Nový svet 1. časť

Sedel som vo svojej triede v mojej lavici a hľadel von oknom na jesennú prírodu. Premýšľal som nad svojím životom. Nad tím každodenne opakujúcim sa cyklom, ktorý k ničomu neviedol a neprinášal mi žiadne uspokojenie.
Každý deň som prežíval to isté. Nemal som ani žiadnych priateľov, ktorým by som si mohol povedať o mojich problémoch, pretože moji rodičia boli úplný ignoranti. Vôbec ma nechápali a nepoznali, ani v ničom, nepodporovali iba ma nútili učiť sa.
Jediným mojím vykúpeným a potešením bolo Anime. Áno možno to znie divne, ale je to pravda. Anime bolo niečo čo ma poháňalo dopredu a nútilo ma nezrútiť sa.
Stotožňoval som sa s postavami, dokonca som sa v nich sám videl. A tie príbehy, akoby som bol vždy ja ich hlavnou postavou, a aj ich prežíval v reálnom svete.
Z mojich myšlienkových pochodov, ma prebral mokrý sáčok, ktorý mi pristál na lavici. Obľúbená hra mojich spolužiakov, hádzanie si sáčka s vodou a snažiť sa vydržať čo najdlhšie, aby nepraskol, a popri tom robiť aj “haluzné“ kúsky s tým sáčkom. No pri ich zručnosti im jeden sáčok vydržal vždy iba pár minút. Väčšinou ten sáčok skončil buď na mojej, alebo na lavici niekoho iného, no zväčša to bola moja lavica(že by náhoda?).
„Hej socka, prihraj!“ zvolal na mňa jeden z mojich spolužiakov. Ja som sa lenivo postavil, zobral sáčok z lavice, poťažkal ho v ruke a hodil ho spolužiakovi.
„Dík.“ povedal a vyceril na mňa tie svoje zuby čo malo naznačovať úsmev. Ja som sa tiež usmial a sadol si. Čudoval som sa, že neutrúsil nejakú poznámku na moju osobu, no už mi nevenoval pozornosť a pokračoval vo hre.
Znova som sa zahľadel von oknom a začal premýšľať o Kirových (postava z Death Note) názoroch, pretože ma hrozne zaujali.

Ležal som sám na lúke za mestom. Sám, úplne sám a nik ma nerušil. Cítil som ako ma na chrbte, pichá zospodu tráva. Okolo pofukoval jemný jesenný vánok, ktorý rozfukoval popadané lístie všade okolo.
Predstavoval som si, že som niekde úplne inde. V inom svete a prežívam dobrodružstvá, víťazné bitky i lásku. O tom všetkom som sníval a mal pocit, že už nie som v tomto svete. Cítil som, že všetko okolo mňa sa začalo točiť, stratil som pevnú zem pod sebou a padal som do prázdnoty. Nevedel som, otvoriť oči, ani pohnúť jedinou častou svojho tela. Cítil som len, že som padal. Padal a padal.
Už som si myslel, že padám večnosť a nikdy nikde nedopadnem keď zrazu som pod sebou, pocítil pevnú zem. Cítil som jemný chladný vánok, ktorý mi rozfukuje moje vlasy a niečo čo ma ohromne prekvapilo. Pocítil som ako na mňa, dopadajú teplé slnečné lúče(viete také tie horúce aké sú len v lete). Čo bolo nemožné, pretože bola jeseň.
Otvoril som oči a od prekvapenia som skoro, spadol na zem(medzi tím som sa už postavil). Bol som niekde úplne inde. Nebol som na tej lúke za mestom. Bol som v nejakom obrovskom lese. Všade okolo mňa boli stromy, nič iné len stromy.
Poobzeral som sa okolo seba a snažil sa nájsť niečo čo by mi, naznačilo kde som. Ale nič som nevidel. Okrem stromov, nejakých kríkov tam nič nebolo ale mal som pocit že som tu už, niekedy bol, akoby som bol doma a bol som z toho aj šťastný. Zároveň ma to aj desilo.
Vzdychol som si, dal dole svoju mikinu(vyzeral som asi takto:

Len tak bezcieľne som už asi tri hodiny kráčal tým nekonečným lesom. Bol som už strašne unavený kvôli tomu slnku, tak som si sadol pod jeden strom zatvoril oči a premýšľal o tom čo sa mi stalo.
Čo sa mi to stalo? Čo mám urobiť?
pýtal som sa sám seba. Bol som úplne zúfalý.
Postavil som sa a kráčal ďalej.

Slnko pomaly zapadalo. Odhadoval som, že mohlo byť tak osem hodín. Objavil som nejakú lúku cez ktorú tiekla malá riečka. Napil som sa z nej, ľahol si a zatvoril oči. Únava ma pomaly premáhala a pomaly som zaspával.
Už som skoro spal, keď som začul z lesa nejaké zvuky(viete také svišťanie keď shinoby preskakujú zo stromu na strom ). Premohol som sa a postavil sa.
Čakal som čo sa z lesa vynorí, pretože ten zvuk sa približoval. Tá minúta čakania sa mi zdala ako večnosť, pretože to bude moje prvé stretnutie s nejakými živými bytosťami po mojom prebudení.
Keď som uvidel ľudí čo sa vynorili z lesa už som skoro vážne skolaboval. Pár rýchlymi skokmi predomnou stál Yamato, Sakura a Naruto.
„N-nemožné!“ vykríkol som. Spadol som na zadok a nemo na nich hľadel.
„Jeho popis sedí. A aj tá reakcia.“ skonštatoval Yamato keď si ma obzrel.
„Je to fakt on? Ja tomu neverím.“ namietala Sakura a hľadela na mňa nedôverčivým pohľadom. Naruto ku mne pristúpil nahodil ten jeho úsmev a podal mi ruku aby som vstal. Jeho pomoc som prijal a postavil som sa. Ešte stále som na nich prekvapene hľadel a ony akoby moju reakciu očakávali. Nevedel som čo mám hovoriť tak som tam iba ticho stál.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa ma nakoniec Yamato.
„De...“ zarazil som sa v polovici a napadlo mi že si môžem vymyslieť meno keďže ma asi nepoznajú a moje meno by tu aj tak znelo divne.
„Volám sa Yagami. Yagami Light.“ povedal som a pokúsil sa o úsmev. Toto bolo prvé meno čo ma v rýchlosti napadlo.
Takže falošné to som neočakával. Ale prečo práve Light? Iste ho pozná ale že si vyberie práve jeho meno. Zaujímavé.
Pomyslel si Yamato.
„Takže Yagami.“ začal Naruto a neustále sa usmieval. „Ja som Naruto...“
„Viem Naruto Uzumaki, ona je Haruno Sakura a on je Yamato alebo Tanzou však? Chýba mi tu len Saii.“ skočil som do reči Narutovi a povedal niečo čo som povedať nechcel ale vykĺzlo mi to bez rozmýšľania.
„Takže predstavovanie by sme mali za sebou,“ reagoval rýchlo Yamato, pretože chcel predísť nejakej Narutovej poznámke ktorú očakával.
„Kapitán?“
„Áno Sakura viem už by sme mali ísť,“ odpovedal jej Yamato a vzápätí sa otočil ku mne, „ prepáč mi Yagami ale je to nutné.“
Ani som nestihol pochopiť význam jeho slov urobil nejakú pečať a videl som že jeho pera sa pohybujú no už som nestihol zistiť čo vylovil pretože všetko okolo mňa sa začalo točiť a cítil som ako padám a pomaly strácam vedomie.