OČI - 12. Syn démona

Kapitola dvanásta: Syn démona

Mladý ninja z piesku sa pohyboval pomaly, veľké množstvo chakry ktoré použil ho vyčerpalo. Musel použiť svoju najsilnejšiu techniku, nič slabšie by mu totiž nezaručilo víťazstvo nad dvoma Anbu. Po dlhej a náročnej ceste však bolo toto ninjutsu možno až priveľa a on sa cítil stále slabší. Opatrnosť však bola na mieste, smerom, ktorým sa vydal, šiel ešte jeden ninja z dažďovej. Sensej Kankuro sa oň s najväčšou pravdepodobnosťou postaral, ale vo svete ninjov musel vždy počítať aj s tou najnepravdepodobnejšou možnosťou. Preto postupoval ostražito.
Aká je len táto krajina odlišná než svet, ktorý poznal celý život. A za túto možnosť, byť slobodný, vďačí Kazekagemu a sensejovi Kankurovi. Všade okolo toľko stromov, toľko listov a malých fliačikov svetla, prebleskujúcich pomedzi vysoké koruny nad jeho hlavou. Občas pomedzi stromy, tam kde vetvy nezakrývali oblohu, prenikalo silné slnečné svetlo a dávalo lesu čarovný nádych.
Stopy mladých ninjov z listovej boli viditeľné. Súboj si od nich vzal veľkú daň.
Chvíľa zamyslenia ho ale takmer stála život, len tak tak sa uhol letiacemu nožu kunai.
„Keď už sa vrátim s tým, že som nesplnil misiu, aspoň sa trošku rozptýlim.“ Ozval sa čísi hlas spomedzi konárov stromov pred ním.
„To je zlé, príliž som sa vyčerpal.“ Pomyslel si Soumin.
Odrazu sa pred ním zhmotnil ninja s oranžovými vlasmi a očami podliatymi krvou. Z úst mu vychádzala ružová pena a jeho šialený výraz v tvári bol natoľko desivý, že Soumin ustrnul na mieste. Obraz sa však náhle rozplynul.
„Ilúzia!“ Uvedomil si, chcel ju rozrušiť uvoľňovacou pečaťou, ale už bolo neskoro.
Z ilúzie ho vytrhla silná rana do brucha, odletel niekoľko metrov. Zdvihol hlavu, aby zhodnotil situáciu, ale urobilo sa mu zle a vykašľal na zem krv. V tej chvíli sa mu pred očami zotmelo, strácal vedomie, skôr ako sa úplne ponoril do tmy, pocítil na ramene ostrú štipľavú bolesť. Tá však pomaly mizla, tak ako rozmazané obrazy pred ním, tma ho pohltila.

„Hehehehehehe.“ Ozýval sa nepríjemný šialený smiech. Prichádzal odvšadiaľ a pritom odnikiaľ. Všetko okolo bolo ponorené do šera, ale aj keď nebola úplná tma, okolie bolo prázdne a zrak sa nemal čoho zachytiť. Prázdnota desivá a chladná, iba ten smiech sa ozýval.
„Konečne sme sa stretli, syn môj. Hehehe.“ Nepríjemný hlas sa znovu pustil do smiechu z ktorého mu nabiehali zimomriavky na chrbte.
„Nerozumiem, kde to som?“
„Kde si? Si doma predsa.“ Odpovedal hlas.
Nie to bolo šialené, nemohol byť doma, jeho domov je ďaleko na juhu, jeho domov nieje takáto prázdnota, nemohol byť. Spomienky ale ako keby mal ukryté za závojom, obrazy toho, kým je, sveta v ktorom žije .... nemohol sa k ním dostať.
„Prečo?!“
„To je hlúpa otázka, nemyslíš?“ Zachechtol sa hlas.
„Kto si?!“ Vykríkol.
„Ja som tvoja minulosť i budúcnosť. Ja som ty. He he he.“ Štekavý smiech opäť zaplnil prázdnotu okolo.
Keď smiech ustal, chladný hlas sa znova ozval.
„Teraz patríš ty mne.“
Len čo to dopovedal, prázdnota pred ním začala naberať tvar. Stál tam on sám, akoby stál pred zrkadlom, ale jeho druhé ja malo zatvorené oči a podivný úsmev na tvári.
Ústa sa otvorili a štekavý smiech teraz znel tak blízko.
„Áno, si môj.“ Pri týchto slovách jeho druhé ja otvorilo oči. Ale tie oči neboli jeho, zreničky mali tvar hviezdice a bielko nebolo biele, ale čierne. Nevedel sa pohnúť. Jeho druhé ja pristúpilo k nemu, keď sa usmialo, niektoré zuby boli zváštne zašpicatené, ten úsmev vyzeral šialene. Opäť sa ozval smiech a trhal mu uši. Prestával cítiť nohy a keď sa pozrel dole, uvidel že sa jeho telo pomaly rozpadá na piesok a vytráca sa do prázdnoty. Chcel kričať, ale z hrdla mu nevyšiel žiaden hlas.
„Zbytočne sa snažíš, čakal som na túto chvíľu dlho. Vieš, kedysi som bol mocný démon, mohol som ničiť hory a mestá, naháňal som strach. Ale potom ma zavreli a hrali sa na mojich pánov. Hehehe.“ Videl, ako si ho démon v jeho tele premeriava vražedným pohľadom.
„Nenávidím vás, ľudí. Našťastie tak ako ste sebavedomí, ste aj hlúpi. Pečať, v ktorej som bol uväznený mala jednu slabinu, slabinu ktorú som využil. Skúšali ma zapečatiť do ľudí a tak ovládnuť moju moc, ale každý ich pokus sa skončil nezdarom, zničil som mysle tých, ktorí ma mali ovládať. Nanešťastie som tak uviazol na mŕtvom bode, nemohol som sa úplne uvoľniť v žiadnom z tých tiel, pretože obsahovali tiež pečate proti môjmu uvoľneniu, ako tá prekliata urna. Nakoniec som sa rozhodol pre iný postup. Vieš, tvoja matka bola jedna z tých, ktorí udržiavali miesto, kde som bol uväznený. Podarilo sa mi časť zo seba vložiť do nej. Väčšinu svojej sily som ale musel nechať v urne a tak som preniesol aspoň svoje inteligentné vedomie. Ovládnuť dospelého človeka s minimom síl, ktoré mi ostali, bolo takmer nemožné a tak som ostal v nej ukrytý. Keď som sa však dozvedel, že moje zvyšné ja, ktoré ostalo v urne znovu zapečatili, musel som niečo urobiť. Jeho meno bolo Gaara, získal väčšinu mojej moci, ale tiež moje zvieracie ja. Vtedy som v jednu noc využil posledné zbytky svojich síl a donútil som tvoju matku splodiť dieťa, tým dieťaťom si ty. A ja som sa tak mohol znovu narodiť v spojení s tebou a získať tak späť aspoň kúsok svojej moci. Keď sme sa narodili, bolo až príliž jednoduché ovládnuť tvoju detskú myseľ. Konečne som ju uvidel svojimi vlastnými očami, využil som ju, ale ten jej pohľad keď ma videla ... zabil som ju. Hehehe.“ Tentorkát znel smiech trochu menej šialene.
„Samozrejme si všimli, čo sa stalo a dali ťa pod zámok, ja som sa ukryl v tebe tak hlboko, ako som dokázal, s tým minimom síl čo mi ostalo som sa dokázal vyhnúť objaveniu.“
Na chvíľku sa odmlčal a znovu sa mu na tvári zjavila grimasa šialenca.
„Ale konečne som slobodný! Hehehe.“
Soumin sa pozrel opäť dole, ale už takmer do pása z neho nič neostalo, dlane už mal tiež rozsypané po prázdnote. Okolie začalo strácať farby a blednúť.

„To už si aj skončil? Tak nakoniec si to ani neužijem.“ Povedal sklamane ninja z dažďa.
Pristúpil k Souminovi, ktorý ležal na zemi a ťažko oddychoval. Vytiahol mu kunaj zabodnutý v ramene, ktorý po ňom predtým hodil.
„No nič, aspoň tvoju smrť si vychutnám.“ Napriahol sa s kunajom v ruke. Jeho ruka sa pohla, ale tesne predtým, ako by hrot vnikol Souminovi do tela, zastavil sa. Ninja si pri tom nečakanom náraze vykĺbil zápästie a s boletivým úškľabkom uskočil pár metrov dozadu. Okolo Soumina sa začala formovať chakrová bublina.
„Nemožné!“ Vydralo sa z úsť Jouninovi.
Zem sa začala chvieť a praskať, Jouninovi sa zježili vlasy od statickej energie, ktorá sa pod plyvom prudkého vetra začala tvoriť. Uprostred víru pomaly zo zeme vstával Soumin. Z očí mu tiekla krv a jeho bielka chytili krvavočervený nádych. Zreničky pieskovej farby v tvare hviezdice sa upreli na ninju s oranžovými vlasmi.
Souminovi sa z úst vydral štekavý smiech.
„Zomri, úbohý človeče!“ So smiechom zakričali Souminove ústa.
Natiahol ruku a v dlani sa mu sformovala guľa rotujúcej veternej chakry. Soumin sa začal neovládateľne smiať a guľa, ktorú mal v ruke vystrelila obrovskou rýchlosťou smerom k Jouninovi s oranžovými vlasmi. Ten sa jej nedokázal vyhnúť.
Okolím sa ozvala obroská explózia. Tlaková strela explodovala a vzala so sebou aj ninju, ktorého zasiahla.

„Čo to bolo?“ Spýtal sa Konohamaru po tom, ako počuli silnú explóziu neďaleko od nich. Lesom okolo nich sa prehnala doznievajúca tlaková vlna a zvírila množstvo listov, ktoré teraz pomaly klesali opäť k zemi.
„Ostaňte tu.“ Zavelil Kankurou, pričom si upevňoval veľké zvitky na chrbát. Keď bol pripravený, vyrazil smerom, odkiaľ sa ozval výbuch.

Chakra ktorá vírila v človeku pod ním mu pripomínala jeho vlastnú, keď zistil, že v jeho vnútri sa ukrýva Orochimaru. Miešali sa v ňom dve chakry, obe boli takmer rovnaké, ale niečo tu nesedelo. Tá druhá nebola ľudská. Až teraz si uvedomil, že automaticky aktivoval Sharingan. To čo však videl, ho zmiatlo ešte viac. Oba druhy chakry využívali tie isté chakrovody a boli zvláštne premiešané. Najzvláštnejšie bolo, že chakru čerpali z jediného zdroja a to bolo ľudské telo toho ninju z piesku pod ním. Prvé čo mu totiž napadlo bolo, že je to nejaký ďalší Jinchuuriki, ale podľa toku chakry a uvoľnenia nevidel žiadny vplyv nejakej pečate na ovládnutie Bijuu démona. Jinchuuriki tiež majú dve chakry, pričom pri uvoľnení sily bijuu jedna strieda druhú, miešajú sa iba minimálne. Ale tento ninja mal iba jednu chakru, ktorá bola ovládaná dvomi spôsobmi. Bolo však zjavné, že ho teraz ovláda jeho druhá polovička, nielen že sa zmenilo jeho chovanie, ale tiež sa otvorili zásoby chakry, ktoré v ňom boli niekde ukryté.
Okolím sa ozval smiech, ktorý nepripomínal ľudský.
Itachi vedel, že musí zasiahnuť. Zoskočil dole a vykročil k ninjovi z piesku. Sám ešte nevedel, čo urobí, ale vedel, že v situáciách ako je táto je najlepšie tvoriť plán za pochodu, človek pred ním bol nevypočítateľný, keby vymyslel plán a ten by sa mu nepodaril, mohlo by to skončiť zle a na vymýšľanie záložných plánov nemal čas.
Ninja sa k nemu otočil.
„Ďalšia úbohá bytosť!“ Vykríkol posmešne tankým škrípavým hlasom.
Itachi ale kráčal ďalej. Ninja sa mu pozrel priamo do očí a vykríkol.
„Nieeeeeee!!“
Itachi zamrzol na mieste. Jeho Sharingan sa pri vzájomnom pohľade do očí automaticky prepojil s mysľou toho ninju.

Zdalo sa to zvláštne, nevedel že jeho sharingan má aj takúto moc. Okolie, kde bol, sa zdalo prázdne. Šero, ktoré tu vládlo, znemožňovalo rozhľad. Na jednom mieste však čosi zazrel. Vo vzduchu neďaleko neho sa vznášalo torzo a hlava toho ninju z piesku. Pomaly sa jeho telo rozpadalo na piesok a rozplývalo sa do okolia. Pristúpil k nemu, ale ten sa nehýbal. V nemom výkriku hľadel niekam do prázdna. Itachi sa ho dotkol rukou. Mal pocit, ako keby sa sformovaná chakra pred ním rozpadala, uväznená a neschopná regenerácie.
„Kai.“ Vyslovil.
Väzenie povolilo a to čo ostalo z tela, sa začalo opäť hýbať. Z úst ninju sa vydral silný výkrik, plný žiaľu a bolesti.
„Prečo?“ Ozval sa piskľavý hlas za ním.
Itachi sa otočil a videl toho istého ninju, ale tento bol celý, aj keď jeho výraz nebol ceľkom ľudský.
„Prečo si tu? Prečo neumrieš ako ten predtým?!“ teraz už vykríkol démon.
Itachi mlčal.
„Nenávidím tie oči, nenávidím tú tvoju desivú silu, prečo práve ty? Aaaaaaaaaaaaaaa!“ Zavyl ako zviera zahnané do kúta.
„Nenávidím tento svet! Čo so mnou chceš urobiť? Chceš ma zabiť?“
„Ak to bude nutné, zabijem ťa.“ Odpovedal Itachi.
„Heh, nechcem umrieť, som nesmrteľný, ešte neprišiel čas, aby som odišiel.“
„Dobre.“ Itachiho sharingan sa začal točiť, natiahol na pravej ruke palec a dva prsty a dotkol sa čela démona.
Trojbodová pečať sa objavila na jeho čele a potom pomaly zmizla. Démon sa rozplynul.
Otočil sa k ninjovi z piesku. Na čele sa mu objavila pečať, opäť vykríkol a jeho vedomie pohaslo. Telo sa však sformovalo do pôvodnej podoby.

Itachi klesol na koleno, opäť bol slepý. Chakra, ktorú vyplytval používaním svojich očí, bola na pokraji jeho možností.
„Ešteže si to ten démon neuvedomil, keby mi vzdoroval, pravdepodobne by som nemal šancu.“ Pomyslel si.
Pocítil niečiu prítomnosť, vstal a zmizol.

Kankurou sa priblížil k miestu explózie. Na zemi ležal jeho študent, jediné čo videl bolo, ako muž v čiernom plášti zmizol v okamihu, keď sa dostal bližšie. Sledovať ho nemohol, ninja ktorý zmizol, bol určite na vysokej úrovni, neostali po ňom žiadne stopy. Soumin vyzeral zle, bol bledý a na ústach a očiach mal krv. Oddychoval však pravidelne a nezdalo sa, že by bol vážnejšie zranený, len na ľavom ramene maj bodnú ranu.
Kankurou si ho vzal na plecia a vykročil smerom ku genínom.