OČI - 11. Lasička

Kapitola jedenásta: Lasička

Vo vzduchu sa niesla zmena, iný svet, iné vône, iní ľudia. Aj keď ľuďom sa snažil vyhýbať. Bol ako tieň iba raz sa nechal vidieť. Zaujímavé, spomínal si na pocity ktoré v ňom vyvolávali obdivné pohľady, ten jediný pohľad ktorý ho zaujímal sa však zmenil na nenávisť, ako keď zelený lístok uschne a zmení sa v prach.
Boli to deti z Listovej, spomienky vedia byť kruté, ale zároveň vedia povzbudiť snahu. Áno rozhodol sa správne, toto je jeho smer.
Les utíchol, bola to iba jemná zmena, ale pre niekoho tak skúseného to bolo jasné znamenie že sa blíži niekto kto nevie splynúť s prírodou a tak sa dá ľahko zistiť jeho prítomnosť.
Pohybovali sa smerom odkiaľ prišiel. Boli dvaja, ... nie, traja! Prinajmenšom jeden z nich bol skúsený Jounin, prezrádza ho však úmysel, vražedný úmysel.
„To nevyzerá dobre.“, pomyslel si Itachi.
„Smerujú priamo k tým deckám z Listovej.“
Ešte pre pár dňami by ani neuvažoval nad tým, či sa vrátiť. Ale za tých pár dní sa toho veľa zmenilo, teraz už záležalo na tom čo cíti jeho srdce. To srdce, ktoré bývalo iba studeným strojom bez citu.
Rozhodnutie ísť po vlastnej „ceste“ ho nakoniec prinútilo vrátiť sa.
Aj napriek tomu, že srdce v ňom znova ožilo, jeho myseľ ostávala chladná, len máloktorý člen Akatsuki sa s ním v tomto mohol rovnať, aj preto býval obávaným nepriateľom a strach vzbudzujúcim spojencom.
Okolie cesty sa zmenilo, geníni z Listovej tam už neboli. Pravdepodobne so sebou vzali aj telo piesočného ninju.
„Aké nerozvážne.“
Aj keď Itachi vedel, že ninja z piesku bol ešte živý, jeho zranenie bolo vážne. Pomôcť mu mohol iba čoskorý zásah medického ninju. Listová však bola známa tým, že nenechávala svojich ninjov a ani ninjov svojich spojencov umierať len tak. V každom ohľade musel oceniť odvahu tria genínov, aj keď tým, že so sebou niesli zraneného ninju z piesku je veľmi ľahké ich stopovať.
Itachi sa zameral na svoje okolie - na ceste ostali dvaja ANBU, ich veliteľ odišiel smerom, ktorým zmizli geníni.
Nemal veľa možností, cez cestu sa nedostane bez toho aby si ho všimli, a na veľkú obchádzku nemal čas. Najrýchlejšia cesta je teda zaútočiť na ANBU. ANBU Dažďovej však boli dobre vycvičení, zatiaľ čo jeden sa zbavoval mŕtvych tiel na ceste, druhý sledoval pozorne okolie. Jednoduché to určite nebude.
Skôr ako však stihol zaútočiť, počasie sa prudko zmenilo. Itachi vnímal skôr nárazy vetra, chakrové vlákna mu však prezradili, že vo vzduchu je veľké množstvo chakry.
Najväčšia slabina chakrových vláken sa prejavila, ich schopnosť vnímať bola narušená, nemal teda inú možnosť. Aktivoval svoje oči, chvíľku mu trvalo, kým chakru do očí nasmeroval správnym spôsobom. Znovu bojoval s dezorientáciou a najhoršie bolo, že všetko okolo bolo pod vplyvom neznámej chakry. Rýchlo sa však prispôsobil. ANBU Dažďovej stáli strnulo, bez pohybu. Vyzeralo to, že sa nedkážu pohnúť. Neznáma chakra okolo nich rotovala veľkou rýchlosťou, ale nielen chakra, vír obsahoval veľké množstvo malých zrniečok.
„Piesok,“ pochopil v zápätí Itachi.
Po ceste z juhu sa blížil muž, bol mladý. Chakra, ktorá chytila ANBU do pasce vychádzala z neho. Na ramene mal priviazanú ochrannú čelenku so znakom Dediny ukrytej v piesku. Pomaly zdvihol pravú ruku a rozovrel dlaň. Mal v nej dva nože kunai. Ruku pomaly spustil k telu, ale nože ostali stáť vo vzduchu. Itachi svojimi očami videl, ako okolo nich víri chakra. Bolo to naozaj zaujímavé, pretože v mnohom sa tento mladý ninja podobal na Gaaru z púšte. Aj keď namiesto ovládania samotného piesku ovládal jeho zrniečka pomocou vzduchu plného chakry. Áno bola to vzdušná chakra. Kunaie v okamihu vystrelili veľkou rýchlosťou a zasiahli bezmocných ANBU presne. Zdesený výraz samotných ANBU, skrytý pod ochrannými maskami, nevidel nik.
Mladý ninja z piesku si zložil veľký zvitok, ktorý nosil na chrbte a roztiahol ho na zemi. Urobil niekoľko rýchlych pečatí a nasal piesok do zvitku.
V zápätí vietor ustal a chakra, ktorá prúdila celým okolím, zmizla. Ninja z piesku klesol na zem, po tvári mu stekali kvapky potu. Itachi sledoval, ako ninja ukryl telá mŕtvych ninjov z Dažďovej do kríkov a pomaly sa vydal smerom, ktorým odišiel Jounin z dažďa.
Itachi sa rozhodol, že ho bude sledovať.

Oranžovo vlasý jounin z Dažďovej sa vyhol letiacim otráveným ihlám vystreleným bábkou Karasu a zoskočil na zem. Karasu však letela rýchlo jeho smerom s vystrčenými špicmi v dlaniach. Ninja vyskočil, aby sa vyhol jej útoku, za ním sa však objavila bábka Kuroari otvorená tak, aby pohltila svojho nepriateľa. Jounin však bol skúsený ninja, a tak namiesto toho, aby pado do pasce, zachytil sa nohou pomocou chakry na Kuroari a ďalším skokom unikol.
Konohamaru sledoval súboj na úrovni jounin a mrazilo ho na chrbte. Tento súboj bol totiž pravý, bojovalo sa o život.
Jounin z Dažďovej sa rozhodol, že nebude riskovať a zmizol smerom, ktorým prišiel. Z neďalekých kríkov vystúpil Kankurou, jeho bábky zatiaľ ostali na svojom mieste. Pristúpil ku genínom, prezrel si ich a potom začal prezerať zraneného posla z Piesočnej.
„Máte to?“ spýtal sa genínov, kým kontroloval zranenie ležiaceho posla.
Konohamaru chvíľku nevedel na čo sa pýta. Potom mu svitlo.
„Áno, máme,“ dodal a s úsmevom ukázal na malý vak.
Kankurou vytiahol malú ihlu a vpichol ju zranenému ninjovi do chrbta blízko jeho zranenia.
„Niesom medik ninja, je to paralyzujúce sérum, zastaví to krvácanie, ale musíme čo najskôr nájsť liečiteľa,“ povedal Kankurou a obväzoval zraneného.
„A čo ten ninja z Dažďovej? Môže nás sledovať,“ zamyslel sa Konohamaru.
„Ostanem vzadu, vy vezmite Inkara,“ pričom ukázal na zraneného ninju,
„a choďte smerom k Listovej. Už o nás vedia, pomoc by mala by prísť čoskoro.“
Kankurou sa pozrel smerom, ktorým utiekol Jounin s oranžovými vlasmi.
„Čoskoro by nás mal dostihnúť aj môj študent Soumin,“ povedal skôr pre seba ako genínom.