OČI - 13. Pečať

Kapitola trinásta: Pečať

V okolí vládlo zvláštne ticho, ticho ktoré mohlo byť predzvesťou prichádzajúcej búrky. Vzduch sťažkol, a príjemné teplo dňa vystriedala chladivá náruč noci. Pri malom ohni sedeli dvaja ninjovia. Jeden mal zvláštne pomaľovanú tvár a ľavú ruku položenú na veľkých zvitkoch zložených vedľa seba. Druhý, už od pohľadu mladý, mal okolo krku dlhý šál a prázdnymi očami sa pozeral do oranžovo planúcich uhlíkov. Kúsok od nich ležali na zemi ďalší ich spoločníci. Dvaja z nich boli zranení, o oboch sa starala mladá kunochi. ktorá od únavy zaspala v sede. Posledný z tejto skupinky bol mladý ninja ktorý jediný vyzeral že oddychuje pokojne, spal zabalený do deky.
„Mal by si si pospať.“ Povedal muž s pomaľovanou tvárou.
„Aj keby som chcel, nemohol by som spať, stále to vidím pred očami.“ Odpovedal Konohamaru a tvár si vložil do dlaní.
„Ešte teraz sa trasiem. Ako sa im budem môcť pozrieť do očí?“
„Hmm?“ Nerozumel Kankurou.
Konohamaru si utrel vlhké oči do rukáva a znovu sa zahľadel do oranžovo planúcich uhlíkov.
„Dedovi a Narutovi, veria mi a ja som im sľúbil, že budem dobrý ninja.“
Kankurou prehrabol uhlíky a drevo, až vyleteli do vzduchu malé iskry ako keby to boli hviezdy ktoré letia do neba.
„Je ťažké zostať stáť zoči voči smrti a zvládnuť to, obzvlášť ak je to po prvý krát.“
Odložil konár s ohoretým koncom vedľa ohniska na zem a pozrel sa Konohamarovi priamo do tváre.
„Choď si oddýchnuť, zajtra nás čaká ťažká cesta.“ S kamenným výrazom sa pozrel na miesta kde ležali zranení.
Konohamaru sa nakoniec zdvihol a oprel sa o nedaľeký strom, zatvoril oči a v polospánku nechal myšlienky plynúť, nech už boli akokoľvek nepríjemné ignoroval ich.

Tmu vystriedalo šero a po ňom sa pomedzi listy a konáre stromov pomaly začali zakrádať prvé slnečné lúče. Z ohniska vychádzal malý pásik dymu a okolím sa rozľahli spevy prebúdzajúceho sa vtáctva. Mladý ninja opretý o strom sa zamrvil, pomaly otvoril oči a uvedomil si že nakoniec zaspal, únava ho premohla. Pohľadom prešiel svoje blízke okolie, všetko bolo takmer rovnaké. Len Kankurou chýbal, pravdepodobne kontroloval či sú v bezpečí. Konohamaru sa vystrel a ponaťahoval si stuhnuté údy. Tichým krokom aby nikoho nezobudil pristúpil k Moegi a prikryl ju dekou, ktorá sa z nej zošuchla keď sa v spánku zvalila do trávy. Vzduch niesol vôňu kvetov a dymu z ohniska. Vyšlo ďalšie krásne slnečné ráno.
„Tak už si sa zobudil?“ Ozvalo sa mu za chrbtom. Pri tom zvuku sa trošku strhol, ani si nevšimol že sa už Kankurou vrátil.
„Hmm, koľko nám to asi bude trvať do Listovej?“ Spýtal sa Kankuroua. Aj keď bol vedúci svojej skupinky, v tomto veľký prehľad nemal, na podobné veci bol lepší Udon.
„Počítam že zajtra okolo obeda by sme mohli doraziť, ak sa nič nezvrtne.“ Odpovedal piesočný jounin, pričom rozhodil po ohnisku zvyšok ešte horúceho popola a začal si baliť veci do vaku.
„Tiež bude ale záležať ako bude na tom Soumin, jeho zranenie nieje až také vážne, aspoň to povrchové. Ak bude schopný cestovať sám, možno dorazíme už dnes v noci.“
Pomaly začali prebúdzať zbytok skupiny, aby mohli čo najskôr vyraziť. Udon a Moegi vyzerali unavene, ale inak boli v poriadku, tomu bol Konohamaru rád. Avšak posol s Piesočnej bol stále v bezvedomí od veľkej straty krvi a tak mu aspoň priložili fľašku s vodou k ústam a prinútili jeho telo prijať tekutinu. Soumin bol v zvláštnom stave, na chvíľku ako keby sa prebral, ale v zápätí prevrátil oči niečo zamumlal a znovu vedomie stratil.
„Asi to bude niečo viac ako iba telesné poškodenie. Musíme si pohnúť.“ Povedal Kankurou.
Jounin teda vyvolal zo zvitku bábku Kuroari a do nej uložil zraneného posla. Potom si bábku pripevnil na chrbát. Soumina vzali medzi seba Udon a Konohamaru, Moegi si vzala ich vaky a vyrazili. Išlo sa im ťažko, postupovali pomaly, ale nezastavovali sa.
Tak to cestovali len s malými prestávkami až kým nezačalo slnko pomaly zachádzať za obzor. Kankurou ktorý šiel vpredu sa zastavil a dal znamenie všetkým aby tiež zastali.
„Niekto sa blíži!“ Povedal.
Všetci zoskočili na zem a postavili sa do obranného postavenia pričom zranených uložili medzi seba aby ich mohli lepšie brániť. Okolie ovládlo ostražité ticho. Odrazu však ponad nich preletelo niečo obrovskou rýchlosťou, ani Kankurou nestihol nijako reagovať. Keby boli naivní mohli by si myslieť, že si ich dotyčný nevšimol a bežal ďalej.
Kankurou pre istotu vyvolal bábku Karasu, zachytil ďalší pohyb. Už už sa chystal poslať Karasu do útoku, keď zazrel na jednom konári povedomú postavu, tá ich uprene sledovala a jej výraz tváre nedával najavo žiadnu emóciu. Ešte chvíľku zotrvala na konári, potom sa nepatrne pozrela za seba a zoskočila dole ku Kankurouovi.
Pozorne si prezrela celú skupinu.
„Tak nakoniec sme vás našli pomerne rýchlo.“ Usmiala sa ružovlasá kunoichi.
Mala oblečené ružové krátke kimono s rozparkami po bokoch, holenné i zápästné chrániče a čierne rukavice. Vyzerala ako napodobenina jej hokage.
„Sakura-san.“ Ozvala sa Moegi a pribehla k nej.
„Dúfam že ste všetci v poriadku, Tsunade-sama sa skoro zbláznila keď prišla správa z piesočnej, že zásielku po ktorú vás poslala chce niekto zachytiť.“
„Nám nieje nič vážne, ale ten posol z piesočnej je na tom veľmi vážne a aj ten druhý chlapec.“ Otočila sa Moegi a ukazovala prstom na dotyčných, ktorí ležali v obrannom kruhu skupinky.
„Myslím že vážnejšie je na tom Inkaru, jemu ide o život.“ Pričom ukázal na posla.
„Čo je Souminovi neviem, zranený nieje vážne, ...“ Pokračoval.
„Dobre hneď sa na nich pozriem.“ Skočila mu do reči Sakura.
Ako to dopovedala objavila sa vedľa nej ďalšia postava.
„Okolie sa zdá byť čisté.“ Povedala.
„Dobre Hin, ale pre istotu to občas skontroluj.“ Povedala jej Sakura, keď Hinata rušila svoj byakugan.
Řužovovlasá kunoichi pristúpila k Inkaruovi a dlane priložila na jeho telo v oblasti jeho zranenia. Pod prstami jej pulzovala zelená žiara.
„Je to vážne, skôr ako sa pohneme musím s tým niečo urobiť, už teraz je na pokraji smrti.“ Ďalej už nič nehovorila a sústredila sa na svoju prácu.
Asi po dvadsiatich minútach vyčerpaná vstala a unavene sa usmiala.
„Už by to malo byť v pohode.“ Pristúpila ku Kankurouovi a podala mu ihlu.
„Tá ihla mu zachránila život. Nemýlim sa ak si myslím že je tvoja.“
Kankurou si nemo vzal ihlu a vďačne sa pozrel na Sakuru. Bolo na ňom vidieť že mu odľahlo.
Tá neváhala a pristúpila k Souminovi. Priložila ruky na jeho telo a postupne prechádzala všetky časi aby našla nejaké poškodenie. Telo bolo takmer úplne zdravé, iba na ramene mal čerstvú vyčistenú a zašitú ranu, určite práca Moegi. Tak nakoniec prešla k hlave a tam sa zarazila. Lekárske jutsu je veľmi komplikované v oblasti nervov a mozgu, ale tu bolo niečo zvláštne.
„Eh myslím že tu nič sama nezmôžem, vyrazíme aby sme boli čo najskôr v Konohe, Tsunade –sama možno bude vedieť viac.“
„Lee!“ Zakričala Sakura.
Chvíľku sa zdalo že sa nič nebude diať, v jednom momente sa však pri nich objavil známy ninja v zelenom a s najširším obočím v Konohe, ktorému mohol snáď konkurovať iba jeho sensej. Objavil sa tak rýchlo až sa okolo nich jemne zvíril prach.
„Sakura-san?“
„Vezmi toho chlapca z piesočnej, ale opatrne, musíme ho zaniesť do nemocnice.“
„Hai.“ Reagoval Lee na Sakurin rozkaz.
Vzal Soumina a vyložil si ho na chrbát. Kankurou znovu použil bábku Kuroari a uložil do nej posla.
„S ním tiež opatrne, dala som ako tak dokopy jeho vnútorné orgány, ale svaly má stále poškodené.“ Začala Sakura.
„Jasné ...“, reagoval Kankurou a už s pripevnenou bábkou na svojom chrbte vyskočil na prvý konár.
Tak isto reagoval aj Lee a zmizol v korunách stromov smerom ku Konohe.
„Choďte napred, budem nám strážiť chrbát.“ Povedala ostatným Hinata, zakiaľ prepátravala okolie svojim byakuganom. Skupinka teda vyrazila, tentokrát napredovali rýchlo.

Kanceláriou sa ozýval zvuk škrípajúceho pera na papieri. Očami každú chvíľu zablúdila k dverám, ako keby čakala že každú chvíľu nimi niekto vôjde. Za oknom sa strela tma, len tu a tam svietilo matné žlté svetielko ukazujúce, že ulice Konohy niesú ponorené úplne do tmy. Odložila podpísaný zvitok na slušnú kôpku a vzdychla si. Presedela tu takto už veľa hodín, čakajúc na nové správy, ale zatiaľ bolo ticho, neblahé mŕtve ticho. Len dúfala že to neznamená nič zlé. V poslednej dobe stratila toho viac ako bolo zdravé a aj keď sa navonok snažila vyzerať vyrovnane, jej vnútro kričalo ako už dávno nie. Privrela oči dúfajúc že zaženie bolestivé myšlienky, lenže tie na ňu doľahli naplno. V očiach sa jej zalesklo pár slaných kvapiek, slaných a trpkých ako keby chceli so sebou vziať aspoň kúsok trpkosti života, ktorý ju dusil. Prstom si zotrela slzy.
„Ty somár, ako máme teraz vedieť o pohyboch Akatsuki bez teba?!“
Vzdychla a nedokázala zabrániť ďalším slzám.
Za dverami na chodbe začula zvuky. O takomto čase o mohlo znamenať iba toľko že niekto ide za ňou s niečím súrnym. Rýchlo si utrela oči a rozdýchavala, aby na nej nebolo poznať to čím si práve znovu a znovu prešla.
Ozvalo sa tupé zaklopanie.
„Ďalej.“ Povedala.
Dnu vošiel mladý ninja, jeden z dvojice strážiacich hlavnú bránu.
„Prepáčte Hokage-sama, práve sa vrátil tým Ebisu spolu s troma ninjami z piesočnej a záchranný tým. Odobrali sa hneď do nemocnice a Haruno Sakura vás žiada aby ste tam prišli čo najkôr.“
Ninja stál v pozore a čakal či mu Tsunade nedá nejakú úlohu.
„Ďakujem, môžeš sa vrátiť.“ Ninja s úľavným výrazom v tvári sa uklonil a odišiel z kancelárie.
Ešte chvíľku len tak sedela a vstrebávala práve prijaté informácie. Nakoniec to vzala ako vhodnú príležitosť môcť zamestnať svoju myseľ niečím iným a tak zabudnúť na trápenie ktoré má. Vstala a rýchlym krokom vyšla z kancelárie.
Ulice boli ponorené do tmy a šera, občasne prerušovanými kužeľmi svetla dopadajúcimi na zem z pouličného osvetlenia. Cestu poznala naspamäť a tak kráčala bez váhania. Ľudia už spali vo svojich obydliach a tak bolo jej okolie tiché, len občas počula ako sa vypína a zapína niektoré dosluhujúce svetlo, ktoré minula. Bola tak zabratá do myšlienok že sa až prekvapila, keď sa pred ňou objavila bránka vedúca do areálu nemocnice. Pri vchode do budovy stáli dvaja ninjovia na stráži. Keď sa priblížila natoľko že ju mohli vidieť vo svetle vychádzajúcom z vchodu, ich postoj sa uvoľnil a ticho pozdravili.
„Dobrý večer Hokage-sama.“
Iba kývla a pomaly prešla okolo nich dnu. Bývala tu často a tak ani stráže nemali problém ju spoznať takto neskoro v noci.
Len čo vošla na recepciu uvidela Sakuru ako vydáva rozkazy zdravotnému personálu a jemne sa pousmiala. Keď ju Sakura zaregistrovala, poslala personál za povinnosťami a otočila sa k Tsunade.
„Tak čo sa deje Sakura?“ Ozvala sa Hokage.
„Dvaja zranení piesončí ninjovia, jeden má vážne fyzické zranenia, ale podarilo sa mi ho dostať do stabilizovaného stavu a do mesiaca by mal byť úplne fit. Druhý má nejaké poškodenie nervovej sústavy, aké som zatiaľ nevidela a preto som vás aj zavolala, dala som ho zatiaľ pripraviť na sálu dva.“ V rýchlosti povedala Sakura.
„Výborne tak sa poďme naň pozrieť.“ Tsunade nemala záujem strácať čas kontrolovaním zdravotného stavu prvého ninju, nebol na to čas a hlavne lekárskym schopnostiam svojej žiačky verila tak ako tým svojim. Sakura ju viedla osvetlenou chodbou a neskôr schodami niekam pod zem. Sála dva bola málo využívaná, bola určená na výskum a liečbu zranení mozgu a nervovej sústavy, podobných zranení bývalo málo.
Keď vstúpili do sály, okolo lôžka sa práve pohybovali dvaja členovia zdravotného personálu a pripravovali rôzne zvitky a iné lekárske náčinie.
Tsunade pristúpila k lôžku na ktorom ležal mladý chlapec, asi tak v Konohamarovom veku. Bol vyzlečený a zakrytý iba bielou plachtou. Podrobne si ho prezerala, ale jeho telo bolo až na ranu na ramene a pár modrín úplne v poriadku. Potom si ale všimla červené fliačiky okolo úst a očí.
„Sakura, čo to je?“ Ukázala na ne prstom.
„Tiež som si to všimla, je to krv, ale neviem ako sa tam dostala.“
Piata položila mladému ninjovi na hlavu ruky a nechala do nich prúdiť chakru. Pod dlaňami jej pulzovalo zelené svetlo. Sakura ju pozorne sledovala, ale z jej tváre sa nedalo nič určité vypozorovať.
Nakoniec Tsunade dala dlane preč a pozorne sa pozrela Sakure do očí.
„Je to veľmi zvláštne, nikdy som niečo také nevidela, a pritom je to niečo také s čím som v styku takmer neustále. Ten chlapec je a nieje ako Naruto, má v sebe inú chakru, teda je v ňom niečo ako bijuu.“
„To nieje možné, pokiaľ máme správne informácie tak Akatsuki majú už sedem démonov a o ostatných dvoch vieme.“ Oponovala Sakura.
„Ničmenej to tak je Sakura, ale čo je najzvláštnejšie je že sa zdá ako keby ten démon ktorý je v tomto chlapcovi nebol pôvodne zapečatený, je tam síce teraz nejaká zvláštna pečať, ale tá je nová, veľmi nová, jeho telo sa jej ešte neprispôsobilo, preto je v bezvedomí.“ Zamýšľala sa Tsunade.
„Kde sú vlastne ostatní? Sú v poriadku?“ Spýtala sa odrazu piata.
„Neboli zranení, iba nejaké modriny, tak som ich poslala domov nech sa vyspia a Kankurou, keďže nemal kde prespať, pridelila som mu na túto noc jedno lôžko tu v nemocnici.“ Odpovedala ružovlasá kunoichi.
„Dobre zajtra mi ich všetkých zavolaj do kancelárie ...“ Pozrela sa na hodiny a zistila že je už slušne po polnoci.
„... tak okolo desiatej ráno.“ Dopovedala.
„Hai Tsunade-sama.“