Mladá krv 02

Časť Druhá - Návrat a prekvapenie

"Dobre páni tak tu sme skončili," povedala Miroku, keď vyšla z jaskyne. Pobrala sa k svojim druhom, čakajúcim pár metrov pred vchodom.
"Marume..." otrávene predniesla Miroku
"Viem," potichu odpovedal jeden z mužov a pomaly sa vracal tam, kde ležala vedma.
Z jaskyne sa ozval zvuk ako keď naraz padne na zem veľké množstvo vody, ale čakajúca skupinka sa ani nepohla.
"Trvá mu to..." poznamenala Miroku.
"Tebe by to trvalo ešte dlhšie," neodpustil si štipľavú poznámku maskovaný blonďák.
"Netrvalo!"
"Hmmm vzhľadom na to, že ty si to jutsu nikdy nezvládla, by sme si tu kľudne mohli založiť táborák a piecť sušienky."
"To nie je zlý nápad," pridal sa do debaty ďalší člen tímu.
"No neviem ako vy, ale ja by som si tie sušienky dal radšej až doma. Takže ak sa panstvu uráči dvihnúť zadky skôr ako sa na nás zosype štvrtina tohto útesu, mali by sme byť doma za tri dni."
"Hehehe....ehmmm...taaak to aby sme potom už šli nie??" Hláskom neviniatka poznamenala Miroku.
Marume sa na ňu díval v nemom úžase, ako sa vlastne táto ženská mohla vôbec stať ninjom, potom sa obrátil a neobvykle svižne sa pustil dolu do rokliny.

Skupina bola na ceste druhý deň. Práve prechádzali rozsiahlym borovicovým lesom, ktorý tvoril akoby prirodzenú zábranu medzi okolitým svetom a Kirigakure no Sato. Všetci vedeli, že o deň alebo o dva budú doma, ale pokoj bol v tej chvíli jediný pocit, ktorý ani jeden z nich necítil.
"Cítim........krv! Je ňou presiaknutý vzduch." Poznamenal do napätého ticha blonďák.
"Niu, kadiaľ?" spýtal sa Marume.
Niu bez slova zahol doľava. Les začínal rýchlo rednúť, až z hustého porastu ostalo iba zopár sem tam osamelo stojacích stromov.
"Čo sa tu..." ozval sa Marume.
Naskytol sa im pohľad na dedinu, ktorá mohla byť malebná, nebyť toho, že na uliciach ležali mŕtvi a z drevených alebo slamených striech sa dvíhal dym v divom tanci besného ohňa. Medzi domami sa však absolútne pokojne pohybovali nejaké postavy. Bolo ich sedem, či osem. Niu rýchlo vytiahol malý skladací ďalekohľad.
"Čo robia až tu, len deň od Dediny ukrytej v Hmle?" Spýtala sa sama seba udivená Miroku, keď videla tých ľudí cez okulár ďalekohľadu a jasne rozoznala na ich hlavách čelenky so znakom Kumogakure no Sato. Hneď si aj odpovedala.
"Tá stará, hnusná, plesnivá, šedivá babizňa." Cez ďalekohľad videla ako prezerajú domy a hľadajú ľudí, čo prežili a vyťahujú ich na ulicu. Videla ako z jedného domu vytiahli mladú rodinu. Muž, ešte skoro chlapec sa pokúšal chrániť svoju tehotnú ženu. Videla aj ako obaja v priebehu dvoch sekúnd padli bez života na zem. V hrdle jej navrela hrča a obrazy, ktoré tak usilovne zatláčala do úzadia svojej mysle sa zrazu drali do popredia v skomolených úsekoch. Horiaci dom, mŕtvy otec, šialený beh a tvár, tvár človeka ktorý ako prvý padol pod jej katanou.
Bolo to bolestivé a proti jej zásadám. Akákoľvek bola arogantná, uštipačná a krutá, neznášala ten pocit bezmocnosti, keď človek musí len stáť a prizerať sa utrpeniu bez toho aby mohol čokoľvek urobiť, alebo čokoľvek povedať. No nemohla riskovať životy členov svojho tímu, keď nevedela koľko nepriateľov toto miesto naozaj ukrýva. Premáhala sa aby vydala rozkaz na nepozorovaný odchod, keď v tom jej pozornosť upútal prudký pohyb, len dvadsať metrov pred miestom, kde sa ukrývali. Všetci štyria boli s nervami vypätými do krajnosti, tím najhorším nepriateľom. Pripravená zaútočiť si Miroku pripravila katanu a čakala.
Prichádzajúci sa pohyboval neopatrne, potkýnajúc sa a nahlas dychčiac. V tom sa novopríchodzí vynoril pred nimi. Bolo to malé dievča, mohlo mať asi tak šesť či sedem rokov, smrteľne bledú tvár trochu zamazanú od sadzí, strapaté havranie vlasy a veľké čierne oči plné strachu.
Miroku si vydýchla. " Iba dieťa....bude sa musieť odtiaľto nejako dostať sama, máme dosť problémov."

Keď dievčatko zbadalo ľudí, ktorí sa pred ním vynorili len tak z tmy strašne sa zľaklo. Videla čo robili tí druhí v dedine, a títo boli takmer rovnakí, len na čele mali iný znak. Avšak títo nevyzerali, že by jej chceli nejak ublížiť, namiesto toho sa na pokyn jedinej ženy medzi nimi obrátili a chceli odísť. Nechcela ostať sama na tomto mieste a tak sa náhlivo, ale zároveň bojazlivo dotkla ruky tej ženy.

Miroku sa otočila. Jej oči sa stretli s očami toho dieťaťa. Čítala v nich strach a bolestný pocit samoty. Nechcela ju tu nechať, ale nemohla ju ani vziať zo sebou. Stála a dívala sa na dieťa, akoby nevedela čo má robiť. Stála a dívala sa až príliš dlho. Vzduch preťal zvuk a iba tvrdý tréning a silne vyvinutá intuícia ju prinútili prudko sa zohnúť a strhnúť dieťa pod seba.
Kunai sa zabodol do stromu presne na tom mieste kde mala hlavu. Rýchlo skryla dieťa za najbližší strom a vytiahla katanu.
Boj trval krátko. Protivníci, dvaja chlapci a jedno dievča, ležali bez života na zemi. Pochybovala, že boli vôbec spôsobilí na takúto akciu. Jeden z chlapcov sa pokúšal o dosť silné justu, ale nebol dosť rýchly. Teraz ležal s jednou zo špeciálnych Niuových ihlíc zabodnutou v krku.

Niu sa pokúšal nájsť všetky ihly a Marume si prezeral mŕtvych. Miroku rýchlo kráčala k miestu, kde nechala dievča.
"Hej malá si tu? Neboj sa to som ja, neublížim ti." Dievčatko čakalo presne tam, kde ju Miroku nechala. Bez slova ju zodvihla zo zeme a preniesla k ostatným ninjom.
"Všetci v poriadku?" Spýtala sa Miroku.
"Až na teba," odpovedal posledný člen skupiny
"Hmm??"
"Neudreli ťa do hlavy?? Čo si sa zbláznila, keď berieš to decko zo sebou???"
"Pokiaľ viem Irie ty si medik, ale o tom čo sa bude diať v tomto tíme rozhodujem ja. A pokiaľ by si mal niečo proti tomu, tak ti v dobrom radím požiadaj o preradenie do druhého tímu." Pohľad, ktorým sa na neho pozerala hovoril o tom, že zničí všetko čo sa jej postaví do cesty. Bez ohľadu na následky a obete.
"Ako sa vlastne voláš?" Chcela vedieť Miroku.
"Reiko." Odpovedalo dievča.
"Tak dobre Reiko vylez mi na chrbát a pevne sa ma chyť okolo krku." Povedala dievčaťu.
"Nech sa ten starý plesnivý dedo aj roztrhá, to dievča odtiaľto dostanem." Zastrájala sa Miroku.
"Tak panstvo, dvíhame zadky. Pôjdeme bez prestávky a zajtra na obed by sme mali byť v Kirigakure no Sato. Nejaké námietky?" Iriemu venovala výhražný pohľad.
"Nie? Super. Tak teda vyrážame." Povedala Miroku a prvá sa vrátila naspäť do temného borovicového lesa.