Romantická sériovka 05

Takže je tu piaty diel, no to som zvedavá čo na neho poviete... Enjoy

“Aaahoj Sakura!!” zakričal blonďatý, hlučný chlapec hneď ako vstúpili do Ichiraku.
“Koho si to priviedla?” Zamumlal s plnou pusou ramenu.
“Naruto!! Ty sa vôbec nevieš správať!” Zakričala priam hystericky a okamžite ho treskla po hlave. “Ááááu. To bolo za čo? To sa nemôžem ani opýtať??” Sťažoval sa, ale Sakura sa tým ďalej nezaoberala a radšej všetkým hromadne predstavila Ayme. Potom sa predstavili ostatní.
“Ahoj ja som Naruto! Dúfam, že nie si tak brutálna ako Sakura, vieš tie medičky….človek pred nimi musí mať rešpekt.” Povedal a vystrúhal svoj typický, široký úsmev. Sakure nebolo veľmi do smiechu, mala chuť mu tresknúť ešte jednu, ale nakoniec sa ovládla.
“Ja som Sai,” povedal stručne,”a máš strapaté vlasy.” Ayme prekvapene pozrela, čo to má byť? To bolo trochu od veci nie?
“To si nevšímaj, neskôr ti to vysvetlím…” Pošeptala jej Sakura.
“A toto je náš sensei.” Ukázala na sivovlasého muža s maskou na tvári.
“Kakashi?” pozrela prekvapene.
“Ahoj Ayme, rád ťa opäť vidím,” usmial sa, “dúfam, že dnes ma už neudrieš!” Ayme sa začala červenať. Takže tento milý fešák je Sakuryn sensei, tá sa ale má, hneď by som menila.
Sai a Sakura na nich prekvapene zízali, Naruto nereagoval, pretože spracovával tretiu porciu rámenu.
“Vy sa poznáte?” spýtala sa Sakura.
“Vlastne áno. Včera sme sa zoznámili.” Reagoval Kakashi.
“Aha, tak fajn,” ukončila Sakura a objednala pre obe rámen. Zdržali sa asi dve hodiny. Samozrejme, vyspovedali Ayme zo všetkého možného od jej detstva až po dojmy z Listovej, svojho nového týmu a dnešného tréningu. Kakashi sa veľmi nezapájal, najviac otázok kládol Naruto a Sakura. I Sai sa snažil konverzovať , ale jeho poznámky a otázky väčšinou nesúviseli s témou, alebo vyzneli prinajmenšom divne.
Ayme sa konečne dozvedela prečo nahradila Ino, bolo to prosté. Ino nedokázala zvládať misie, kvôli Asumovej smrti a neskôr otehotnela, čo jej prišlo vhod. Rada vymenila život shinobiho za ten rodinný, o trochu kľudnejší. Hrdým, nastávajúcim otcom bol Sai. Ayme sa to nezdalo, v sedemnástich čakať dieťa, ale ostatní jej vysvetlili, že je to v Listovej bežné. Možno nie v shinobi svete, ale ostatné dievčatá sa tu vydávajú pomerne mladé. Nakoniec jej Sakura nenápadne vysvetlila, prečo sa Sai správa tak zvláštne. Bol to príjemný večer, Ayme bola spokojná, spoznala zase pár nových ľudí vrátane budúceho Hokage, ako jej Naruto celý večer tvrdil. Všetci sa rozlúčili a vydali vlastnou cestou.

Ayme sa už nevedela dočkať, keď si ľahne do postele. Po dnešku bola naozaj unavená. Kráčala rezkým tempom, keď v tom začula kroky, ktoré nepatrili jej. Zastala, otočila sa, ale nikoho nevidela . Asi sa mi to zdalo, povedala si a chcela pokračovať v ceste, no keď sa obrátila zbadala pred sebou osobu.
“Kakashi! Vyľakal si ma,” oddýchla si, “chceš ďalšiu ranu? Nemôžeš ma takto strašiť!” povedala s úsmevom.
“Prepáč,”oplatil jej úsmev. Zaujal svoj klasický rozpačitý postoj….jedna ruka vo vrecku, a druhá vo vlasoch.
“Tak som si vravel, že by bolo fajn ťa znovu odprevadiť, bývaš v takej odľahlej časti a hlavne…včera som sa cítil príjemne……” nastalo ticho. Ayme nevedela ako má reagovať. Aj ona sa cítila príjemne, ale nevedela ako to Kakashi myslí. No…veď uvidíme, pomyslela si.
“Tak dobre, môžme sa ešte porozprávať, všimla som si že si bol v Ichiraku zamlklý…Deje sa niečo? “Ale vôbec nie. Len… boli tam moji študenti a oni mi vykajú, ty mi tykáš, čo mi samozrejme nevadí, ale zas by mali moc otázok….”
“Aha…tak…čo s tým spravíme?”
“Netreba nič robiť, oni sú zvyknutí, že toho moc nenarozprávam.”
“Tak ako myslíš.” Odvetila Ayme.
Po chvíli dorazili k domu, sadli si na verandu a ešte chvíľu sa rozprávali. Ayme sa mu zdôverila o veciach ktoré sa týkali Itachiho… už to načrtla v Ichiraku, ale nechcela to príliš rozoberať pred Narutom a Saiom. Kakashi v nej vzbudzoval dôveru…podobne ako Shikamaru, alebo Sakura. Ktovie, možno si raz budú naozaj blízki.
“Kakashi?”
“Áno Ayme? Chceš už ísť?”
“Áno…prepáč som už unavená a teším sa do postele.”
“To ti verím, mala si rušný deň…tak utekaj a dobrú noc.”
“Uvidíme sa zajtra?” Spýtala sa.
“ Zajtra budem musieť na pár dní odísť, máme misiu, tak tu na seba dávaj pozor. A teraz už utekaj spať .” Zamával jej na pozdrav a vyparil sa preč. Ayme sa umyla, prezlieka, zaľahla do postele a v momente zaspala.

Bolo ráno. Ayme sa vyspala do ružova, sadla si na posteľ a rozlepila oči. Jej izba bola zaplavená až príliš jasným slnečným svetlom. Ayme spozornela a pozrela na budík.
“Do k*lu!! To nie!” zahrešila hneď po tom ako si uvedomila, že zaspala,” už hodinu meškám na tréning, Itachi ma zabije!” Rýchlo sa obliekla, umyla zuby a utekala na lúku. Keď dorazila, nikoho nevidela. Pozerala okolo seba a pritom lapala po dychu.
“Meškáš!” Ozvalo sa spoza jej chrbta. Ayme sa hneď otočila a začala sa ospravedlňovať.
“Prepáč, zaspala som, mrzí ma to. Večer som si zabudla nadstaviť budík.” Snažila sa o vysvetlenie.
“Hmm, tak čo s tebou,” premýšľal,” nahradíš si to!” rozhodol Itachi.
“Dobre, ale dnes večer nemôžem.”
“Prečo, máš rande s Kakashim?” Povedal Itachi na oko bez záujmu a pritom si snažil popraviť púzdro so zbraňami, takže sa na ňu vôbec nedíval.
“Čože?!” Ayme nechápala. Vlastne sa jej to trochu dotklo.
“Nestaraj sa do toho, čo robím po večeroch, to nieje tvoj problém!” odsekla a ďalej sa k tomu nevyjadrovala.
“Pozri Ayme, je mi jedno ako tráviš svoj voľný čas. Nezaujíma ma to, pokiaľ budeš chodiť včas na tréningy. Možno keby včera nesedíš do noci v Ichiraku a následne by si sa neprechádzala s Kakashim…možno by si nezaspala,” povedal pohŕdavým spôsobom,” uvedom si že za teba zodpovedám, som tvoj sensei a nebudem ti tolerovať neskoré príchody kvôli tvojim večerným aktivitám.”
Ayme neverila vlastným ušiam, veď sa vyjadruje akoby bola nejaký flákač a dievča ľahších mravov…toto nemôže nehať len tak.
“Počúvaš sa?!! To čo mi tu vyčítaš, ja si svoje povinnosti dokážem plniť zodpovedne, nevyjadruj sa o mne ako keby som bola nezodpovedná a ľahkovážna!” kričala na neho a pokračovala ďalej,” to že človek zaspí je bežné, môže sa to stať komukoľvek!! A nevidím nič zlé na tom, že spoznávam nových ľudí! Navyše odkiaľ toto všetko vieš?!” Vykričala mu do očí.
“Nemusím ti nič vysvetľovať…” povedal preňho typickým arogantne-kľudným hlasom,” a pohni sa , dnes toho máme dosť na práci.” Ukončil ich rozhovor.
Ayme sa zaleskli oči, nechcela plakať, ale nemohla si pomôcť, nezaslúžila si takéto správanie, veď nespravila nič zlé. Našťastie ostalo len pri lesklých očiach a dokázala sa ovládnuť. Nechcela mu urobiť radosť tým, že by sa rozplakala. Naopak, nevenovala mu ani pohľad a bez toho aby na neho počkala, smerovala ku skalám.
“Mohla by si na mňa počkať, ostatne, ja som tu na teba čakal vyše hodiny.” Povedal Itachi.
“Daj mi pokoj a nehovor na mňa!” odvrkla a pokračovala v ceste.
Obaja dorazili k skalám a Ayme sa pridala k Shikamarovi a Choujimu, ktorí si zlepšovali kondíciu lezením . Po troch hodinách mali všetci vysilené predlaktia a nedokázali nimi ani pohnúť. Ľahli si pod stromy a oddychovali. Ležali na tráve so zavretými očami a pritom sem tam prehodili nejaké to slovo. Itachi ich nechal, vedel že potrebujú oddych. Dal im asi pol hodinu, potom prešli k druhej časti tréningu. Jej podstatou bolo zlepšenie koncentrácie chakry. Viedli si dobre. V poslednej časti mal každý zapracovať na zlepšení svojich individuálnych schopností. Čas plynul a blížil sa záver tréningu. Všetci boli unavení, podaktorí aj riadne vyhladovaní.
“Som strašne hladný…”sťažoval sa Chouji, pričom mu hlasne škŕkalo v bruchu,”mali by sme všetci zájsť na barbeque, ako za starých čias.”Navrhol.
“To je dobrý nápad, aspoň sa viac zblížime ako tým.”Pokračoval Shikamaru. Itachi mlčky prikývol a upriamil pohľad na Ayme. Tá si ho vôbec nevšímala. Otočila sa na Shikamara s Choujim a povedala : “Chalani prepáčte, chcela som zájsť do knižnice a večer mám ísť do nemocnice…” a aj tak by mi v jeho spoločnosti nechutilo, pokračovala v duchu a kútikom oka pozrela na jej hlavný, tmavovlasý problém.
“Pokiaľ viem v nemocnici máš byť až o dve hodiny a knižnica bude otvorená aj zajtra,” reagoval na jej vytáčky Itachi,” to ti na našom týme ani trochu nezáleží?” Spaľoval ju pohľadom.
“Pokiaľ som dnes dobre počula, je ti jedno čo robím vo voľnom čase, a tréning skončil, tak buď taký láskavý a neorganizuj mi môj čas.” Odsekla arogantne. Odkiaľ vie kedy mám byť v nemocnici?
Itachi si vzdychol a navrhol: “Dobre, môžme sa dohodnúť. Ak pôjdeš, nemusíš si nahradzovať dnešný neskorý príchod.”
To znie výhodne, asi by som to mala prijať, uvažovala.
“Fajn..” precedila cez zaťaté zuby a bolo rozhodnuté.
Všetci sa premiestnili do najbližšej reštaurácie s korejským barbeque. Usadili sa k stolu. Shikamaru vedľa Choujiho a naproti Itachi s Ayme. Chouji hneď objednal jedlo a hltal skoro surové kusy mäsa. Na ostatných ostalo len pár kúskov, ale im to stačilo. Pri stole bola napätá atmosféra. Chouji sa venoval jedlu, Itachi mlčky sedel a tráril sa zamyslene, len Shikamaru s Ayme viedli rozhovor. Rozprávali sa o tom ako Ayme spoznala Naruta, Saia. Ďalej rozoberali Sakuru a Tsunade. Po chvíli ich Itachi prerušil: “V blízkej dobe budeme mať prvú misiu.”
Ayme to celkom potešilo ani nevedela prečo, ale mala chuť pozrieť sa von z Listovej.
“A o čo presne pôjde sensei?” Vyzvedal Shikamaru.
“Je to misia typu C, podľa mňa plytvanie našimi schopnosťami, ale Tsunade tak rozhodla… asi má svoje dôvody. Podľa mňa chce aby sme sa naučili spolupracovať,” uvažoval nahlas Itachi,”pôjdeme preskúmať jedno miesto.” Dokončil.
“Aké miesto?” vyzvedala Ayme a bolo vidieť, že má zo správy radosť. Ešte si plne neuvedomila, že to znamená stráviť pár dní v blízkosti Itachiho.
“Pohraničnú oblasť medzi Zemou ohňa a Zemou vodopádu.”
“A kedy presne vyrazíme? …chrum…chrum..” zaujímal sa Chouji.
“Ešte nie sme pripravení, chce to pár dní na spoločný tréning. Musíme zlepšiť týmovú prácu. Od zajtra na tom začneme pracovať. Tsunade vravela, že to nieje naliehavé a to kedy vyrazíme záleží na mojom rozhodnutí.”
“Tak to aby sme začali makať!” Povedala Ayme s nadšením v hlase.
Tak ako Itachi povedal, začali hneď na druhý deň zlepšovať týmovú spoluprácu. Išlo to dobre, krok za krokom. Aj napätie medzi Ayme a Itachim sa postupne zmierňovalo. Stále nebola nadšená z toho že musí byť v jeho prítomnosti, ale uznala že je schopným senseiom a dokáže ju naučiť veľa vecí. Snažila sa voči nemu správať slušne v rámci svojich možností, ale sem tam jej vykĺzla nejaká tá uštipačná poznámka. Dalo by sa povedať že si na Itachiho postupne zvyká. Itachi jej to oplácal tak, že ju menej provokoval a snažil sa k celému týmu správať ľudskejšie.
Uplynulo desať dní keď Itachi rozhodol, že ráno konečne vyrazia...