Sbohem se nedává navždy 010 - Kde je Akatsuki?

Rain sa nervózne prechádzala po zamknutej izbe. Už jej s toho uzavretého priestoru začalo byť zle. Celé dni nerobí nič iné len tu sedí a čumí do blba. Mala najväčšiu chuť vyraziť dvere a vypadnúť odtiaľto ale vždy sa zastavila tesne pred dverami.
„Hlavne pokoj, dýchaj Rain.“ Už asi po stí krát sa ukľudňovala. Jediné čo ju dokázalo dostatočne upokojiť bola myšlienka na Itachiho. Spomenula si ako ju pred pár dňami prepašoval sem, do Akatsuki sídla. Vedela, že to je pre nich momentálne najlepšie riešenie, v jej terajšom zdravotnom stave, ale aj tak sa cítila ako v klietke.
Obzrela sa po izbe kde pred pár rokmi bola väzňom a teraz si tak tiež pripadala aj keď teraz na rozdiel od minulosti tu bola dobrovoľne. Viac menej.
Chytila sa za brucho.
„Ach nie! Teraz nie!“ pomyslela si vystrašene. Zase jej bolo zle. Musí ísť na záchod! Okamžite!
„Už to neudržím v sebe!“ vyplašene si pomyslela a nenápadne vykukla von. Našťastie tam nikto nebol. Rýchlo sa prešmykla pomedzi dvere von a utekala ako vládala na záchod.

Sasukeho prebudili ranné lúče. Niečo ho ťažilo na ramene, preto sa rozospato poobzeral a zistil, že to niečo je schúlená Daisa s blaženým úsmevom na tvári. Najprv ho to trochu prekvapilo, ešte nikto sa k nemu takto netúlil ale po chvíli si ju sám privinul bližšie k telu. To ju prebudilo a ospalo otvorila oči. Miesto obvyklého strachu v tvárach obetí Sasuke uvidel nádherný úsmev.
Už ju nepovažoval za niečo ako obeť. Aj keď si to ešte celkom neuvedomil, už bola preňho omnoho viac ako len to.
„Síce je len ráno ale na špásy je čas vždy.“ pomyslel si Sasuke, diabolsky sa usmial a privinul si ju ešte bližšie k telu. Ona sa tiež ešte viac usmiala, síce sa divila, že ešte nemá toho dosť ale jej samej sa to páčilo tak prečo nie?!
Obidvaja sa na sebe usmievali a blížili jeden k druhému. Tri centimetre, dva, jeden od seba, nenásytne si pozerali do očí. Vzrušenie medzi nimi by sa dalo krájať.
V tom sa rozleteli dvere a dnu vbehol zadychčaný Suigetsu. Okamžite sa od seba oddelili.
„Sasuke! Sasuke! Tomu neuveríš!“
„Čo sa deje? Snáď nespadol meteorit!?“ ironicky poznamenal Sasuke. Suigetsu sa poobzeral po izbe a až teraz si uvedomil, že asi neprišiel veľmi vhod. Napriek tomu sa ešte raz nadýchol a spustil.
„Sasuke, je to SÚRNE. Môžem sa s tebou porozprávať medzi dvoma očami?“
„Hm, nepočká to?!“ skôr ako otázku to Sasuke zdôraznil ako rozkaz.
„Nie.“ odpovedal tak razantne až to Sasukeho vyviedlo zmieri.
„Tak fajn.“ namrzene odpovedal Sasuke a zdvihol sa z postele a až ako sa postavil zistil, že vlastne na sebe nemá nič oblečené. V tom okamihu očervenel od päty až k hlave a ihneď skočil späť do postele. Omotal si perinu okolo seba a ešte celý červený vyšiel von nasledovaný Suigetsuom.

„Tak čo je také súrne?!“ naštvane sa vypytoval Sasuke.
„Máme informáciu o tom kde by údajne malo byť sídlo Akatsuki, čiže aj tvoj brat.“ povedal to tak pokojne ako keby oznamoval, že došiel záchodový papier.
„….“ tak toto Sasuke naozaj nečakal. Začínal sa v ňom kopiť hnev len ako si spomenul na … NEHO.
„Okamžite odchádzame! O pol hodinu sa stretneme vonku. Povedz to aj ostatným!“ plný nadobudnutého hnevu rozkázal a sám bežal zbaliť sa.

Rain zničene spláchla záchod. Bolo jej trochu lepšie ale stále to nebolo ono. Už chcela otvoriť dvere, no v tom započula blížiace sa hlasy. Započúvala sa.
„Hej, blondína, kam zas ideš? Máme ísť na poradu.“
„Za prvé nevolaj ma blondína a za druhé čo tam chcú rozoberať? Je tam vždy hrozná nuda.“
„Dei, ty tupohlavec! Si prispatý alebo čo? Veď už o pár dní sa konečne zbavíme toho Kuubiho. Celý čas sa o tom rozprávame a ty, že čo sa deje.“
„Tak načo máme ešte poradu keď o tom akože všetci vieme?“ nechápavo mu odpovedal Dei. Jeho parťák si len bezmocne plesol rukou o čelo a dal kukuč typu- to je ale blb.
„Vieš čo? Poďme na tu poradu a zistíme to tam, fajn?“
„Fajn.“ odpovedal. Hlasy sa pomaly vytratili až ich nebolo počuť.
„Preboha! Môj otec!“ vyľakane si pomyslela Rain.

Naruto sa zobudil. Sakura ešte spala. Pomaly vstal z postele aby ju nezobudil, chcel sa vytratiť ale niečia ruka ho stiahla späť do postele.
„Kamže, kam?“ oslovil ho ľúbezný hlas milovanej trochu naštvane „Už mi znova neujdeš.“ a znovu sa k sebe pritúlili. Po chvíle Naruto vstal a začal sa obliekať, Sakura len ležala na posteli a pozorovala ho.
„Musím odísť. Keď zistia čo sa stalo, tak…“
„Kto zistí? Naruto, kde si vlastne bol celý ten čas?“ postavila sa oproti nemu a pritom mu pozrela do očí.
„To je komplikované.“ odvrátil zrak a pokračoval v obliekaní. Sakura ho ale chytila za ruku a otočila na seba.
„To mi nestačí. Chcem vedieť čo sa za ten čas s tebou dialo. Prečo si neprišiel späť?“ Naruto opäť odvrátil zrak a nič nehovoril.
„Naruto! Odpovedz mi! Nechcem byť jediná kto nevie čo sa deje!“
„To je na dlho.“ smutne odpovedal.
„Ja mám času dosť.“ razantne odpovedala.
„Tak teda dobre. Začalo to vtedy ako zmizla Rain, pamätáš si?“
„Ako by som mohla zabudnúť?“
„Išiel som teda do Akatsuki kde sme spravili dohodu výmenou mňa za Rain. Odvtedy tam som a musím sa vrátiť lebo…“
„Nikam ťa nepustím. Konečne raz budeme šťastná rodina, my a naše dve dcéry.“ Sakura sa zhrozila. Úplne na ne zabudla. Obidve nevidela odvtedy ako sa s nimi pohádala. Musí ich nájsť.
Naruto si všimol jej zhrozený výraz, nevedel však čo spôsobilo tú náhlu zmenu nálady.
„Si v pohode? Stalo sa niečo?“ starostlivo sa spýtal.
„Rain a Daisa. Musím ich nájsť!“
Nikde ich však nenašla. Zostávala už len posledná izba kde by mohli byť.
„Rain? Daisa? Ste vo svojej izbe?“ zaklopala na dvere. Nikto sa neozýval tak vošla, za ňou hneď Naruto.
„Musím sa s va…“ nikto tam nebol. Obidve zmizli. Začala mať o ne naozaj veľký strach.
„Musím ich okamžite nájsť.“ rozutekala sa do svojej izby, nahádzala do batohu najdôležitejšie veci a už sa rozutekala von z domu no v tom sa zarazila v dverách.
„Ale kde mám hľadať?“
Naruto stále nepochopil čo sa deje, bol z toho celý zmätený.
„Sakura, čo sa stalo s Rain a Daisou.“ skormútene sa mu hodila do náruče a porozprávala mu ako sa s obidvoma pohádala a ako sa obidve nevrátili domov.
„…ale ja neviem kde mám začať s hľadaním.“ zúfalo dopovedala. Len tak tak zadržala slzy.
„Myslím, že viem kde by sme mali začať.“ po chvíľke premýšľania povedal rozhodne Naruto.
„Naozaj? A kde?“ spýtala sa ho o trochu veselšia Sakura, že majú aspoň nejakú stopu.
„Prvá zastávka - Sídlo Akatsuki.“