Zlomený Tesák 3

Svadba sa konala v máji a prišla až neuveriteľne rýchlo.
Bola to obrovská udalosť, veď dedička klanu Hyuuga sa nevydáva každý deň. Na túto príležitosť si väčšina obyvateľstva Konohy vzala voľno. Nikto nesmel chýbať. Bol tam úplne každý až na jedného muža. Kiba sa utiahol do ústrania na jeden z jeho obľúbených stromov a všetko pozoroval z diaľky.
Mal skvelý výhľad. Na ňu... na neho... na nich. Obaja boli oblečení v krásných ručne vyšívaných kimonách, ktoré spolu dokonale ladili a nad hlavami mali červený slnečník, ktorý ich ešte viac spojoval. Hinata bola taká nádherná ako ešte nikdy predtým a Kibu zabolelo pri srdci, keď si uvedomil, že čoskoro už nebude mať ani len tú mizivú nádej, že by si mohla vybrať jeho.
Ale ešte stále nebolo neskoro. Ešte stále mohol niečo urobiť, aby im v tom zabránil.
Áno... mohol. Ale neurobí to. Miluje ju priveľmi na to, aby ju odtrhol od muža, ktorého ľúbi. A tiež vedel, že ak ju nedokáže nechať ísť, tak ju nikdy naozaj nemiloval. A preto mal plán. Vlastne to ani nebol plán. Útek nie je plán, no nič lepšie nemal.

Vyčkal teda do poslednej možnej chvíle. Do chvíle, keď sa otáčala k Narutovi, aby mu povedala svoje “ Áno“.

Kiba sa na Hinatu sústredene zahľadel v snahe nájsť niečo, nejaký skrytý náznak, ktorým by mu predsa len chcela naznačiť, že Naruta nemiluje, že chce len a len jeho- Kibu. S bolestným kŕčom si priznal, že ten náznak nepríde a tak odvrátil pohľad.
Hinata patrí Narutovi a on s tým nič nedokáže urobiť. Zozbieral teda posledné zvyšky odvahy, aby jej venoval svoj posledný pohľad. Pohľad, ktorý si naveky uchová v pamäti. Pohľad, ktorý mu bude dodávať silu kdekoľvek sa bude nachádzať. Presne ten pohľad, ktorý mu zabráni vrátiť sa sem, na miesto, kde tak veľmi trpel.

Kibové oči kvôli slziam, ktoré sa do nich tlačili, dokázali zaostriť len s námahou, no nakoniec sa mu to predsa len podarilo. Zbadal ju. Stála uprostred Námestia Ohňa, otočená k Narutovi a tak nepriamo aj ku Kibovi. Pripravená povedať „Áno“ sa pozrela na Kibu, akoby presne vedela, kde sa nachádza a čo robí. V očiach mala bolesť, nehu i lásku a táto zmes pocitov vyvrcholila do jedinej slzy, ktorá sa je objavila na tvári. Viac si ich dovoliť nemohla. Veď ako by to predsa vyzeralo keby sa nevesta zrazu rozplakala? Nenápadne sa tej slzy zbavila, žmurkla a nasmerovala svoju tvár priamo na tú Narutovu. Nadýchla sa a konečne vyslovila to zaväzujúce slovo.

To bol pre Kibu signál, že treba odísť, lebo bolesť už bola priveľmi silná, na to aby sa pozeral ďalej ako ju stráca.

Prikázal Akamarovi, aby sa vrátil domov a zostal tam. Pes naňho pozrel takmer rovnako smutne ako sa on sám cítil, ale Kiba vedel, že ho poslúchne. Naposledy ho pohladkal a poškrabkal za uchom, potom sa odrazil od stromu a pustil sa do behu svojho života.
Bežal, akoby ho na konci jeho cesty čakal vytúžený cieľ. Akoby už každú chvíľu mal dosiahnuť svoj zázrak.
Ale tak to nebolo, on nemal cieľ, a najmä už nemal svoj zázrak, za ktorým by sa mohol hnať a tak len bežal, snažiac sa zabudnúť, snažiac sa nechať v Konohe všetko to, čo ho tam tak veľmi ťahalo, všetko to, čo mu teraz hovorilo, aby sa vrátil, to čo mu nahováralo, že to nezvládne, že nikdy nedokáže odísť.
Bežal... , nebolo to až také ťažké ako si myslel. Stačilo len striedavo naťahovať nohy a kroky ubiehali samé.... on bežal sám.

Jeho vĺčia stránka mu zatieňovala myseľ, ktorá bola úplne psychycky vyčerpaná a navyše bolo jeho telo takmer bez energie. Pred očami sa mu zatmelo, zatočila sa mu hlava a tak jeho inštinkty neboli schopné zabrániť pádu, ktorý nasledoval. Noha sa mu pošmykla na vetve a on padal desať dlhokánskych metrov až konečne dopadol na tú tvrdú nepoddajnú zem. Ako dopadol, stihol ešte začuť nepríjemný zvuk, z ktorého mravilo až v kostiach... zvuk zlomeniny. Potom sa mu zatmelo pred očami a upadol do bezvedomia.

Kde to som??
Je tu tma, ticho... a prázdno. Zase to známe prázdno. Už nie!! Už viac nechcem byť sám...

Bum.. bum, bum...bum, bum... bum...

Sú to snáď kroky?? Prišiel niekto za mnou?? Nie, znie to skôr ako dážď udierajúci do okien.
Ale do akých?? Tu nie sú žiadne okná, tu nie je predsa nič, len nekonečná prázdnota.

Levandule...
Cítim tu moje obľúbené levandule. Ale čo tu robia? Nemali by tu byť..., nič by tu nemalo byť.
Ale možno... možno keď pôjdem za tou vôňou, tak...

Prebral sa z bezvedomia, ale očí neotvoril. Ešte aspoň chvíľu chcel vnímať tú prekrásnu vôňu, ktorá mu tak veľmi pripomínala domov, lúky... Konohu. Vôňu, ktorá v ňom prebudila ten dávno zabudnutý pocit šťastia. Zhlboka sa nadýchol, akoby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobí a otvoril oči.

Pred sebou zbadal nádherné dievča... ženu. Bola taká krásna, až zabudol, že ešte stále zadržiava dych. Keď si konečne uvedomil, že nedýcha, prudko vydýchol a srdce mu z nedostatku kyslíka začalo splašene byť. No nebolo to len kvôli tomu. Druhýkrát zaostril svoj zrak na ženu, ktorá sa nad ním ešte stále skláňala a pozorovala ho. Zrazu naklonila hlavu a spýtala sa ho:

„ Si v poriadku?? Zdá sa mi, že sa ti zle dýcha. Donesiem ti vodu??“

Kiba sa na ňu len ďalej vyjavene pozeral. Nedokázal z nej odtrhnúť zrak. Mala pekne opálenú jemnú pokožku. Lesklé uhľovočierne vlasy jej padali na jeho tvár a on ucítil jej vôňu ešte intenzívnejšie. Pozerala na neho smaragdovozelenými očami, ktoré jej svietili spod jemnej ofinky padajúcej do tváre a keď si všimla jeho výraz, na tvári sa jej objavil šibalský úškrn.

„Možno som ti zle prezrela hlavu a okrem poranení rúk, dvoch zlomených rebier a zápästia máš aj otras mozgu!“, povedala s náznakom irónie v hlase.

Kiba sa zamračil a zrazu si uvedomil, že jej tvár je až priveľmi blízko tej jeho. Nie žeby mu to bolo nepríjemné, ale nebol zvyknutý byť tak blízko pri žene a tak sa pokúsil posadiť. Nepodarilo sa mu to, pretože ho zaplavila bolesť po celom tele.
„ To by som nerobila byť tebou. Vravela som, že máš zlomené rebrá, takže najbližších niekoľko týždňov stráviš v posteli.“

„Č-č-čože? Ja tu predsa nemôžem zostať. No vlastne môžem..., ale aj tak tu nemôžem zostať!! Chápeš, nehodí sa to a navyše ani neviem kto si.“

„Ehhm“, upozornila na seba, „ Nemyslíš náhodou, že to JA by som sa mala báť?? TY si tu totiž cudzinec a to JA o tebe nič neviem!!“
„Noo .. ehh ...asi máš pravdu“, povedal Kiba opatrne, „Prepáč... Volám sa Kiba. Inuzuka Kiba.“, a pridal jeden z jeho oslňujúcich úsmevov. Bolesť v rebrách bola priveľká, podlomilo sa mu zápästie a tak nechcene znova dopadol na posteľ.

Dobre teda, nepodarilo sa mi síce posadiť, ale aspoň sa odo mňa trochu stiahla a to bolo vlastne mojím cieľom. Len keby to tak nebolelo... , zakňučal v duchu.

„Inuzuka vravíš?? Tak to asi vysvetľuje prečo..“, zmĺkla.

„Č- čo si to vravela? Čo to vysvetľuje??“

„Ale nič. Nad tým si netráp hlavu. Teraz musíš hlavne veľa odpočívať a potom uvidíme.“
Postavila sa z postele, na ktorej sedela pri Kibovi a zamierila k dverám.

„Počkaj!!!“, zvolal Kiba. Otočila sa a zvedavo na neho pozrela.

„Akosi si mi zabudla povedať svoje meno.“, pripomenul jej.

„Nezabudla som a volám sa Kinkou Seishin.“, povedala a odišla z miestnosti. Kiba si uvedomil, že spolu s ňou sa pomaly vytratila aj vôňa levandule, ktorá naňho pôsobila trochu omamne a tak sa bolesti znova naplno otvorila brána do jeho vedomia.