz už plného pohárika Tsunade.
Sakura vedela, že tým nemyslí nikoho teraz prítomného v miestnosti.
„Áno, niekedy...“ povedala Sakura a bez rozmýšľania si priložila pohárik k ústam a vypila jeho obsah na jeden dúšok. Do očí sa jej vtisli slzy a rozkašľala sa.
Tsunade sa pousmiala a tiež vyprázdnila obsah toho svojho.

Na nočnej oblohe sa objavil mesiac, vyšiel spoza horizontu a šedým svitom osvetľoval pustú krajinu. Trsy suchej trávy sa jemne vlnili a šteklili ju na dlaniach. Maličké bodky svetla na nebi v podobe hviezd pobledli popri striebornej žiare, ktorá zaliala jej tvár. Ležala pri kmeni stromu a aj keď sa svet okolo nej hýbal, nevnímala to. Nevidela, nepočula, necítila.
„Takto vyzerá smrť?“ Spýtala sa samej seba.
Žiaru zatienil tieň. Bol rozmazaný, ako nepodarená fotka. Hýbal sa.
„Je to sen?“
Tieň už zabral celé jej zorné pole. Cítila niečo zvláštne, niečo povedomé, niečo ...
„Prečo to bolí?“
Pokúsila sa nadýchnuť, ale išlo to veľmi ťažko. Odrazu pocítila chlad. Jej dlane sa ale dotýkali niečoho teplého.
Počula nejaký hlas, ale nerozumela slovám.
„Hinata“ Niekto ju oslovil v jej sne.
„Hinata“ Ale je to naozaj sen?
„Hinata“ Ten hlas ... prečo to bolí?
„Hinata!“ Ozval sa naliehavo. Jej privreté viečka sa otvorili.
Pozeral sa jej do tváre, a držal jej dlane vo svojich.
„Je to sen?“ Zašepkala.
„Hinata, si v poriadku?“ Starostlivo si ju premeriaval pohľadom.
Pomaly sa posadila. Tak predsa to nieje sen, je tu s ňou. Pokúsila sa vstať, ale odrazu ju pichlo v hrudi. Uvedomila si čo sa stalo, otočila sa tvárou k stromu a z očí jej prúdom tiekli slzy. Bolo jej zle, svet sa s ňou točil a triasla sa od zimy.
Bola to iba chvíľka, malý moment, keď vedela, že jej svet skončil. Ale vo chvíli keď už mala pocit, že spadne .... Obajli ju čiesi ruky. Všetko sa zastavilo, bolesť, nevolnosť, slzy, dokonca aj čas. Pritiskol si ju k sebe a ona cítila na chrbte jeho teplo. Cítila ako ju jeho ruky držia.
„Hinata“ Vydralo sa mu z úst.
Otočila sa a ich pohľady sa stretli. Pritiahol si ju k sebe, pevne ju zovrel v náruči a ona sa nechala.
Pohladil ju po chrbte a zašepkal.
„Milujem ťa“ ...