Svitok na lavičke....

Noc. Tma. Konoha je ponorená do hlbokého spánku, až na pár strážcov. Mesiac je v splne, jeho slabé svetlo osvetľuje inak tmavé, temné ulice. Po jednej z nich kráča dievča. Vlasy jej povievajú v chladnom, nočnom vánku. Rukami si objíma ramená, zuby jej slabo drkocú. No nie je to zimou. Po lícach jej stekajú horúce slzy.
Dnes je výročie, Sasuke...Výročie dňa, keď si... po tvári sa jej spustil nový prúd sĺz, ešte silnejší. Na chvíľu od bolesti zatvorila oči.
Prečo som taká slabá...Sľúbila som si, že už nebudem plakať... prebleslo jej mysľou, no z očí sa jej naďalej rinuli slzy Stálo ti to za to, Sasuke? pýtala sa v duchu. Stálo ti za to, zradiť svoju dedinu, nás tvoju novú rodinu, Naruta a...a...mňa...? slová sa jej bolestne ryli do mozgu, rovnako ako do duše aj srdca, aj keď ich ani nevyslovila.
Zamierila k tomu miestu. Miestu, kde ju opustil. Miestu, kde si myslela, že zomrie, no nie preto, že by ju niekto napadol. Mesiac jej stále osvetľoval cestu.
Pred očami sa jej mihali spomienky, spomienky na ten deň, teda skôr hlbokú noc. Pamätala si úplne všetko do detailov. Vôňu vzduchu, fázu mesiaca...
Na všetko toto mala spomienky... A každá z týchto spomienok ju ako kunaie bodali priamo do zlomeného, uboleného srdca.
,,Už len pár krokov...“ zašepkala do vetra a objala sa ešte silnejšie.
Asi som naozaj blázon... stále čakám, že sa vráti... Každý rok sem prídem...Načo? Aby som si ešte viac ubližovala? Veď ma vlastne nikdy nemal rád...To len ja som to chcela....To len ja som mala rada jeho...a nie...nie len to...
V jednej z rúk, s ktorými sa objímala stískala čelenku...Čelenku so znakom Konohy a priečnym rezom cezeň. O chvíľu jej po ramene začal stekať malý tmavý pramienok. Bola to krv. Krv z jej ruky, v ktorej stískala čelenku. No ona nevnímala bolesť, naďalej čelenku stískala...
,,Sasuke...“ z hrdla sa jej vydral tichý vzlyk. A potom ďalší a ďalší. Netrvalo to ani sekundu. Za mladou kunoichi sa zjavila temná postava. ,,Sakura...“ otvorila oči, ktoré mala predtým zavreté.
Jeho hlas by spoznala kdekoľvek. Ani sa nepohla. Bála sa, že to nie je skutočnosť, bála sa, že je až taký blázon, že toto všetko si vymyslela.
No ani za nič to nechcela nechať odísť, ani za nič sa nechcela vrátiť sa do reality.
,,Sakura...“ ozval sa znova ten krásny hlas. Tento krát už len šepkal. Bolo v ňom cítiť obavy a strach.
Srdce jej splašene búšilo v spánkoch, dýchala tak plytko, až si myslela, že sa zadusí, no nič z toho nebolo podstatné, ak on bol skutočný.
Pomaly sa otočila. Áno. Bol tam. Zahľadela sa do jeho tajomných čiernych očí, na jeho čierne nepoddajné do tváre mu padajúce vlasy.
,,Sasuke...“ zašepkala konečne a proti jej vôli sa jej z očí vyvalili nie pramienky, ale priam potoky sĺz. Zbadala v jeho očiach starosti a bolesť. Asi tadiaľto prechádza a je smutný, že ma tu vidí. Bojí sa, že ho budem otravovať...Škoda...že som za tie roky skoro vôbec nezosilnela...Mohla som niečo urobiť... premýšľala v duchu a z očí sa jej naďalej nekontrolovateľne kotúľali slzy.
Slzy bolesti no i šťastia zároveň. Aby ich pred ním skryla, zahľadela sa do zeme, napriek tomu, že jej to znemožňovalo sa na neho dívať čo najdlhšie. Rukou jej nadvihol bradu a prinútil ju zadívať sa mu do očí.
,,Odpusť mi“ povedal. Dlho sa jeden druhému dívali do očí.
On chce...chce.... zmätene sa na neho dívala aby som mu...odpustila?
zrazu v nej vzkypel hnev. Pokúsila sa vytrhnúť mu svoju bradu z rúk, zvrtnúť a odísť, no zatočila sa jej hlava a zatackala sa.
Bola by spadla no zachytil ju. Jeho tvár bola len pár centimetrov od jej. A stále sa približovala.
,,Odpusť mi, prosím... Nemal som odísť...nie, bez teba nie...“ zašepkal, jeho dych bol tiež zrýchlený. Perami sa začal jemne dotýkať tých jej, až sa nadobro spojili. Pevne ju zovrel vo svojom objatí, že nevedela dýchať a ona ho tiež mocne objala okolo jeho krku.
Nežný bozk sa zmenil na vášnivý.
Po chvíli sa od seba odtiahli. ,,Vrátil som sa, Sakura. No nechcem tu zostať. Konoha môže za to, že moja rodina zomrela, že môj brat trpel po celý svoj život....Ale ja nehľadám pomstu. Nechcem nič, čo by ti mohlo ublížiť...Tebe ani Narutovi....Mám ho príliš rád...a teba príliš...." na chvíľu sa odmlčal a potom nežne dodal ,,milujem. Už to viem... A viem aj to, že by som ťa už nedokázal opustiť..." rukou ju pohladil po tvári, aby jej zotrel slzy.
Tie už ďalšie nenahrádzali. Sakura na neho hľadela v nemom úžase.
On ma...miluje... stále si opakovala.
,,A čo bude teraz?“ zašepkala, stále úplne mimo.
,,Vieš, že v Konohe zostať nemôžem... Všetci ma už zavrhli....Orochimara som zabil a Kabuto šiel vlastnou cestou. Itachi zomrel...Nemám nikoho...“ hlas mu zlyhal.
Sakura schytila jeho tvár do dlaní a pozrela mu do očí ,,máš mňa, Sasuke...“ povedala hlasným, pevným tónom. Potom sa znova ponorili do hlbokého bozku. Keď sa od seba po chvíli odtrhli, Sasuke prehovoril: ,,Sakura...prišiel som ti navrhnúť, aby si so mnou odišla...No nemôžem od teba žiadať aby si opustila svoju rodinu, svojich priateľov...Konohu...a...Naruta...“ pri jeho mene bolestne zavrel oči.
Naozaj ho bolí, že ho opustil... pomyslela si a objala ho.
,,Naruto je šťastný....Je hokage a s Hinatou očakávajú ich prvý prírastok. Povedal, že ak to bude dievča...bude sa volať Sakura a ak chlapec tak....Sasuke... myslím, že on to pochopí...“ Sakura vytiahla svitok a napísala naň odkaz pre neho. ,,Ako ten odkaz nájde?“ spýtal sa Sasuke s pochybnosťami.
,,Buď pokojný, keď ma nebude vedieť nájsť, zájde sem... On vie, že... že sem chodievam... každý rok...“ Položila svitok na kamennú lavičku, na tú istú kde pred rokmi ležala ona... Na pokraji smrti.
Zahnala tú myšlienku a striasla sa.
,,Tak som ti ublížil....“ zamrmlal Sasuke, keď si to všimol a po líci mu stiekla slza.
,,Nie! Prosím netráp sa...“ zvrtla sa k nemu a zvolala
,,už je to za nami...budeme navždy spolu a už nič nás nerozdelí“ dodala a usmiala sa. Aj Sasuke sa usmial.
Už tak dlho nevidela jeho úsmev...Nádherný, čistý úsmev... Potom ju Sasuke pevne objal, niečo zamrmlal a obaja zmizli...

Zostal po nich len svitok na kamennej lavičke....