Sen (NS vs NH) - part7

Vzduchom sa niesla lahodná vôňa. Veď ako inak, aj keď už do seba viac dostať nemohol, bola to predsa vôňa jeho obľúbeného ramenu.
„Ďakujem starký.“ Zoširoka sa usmial a položil na pult peniaze.
Ešte chvíľku len tak sedel a užíval si pocit sýtosti, potom natiahol ruky za hlavou a spokojne si oddýchol. Nieje nič lepšie ako začať deň výdatným množstvom ramenu. Pomaly vstal rozlúčil sa a vyšiel na chodník.
„Ták čo dnes podnikneme?“ Povedal si sám pre seba.
Ľudia naokolo si ho premeriavali pohľadmi, alebo sa uškŕňali, ale on si to nevšímal. Neváhal dlho, vyrazil smerom k svojmu bytu. Musí si niečo zariadiť.

Na streche úradu hokage stála Tsunade a pozorovala ulice pod sebou, kde sa to hemžilo ranným ruchom. Slnečné lúče ju hriali na ramenách a jemný vietor prinášal so sebou čerstvý vzduch. Dovolila si menšiu pauzu, za posledné dni mala toho naozaj veľa, viac než by sa jej páčilo. Aj napriek tomu mala zvláštne dobrú náladu.
Vo vetre nad dedinou poletoval malý vtáčik. Letel jej smerom, občas to vyzeralo že si s ním vietor robí čo chce, ale vtáčik sa nevzdával a ďalej pokračoval. Nakoniec pristál na zábradlí kúsok od nej a pootáčal hlavu tak akoby ju sledoval. Otvoril zobák a zatrilkoval zvláštnym spôsobom.
Tsunade si spomenula na podobného vtáčika, ktorý sa tu objavil tesne predtým ako Naruto. Až vtedy si všimla, že má k nohe niečo priviazané. Priblížila sa k nemu, vtáčik však neuletel ostal na svojom mieste ako keby čakal na to až ho zbaví bremena.
Keď bola Tsunade už naozaj blízko uvedomila si, že má pečatiacim lístkom o nohu pripevnený malý papierik. Keď sa ho dotkla pečať povolila a papierik je skĺzol do dlane. Vtáčik znov zatrilkoval a už ho nebolo.
Chvíľu ešte za ním hľadela ako znovu zápasí s vetrom, potom sa ale pozrela do dlane. Papierik bol celkom malý a bolo na ňom iba toľko.
„Dnes večer u mňa doma. Naruto.“
„Tak si to s tou oslavou myslel vážne.“ Vzdychla si a nálada jej klesla.
Ešte chvíľku ostala na streche, ale keď sa jej nálada nezlepšovala, otočila sa a vrátila sa späť k svojim povinnostiam.

Slnko pomaly klesalo k západu a osvietilo celú krajinu oranžovým svetlom. Tsunade sedela otočená chrbtom k oknám a venovala sa práci ktorú mala na stole. Od rána sa cítila nesvoja, myšlienky jej stále zabiehali k iným veciam len nie k práci. Vždy keď si uvedomila, že namiesto toho aby prijímala nové misie a zaraďovala na ne skupiny myslí na niečo iné, sama sa na seba hnevala.
Odložila ďalšiu obálku s papiermi na kôpku „vybavených“ záležitostí a oprela sa do kresla.
„Oh, to už je toľko hodín?“ Zhaľadela sa na hodiny zavesené na stene.
Otvorila spodný šuflík kde mala odložený pohárik a fľašku saké. Chíľu iba naprázdno pozerala na obsah šuflíka a nakoniec ho s odovzdaným výrazom opäť zatvorila. Namiesto pohárika saké si vzala ďalšiu obálku z kôpky ktorú ešte mala spracovať.
Takto tam sedela a pracovala, pričom každú minútu si pripomínala, že by už mala ísť. Nakoniec to jej svedomie nevydržalo a zatvorila práve otvorenú obálku, obliekla si plášť a vyrazila.

Ulice Listovej dediny boli ponorené to tmavomodrého prítmia, ktoré iba tu a tam narušovali stĺpy s umelým osvetlením blikajúcim na takmer prázdne chodníky. Pomaly vyšla po schodoch hore. Na to že sa tu mala konať oslava tu bolo nezvyčajne ticho. Zastavila sa pred dverami, na dverách bol pripichnutý odkaz.
„Pre veľkú účasť sa oslava presunula do neďalekého reštauračného domu Shuriken.“
„Tak to je ešte lepšie.“ Zatvárila sa kyselo.
Keď však vyšla opäť na ulicu, vykročila smerom k spomínanému podniku.
Reštaurácia Shuriken bola známa, mala oddelené kóje pre skupinky ľudí a každú skupinku obsluhoval jeden zamestnanec podniku. Často sa tam usporiadavali posedenia či iné párty bohatších obyvateľov či cudzincov, ktorí si mohli dovoliť utratiť nejaký ten peniaz navyše.
Zastavila sa pred vchodom vyzdobeným okrasnými rastlinami a zavesenými svetlami vrhajúcimi blikotavé svetlo po okolí.
Z prítmia vchodu vyšiel človek.
„Môžem Vám nejako pomôcť?“ Keď sa lepšie prizrel príchodziemu, oči sa mu rozšírili a rýchlo dodal.
„Ehm, Hokage-sama.“
Skôr ako stihla Tsunade niečo povedať, zakričal niekto zvnútra.
„Babi, no to je dosť že si prišla! Poď tu sme.“ Vysmiaty Naruto ukazoval prstom niekde do vedľajšej chodby.
Tsunade vošla dnu pričom sa jej zamestnanec uklonil keď prechádzala okolo neho.
„Mala som veľa práce.“ Povedala ospravedlňujúco, keď prišla k Narutovi.
Keď sa priblížili ku kóji Naruto odsunul posuvné dvere a obaja vstúpili dnu. Bolo tu naozaj dosť ľudí, jednu zástenu museli dať preč a urobili tak z dvoch kójí jednu aby tam mali dosť miesta. Na nízkych stoloch boli poukladané rôzne dobroty, niekoľko nádob s vodou a pár fľašiek alkoholu. Za vrcholom jedného so stolov sedel Chouji pred ktorým už nebolo na stole takmer nič a závistlivo pokukoval po dobrotách uložených mimo jeho dosah.
Keď si všimli kto prišiel všetci pozdravili.
„Dobrý večer Tsunade-sama.“ Niektorí triezvejším a niektorí menej triezvym prízvukom.
Tsunade si s potešením všimla, že sú tu aj staršie vekové kategórie a po odzdravení sa vybrala smerom k nim.
“Hokage-sama.” Pozdravil Gai a pokúsil sa vstať, nanešťastie už zjavne toho “skonzumoval” viac ako by mu prospelo a skoro prevrátil celý stôl. Kurenai a Iruka ho rýchlo stiahli späť aby nenarobil ešte väčšie škody.
Tsunade sa usadila vedľa Anko, ktorá sa smiala na predchádzajúcom Gaiovom výstupe. Na jej počudovanie si Naruto prisadol oproti nej hneď vedľa Iruku a začali sa spolu baviť. Iruka sa uškŕňal od ucha k uchu a nechal si od Naruta naliať ďalší pohárik.
“Tak Naruto, teraz sme bratia chuunini, to je skvelé.” Veselo sa rozhovoril Iruka a potľapkal Naruta po chrbte.
“Iruka-sensej, tak na nás chuuninov!” Pridal sa Naruto a spolu s Irukom vypili svoje poháriky.
Naruto sa naklonil k Tsunade a položil pred ňu prázdny pohárik, ktorý v zápätí naplnil čírou tekutinou.
“Babi som rád že si prišla.” Povedal potichu tak, že to počula iba ona a usmial sa.
“Aj ja som rada.” Teraz sa už usmiala aj ona a priložila si pohárik k ústam.
Celé okolie bolo plné hlasov a smiechu. Pri prvom stole sedeli Gai, ktorý akurát vysvetľoval vedľa sediacej Kurenai, že jej syn sa stane správnym ninjom iba ak využije svoju “silu mladosti” ktorá sa v ňom ukrýva, Kurenai ktorá sa celkom bavila na tom ako Gai ukazoval svoje päste a vystrkoval palec, Iruka ospevujúcu hodnosť chuunin, Anko popíjajúca zvláštnu tekutinu z neidentifikovateľnej fľašky, ktorú si určite priniesla sama.
Pri druhom stole sedel Chouji ktorý sa už znovu napchával niečím, vedľa neho Kiba opretý o svojho nerozlučného psieho priateľa Akamaru, ten sa zaujato venoval obhrýzaniu akejsi veľkej kosti. Ino čosi vravela Choujimu o tom aby sa miernil a o tom ako sú štíhli muži atraktívni, vedľa nej sedel Neji, ten vyzeral že sem prišiel rovno z misie, odev mal na niektorých miestach potrhaný a ľavé rameno mal obviazané obväzmi, ktoré boli na pár miestach sfarbené do červena. Neji niečo vysvetľoval Hinate sediacej vedľa neho, tá sa mu ale venovala iba napoly, lebo stále pokukovala po Narutovi ktorý prechádzal od stola k stolu aby sa porozprával so všetkými hosťami. Pri poslednom stole sedela Sakura a trošku mrzutým pohľadom prechádzala svojich prísediacich. Po oboch stranách vedľa nej sedeli dve mladé Kunoichi zo zdravotníckeho výskumného centra a stále sa na niečom chichotali. Oproti nim sedel Lee a veselo sa trom dievčatám venoval , pričom občas nahadzoval svoju frajerskú pózu a žmurkal na obe mladé dievčatá. Tie prehovorili Sakuru aby ich vzala so sebou a tá to teraz zjavne ľutovala.
“Hééj Narutó!” Zakričal na neho Kiba keď ho už nebavilo počúvať Nejiho ako už po niekoľký krát opisuje misiu z ktorej práve prišiel.
“Shino nepríde, ten problém čo tam majú sa im nepodarilo ešte vyriešiť.” Povedal polohlasom keď k nemu Naruto prišiel.
“Eh to je škoda.” Zatváril sa mrzuto Naruto, ale nepriznal sa Kibovi že mu chvíľu trvalo kým si spomenul na Shinovo meno.
Oslava prebiehala dobre, všetci sa zabávali, dokonca aj Tsunade.
Naruto si prisadol k stolu kde sedela Sakura, Lee a dve mladé kunoichi.
Lee sa práve kasal tým aké náročné tréningové metódy absolvoval.
Pozornosť dievčat sa však upriamila na hlavného aktéra dnešnej oslavy.
“Sakura, Lee, bavíte sa?” Spýtal sa Naruto.
Sakura sa usmiala a prikývla, aj napriek tomu že ešte pred chvíľkou sa tvárila ako keby ju niekto mučil.
“Je to tu skvelé, plné sily mladosti.” Rozplýval sa Lee a nenápadne pokukoval po dievčatách sediacich oproti nemu.
Tie ale boli plne zaujaté Narutom.
„Keďže ste tu Vy, tak je to úžasné Naruto-sama.“ Zatrilkovali obe mladé kunoichi a sledovali Naruta ako keby bolo najlákavejšie jedlo na prestretom stole.
„Eh..“ Vydal zo seba neschopný odpovede a celý bol červený ako repa.
„Pch.“ Odfrkla si Sakura a zatvárila sa kyselo.
„Tak ma nemusíte oslovovať.“ Dostal nakoniec zo seba Naruto a pokúsil sa o úsmev.
„Dobre Naruto-senpai.“ Opäť zaspievali jednohlasne a žiarivo sa pritom usmievali.
„He he he.“ Nasilu sa smial naruto snáď ešte červenší ako predtým. Pri oslovení senpai si spomenul na jednu knižku čo písal perverzný sennin.
„No asi sa na chvíľku vyberiem na čerstvý vzduch.“ Vyhlásil vážne Naruto ešte stále zaliaty červeňou, vstal a priam vybehol von.

Sedela za stolom a nevnímala bujaré okolie, ktoré sa ozývalo smiechom. Bola naštvaná. Ani nevedela čo jej na tom tak vadilo, ale na tom teraz nezáležalo. Vstala od stola a vyšla von, kládla si otázku, čo to vlastne robí? Vedela iba to že chce ísť za ním. Vyšla na ulicu ale tá bola prázdna.
„Žeby len tak odišiel zo svojej oslavy?“
Chvíľu bezvýrazne hľadela do tmy medzi domami a čakal že ho tam možno zazrie.
„Sakura.“ Ozvalo sa odniekiaľ zhora.
Zdvihla zrak a tam ho uvidela ako stojí na streche a sleduje nočnú blohu. Voľný odev sa mu hýbal v chladnom nočnom vánku a vlasy nedržané čelenkou mu voľne splývaly do tváre.
„Naruto, ... musím ti niečo povedať.“ Povedala polohlasom a len dúfala že ju počul, lebo si nebola istá či by sa k tomu odhodlala znovu.
Naruto ju ale počul, otočil k nej tvár a zoskočil zo strechy priamo pred ňu. Bol tak blízko, že cítila z neho slabý pach alkoholu a miesta odkiaľ práve prišli. Tiež ale cítila jemnú neidentifikovateľnú príjemnú vôňu a teplo jeho tela, sálajúceho iba pár centimetrov od nej.
Skopila zrak a odrazu nevedela ako to má povedať.
„Sakura?“ Vyslovil a chytil jej dlaň, ktorú zvierala do päste, do svojich.
Pozrela sa mu priamo do očí, v noci vyzerali sivé a trošku smutné.
„Naruto, ja ... ja mám ťa rada.“ Vydralo sa jej z úst, nakoniec to nebolo také ťažké ako si myslela. Stále mu hľadela do očí a on do jej,usmiala sa. V očiah sa jej zaleskli slzy.
„Aj ja ťa mám rád Sakura.“ Vyslovil a objal ju. Bolo to teplé a príjemné, bála sa pohnúť aby o to neprišla, cítila sa šťastná, jej ruky objali jeho trup, chcela aby ten pocit ostal navždy.
Vo vchode do reštaurácie sa bledé oči zalesky záplavou sĺz.