Tým sedem navždy...

Naprieč oblohou letí vták. Aký je krásny, čistý a nevinný. Nie ako ja. Ja som ako tie sivé, vodou obťažkané mraky, čo sa zbiehajú nad tým krásnym vtákom. Zradil som, ublížil som a aj zabil. A teraz keď tu ležím a umieram, cítim, že všetko, čo som spravil bolo zbytočné. Celý môj život bol zbytočný, nič dobré som neurobil...

Začalo pršať. Sasuke sa pokúsil otvoriť oči. Ešte raz chcel vidieť tú, ktorú zradil, tú ktorú najviac miloval. Áno, sedela pri jeho nehybnom tele, skláňala sa nad ním a z očí sa jej rinuli potoky sĺz. Konečne sa mu podarilo aspoň trochu pootvoriť oči. Zbadala to :,,Sasuke – kun, ja...“ hlas sa jej zlomil. Jej nádherné oči na chvíľu prikryli viečka.

Veľmi ju to bolelo a ja som to vedel. Chcel som ju pohladiť po utrápenej tvári, chcel som vidieť jej úsmev a počuť jej smiech a slová lásky. Aj keď som vedel, že umriem ale že si to ani najmenej nezaslúžim po tom ako som jej ublížil, bol som natoľko sebecký, že som si to z celej duše prial. Z druhej strany sedel niekto iný. Hneď som ho spoznal. Jeho blonďavé neposlušné vlasy boli sklesnuté, pretože na ne bubnovali hromady dažďových kvapiek, z jeho modrých šibalských očí sa tiež liali slzy. Cítil som, že obaja ma držia za ruky. Rozmýšľal som, čo by sa stalo keby som vtedy neodišiel, keby som jej aj jemu nezlomil srdce, keby som sa nehrnul za pomstou, ktorá mi aj tak nič nepriniesla, keby...

,, Hokage- sama, musíme...“ ozval sa jeden Anbu, no Naruto ho pohybom ruky zastavil.
Aspoň jeden z nás splnil si svoj sen. Naruto sa stal hokage, zatiaľ čo ja... Ja som len dokázal ublížiť všetkým nenávisťou k človeku, ktorý mi zasvätil celý život, kvôli pomste Itachimu som šiel za Orochimarom, opustil som priateľov, ktorí mi boli ako rodina... V tejto chvíli som však necítil zlosť, pretože Naruto je lepší, preto, lebo sa stal hokage a preto, lebo získal to, čo som ja tak hlúpo odhodil - lásku. Sakurinu lásku. Necítil som zlosť, pretože on si to zaslúžil. Aj Sakura si to zaslúžila. Ja nie... S obrovskou námahou som pootvoril ústa a pokúsil sa rozprávať. Musím im ešte niečo povedať.
Obaja si to všimli a naklonili sa aby ma počuli. ,, N-n-na-v-vždy bu-dem-m-e...“
Nie! Musím to dopovedať, nechcem odísť bez posledných slov...
No oni vedeli, čo chcem povedať. ,,...tím sedem“ vydýchli naraz a mierne sa pousmiali.
To bolo to, čo som chcel. Vidieť ich úsmev...aspoň raz, posledný raz...A potom sa moje oči navždy zavreli...