Zlomený Tesák 2

Bežal.
Ešte stále.
Bežal minúty, hodiny alebo dokonca dni.
Ani on sám nevedel ako dlho už beží, ani len to, kam vlastne beží. Hnev sa v ňom rozširoval a krv sa mu búrila v žilách. Krv, o ktorej ľudia vždy vraveli, že kedysi patrila vlkom. A nemýlili sa, vĺčia krv bola zrejme dôvodom, prečo si klan Inuzuka tak dobre rozumel so psami, no bola aj pôvodcom ich prudkosti a agresivity. Máloktorý Inuzuka sa však vedel tak dobre ovládať ako Kiba. Jeho matka vždy vravela, že Kiba je krotký ako šteňa, vždy sa mu za to smiali, no on bol rád. Túto krotkosť si u seba vynútil, vždy sa snažil krotiť a vedel prečo to robí. Vďaka jeho snahe mal teraz priateľov, mnohých a verných.
No dnes boli práve títo priatelia dôvodom toho, že krv nad ním preberala kontrolu.
Zrenice očí sa mu zúžili na tenulinké čiarky, zaťal zuby a ako preskakoval z vetvy na vetvu, nechty sa mu zarývali do kôry.
Myseľ si s ním robila, čo chcela. Od únavy a zúfalstva začínal blúzniť. Znova sa vrátil do tej doby, ktorú by si najradšej vymazal zo spomienok. Spomínal si aký bol vtedy zúfalý. Hinata sa mu vyhýbala. Dokonca sa dala preradiť do iného týmu. Celé týždne sa vyhýbali jeden druhému, no po 3 mesiacoch za ním prišla a požiadalo ho, či by to nemohlo byť tak ako predtým. Tie tri mesiace bez nej boli pre neho nekonečným utrpením a tak prirodzene súhlasil. Aj keď v to dúfal, už to nebolo také ako pred tým dňom. Ich priateľstvo už nebolo také neviazané ani uvoľnené. Dávali si pozor. Ona, aby ho nejakým spôsobom nevyprovokovala a on, aby jej nedával veľmi najavo svoju lásku. Vedel, že by ju tým odohnal naveky. Takto to šlo ďalšie dva mesiace až po kým sa Hinata nevrátila z misie, z misie, na ktorej bola z Narutom.

Chlapec a jeho pes sedeli na konároch stromu päť metrov nad zemou, na mieste, kde ich vôbec nebolo vidieť. Pes sa škrabkal za ušami a chlapec nehybne sediaci na konári pozoroval hlavnú bránu Konohy. Čakal a nehybne tam sedel už takmer dve hodiny, keď mu zrazu nos pošteklila tá známa vôňa. Zbystril a zameral svoj zrak na príjazdovú cestu. Kráčali po nej dve postavy. Muž a žena. Muž s takými blond vlasmi, akých nebolo v celej Konohe sa naklonil a niečo zašepkal tej tmavovlasej žene do ucha. Ona sa začerveňala a na ústach jej pohrával nežný úsmev. Takto prišli až k bráne, smejúc sa a držiac sa za ruky, až napokon mohol rozoznať ich črty. No on už aj tak vedel kto to je. Ten pohľad mu trhal srdce a rany o ktorých si myslel, že sa už dávno zahojili, sa znova otvorili a ešte viac prehĺbili. Bolesť sa zmiešala s nenávisťou a vytvorili tak novú zmes tých hrozných citov, ktoré sa márne snažil potlačiť.
Začalo pršať. Kvapky padali pomedzi konáre stromov a dopadli aj na Kibovu pokožku. Zachvel sa a prešiel k Akamarovi. Privinul sa na jeho teplé telo, ktoré mu prinieslo trošku úľavy. Z privretých očí mu začali stekať tenké pramienky sĺz a zmiešali sa so slzami nebies, ktoré s ním súcitili. Akamaru pozrel na svojho priateľa pohľadom, takým smutným, aký sa dokáže objaviť len na psej tvári, položil si hlavu na Kibovo plece a tichúčko zavyl.

Od vtedy sa všetko ešte zhoršilo. Kiba sa už nebol schopný s Hinatou ani priateľsky porozprávať a tak sa jej tentokrát začal vyhýbať on. Nerobil to kvôli sebe, práve naopak. Vyhýbal sa jej, lebo si nebol istý sám sebou. Nevedel, či bude v jej blízkosti schopný triezvo premýšľať. Obával sa, že keby ju niekde stretol s Narutom, mohla by jeho vĺčia stránka nad ním prebrať kontrolu a on by im ublížil. Nie... to on nechcel, to by nikdy neurobil. Nikdy by to nepripustil a najmä.., nikdy by si to neodpustil.

Trvalo to takmer rok a pol. Celý ten čas sa takto trápil, no vtedy ešte nevedel, čo malo prísť.

Bol krásny jarný deň a všade bolo vidieť kvitnúce kvety. Kiba a Akamaru si takéto dni užívali plnými dúškami, pobehujúc po lese alebo po lúke. Dnes to bola lúka, presne tá lúka, na ktorej jej tak dávno vyznal lásku a dnes si tu bezstarostne pobehoval, akoby ho nič netrápilo.

Práve si utieral pot z čela, keď za sebou začul šuchot..., kroky. Okamžite sa otočil a asi 20 metrov pred sebou zbadal Hinatu, kráčajúcu k nemu. Najprv nevedel, či sa má tešiť, alebo nie, no keď pozrel na jej napätú tvár, ihneď vedel, čo má očakávať.

Svojou ladnou chôdzou prišla až k nemu a pozdravila ho. Kiba neodpovedal, nemal jej čo povedať a navyše nechcel povedať niečo , čo by ho potom mrzelo.
Keď si uvedomila, že odpovedi sa nedočká, tak uprela svoj zrak do zeme a začala rozprávať prečo vlastne prišla:

„Kiba- kun?“, ani na ňu nepozrel. Len čakal, čo povie ďalej.

„Eh, ja.. ja som ti prišla niečo povedať..“ , trochu sa začervenala a na tvári sa jej objavil bolestný výraz.

„Kiba, vieš.. My, ehm, teda ja a Naruto“, pri Narutovom mene prudko stíšila hlas, „my sme sa dnes zasnúbili.“, povedala a opatrne sa na neho pozrela.

Zbadala presne to, čo očakávala.
Vyplašene sa na ňu pozrel a v očiach mal okrem strachu aj tú bolesť, ktorú v nich tak veľmi nechcela vidieť. Mala ho veľmi rada, poznala ho už toľko rokov, tak veľa s ním toho prežila a považovala ho za skvelého priateľa, takmer za brata, ktorého nikdy nemala. A preto ju ten pohľad do jeho očí ubíjal.

Bolelo ho to, nie, priam ho to ničilo. Už dosť dlho to očakával, vedel, že raz to príde, ale stále veril. Veril, že sa v jeho živote raz stane ten zázrak, zázrak, v ktorý verili milióny ľudí po celom svete. Každý mal síce svoj osobitý zázrak, v ktorý dúfal, ale v podstate boli aj tak všetky rovnaké.... nereálne, bláznivé, nesplniteľné. Teda aspoň teraz mu prišli také...smiešne.

Ešte raz na ňu pozrel, tým uboleným pohľadom, potom sa jednoducho otočil a kráčal preč.
Prázdny ako jeho srdce kráčal ďalej neobzerajúc sa, snažiac sa nemyslieť na nič. Bolo to také jednoduché a predsa také namáhavé a nemožné. Kráčal, zrýchľoval a zrazu bežal. Bežal hlboko do lesa, jediného miesta, ktoré teraz dokázal vystáť.

Stál v najhlbšom lese, obkolesený stromami, na mieste, kam ľudia nechodili. Práve preto sem prišiel, aby mohol byť sám. Nohy sa mu podlomili a on padol na kolená. Hlavu si vtisol do dlaní, nechal svoje slzy padať do nich a keď mu už ani slzy nestačili na vyjadrenie tej bolesti, tak zdvihol hlavu k nebu a začal kričať. Tak hlasno a silno ako len mohol, kričal a kričal, až dovtedy, než v ňom nezostalo nič viac, čo by mohol zo seba dostať von. Potom padol na zem úplne, schúlil sa do klbka a ležal tak až do rána, až kým neprišiel ten krásny krvavý východ slnka. Ležal tam sám a jediným svedkom jeho trápenia bol pes, ktorý mu nemohol poskytnúť slová útechy, ktoré teraz tak veľmi potreboval.