Mladá krv 01

Časť prvá - prekliata úloha

Tmavou chodbou sa ozývali rýchle kroky a zrýchlený dych mladíka, rozrušeného tou správou. Správou, od ktorej závisí všetko.

Tiché zaklopanie vyrušilo starého muža sediaceho v kresle pri stole.
"Ďalej" odpovedal na zaklopanie zachrípnutým hlasom.
Dnu vošiel vycivený a bezvýznamný chuunin, ktorého oči prezrádzali krajné rozrušenie.
"Mizukage-sama, prepáčte že vyrušujem, ale práve prišla správa od loveckej jednotky." povedal a hneď sa ponáhľal podať papier starému mužovi. Všetci obyvatelia Kirigakure no sato vedeli, že tento človek je len nastrčená figúrka a ten skutočný, nenávidený kage vládne z úzadia.
"Takže pri hraniciach s Kaminari no kuni",pomyslel si starý muž a znova sa zahľadel do papiera, do tej krátkej správy od ktorej závisel osud Mizu no kuni. Jeho oči rýchlo prebehli papier. Z hrude sa mu vydral zmučený vzdych prezrádzajúci skôr problémy ako úľavu. Chvíľu hľadel do veľkého okna za ktorým bola vidieť iba hmla hustá ako mlieko, vedel tak ako všetci, že sa ráno rozplynie len preto aby sa mohla s večerom znovu usadiť nad dedinou.
"Priveď Miroku", povedal nakoniec, s pohľadom upretým do hmly.

Chuunin preglgol. Prečo sa vždy jemu ujdú tie najhoršie úlohy? Rýchlo kráčal pustými ulicami, smerom k tej časti Kirigakure no sato, kde sa nachádzali byty ninjov. Vošiel do jednej z viacposchodových budov a zastal pred bytom s ceduľkou naopak. Ceduľka označovala byt číslom šesť, ale keďže bola obrátená opačne byt mal číslo deväť. Zhlboka sa nadýchol a hlasno zaklopal. Musel zaklopať ešte šesťkrát kým sa z bytu konečne vytackala žena s ostro červenými vlasmi oblečená do jablkovozeleného skráteného kimona po kolená. Modlil sa, aby ho nesfúkla ako sviečku. Mala strašnú povesť.
"Čo chceš?" vyštekla, keď sa jej dostatočne podarilo zaostriť.
"Miroku san,Mizukage-sama ťa volá" rýchlo sa ponáhľal s odpoveďou chuunin.
"Tak nech počká do rána." Miroku zívla na celé kolo a chcela sa vrátiť do bytu.
"Miroku-san to je rozkaz od Mizukageho a ty si konoichi v Mizu no kuni."
Čakal zúrivý výbuch a prinajmenšom monokel, ale jedinou odpoveďou mu bolo nahnevané odfrknutie. Miroku za sebou zatresla dvere a išla s ním. Ceduľka na dverách spadla úplne.

"ČO???" Miroku ostala stáť v nemom úžase a tmavomodré oči sa jej zúžili od hnevu. "Takže, taká menšia rekapitulácia. Iba ja a môj tým máme ísť k hraniciam oblačnej, tam v jaskyniach nájsť tú vedmu a zabiť ju? Pričom je dosť možné, že ninjovoia z Kumogakure no Sato ju výmenou za informácie budú chrániť?" nachvíľu sa odmlčala aby nabrala dych a potom znovu spustila "A to ešte nehovorím o jej vlastnej sile, ktorou zapečatila jaskyňu a sama zabila celú loveckú jednotku." Opovrhovala týmto pajácom, ktorý nebol nič viac iba marionetkou, kde za povrázky ťahá niekto iný.
"Miroku, sama dobre vieš, že od toho závisí osud našej dediny. A keď už sme pri tom tak ona sama sa rozhodla odísť z Kirigakure a zradiť nás. My už sa môžeme iba brániť."
"Aj tak je to sebevražda"
"Vyrazíte hneď ako opadne hmla."
"Pche"

Štvorčlenná skupina pozostávajúca z troch mužov a jednej ženy so žiarivo červenými vlasmi sa skrývala pri jednom z mnohých vchodov do jaskýň. Chvíľu trvalo kým našli ten pravý, ale teraz si boli istí. Keď sa pomaly zakrádali k jednej jaskyni a už chceli vtrhnúť dnu, slabé slnečné lúče vychádzajúceho slnka na malú chvíľu osvetlili vchod a ten zažiaril všetkými odtieňmi fialovej a modrej.
"Bariéra?" ozval sa vysoký muž v bielej maske a dlhom plášti.
"No aspoň vidieť, že sme vítaní." ozval sa podráždene druhý s podobnou maskou.
Tretí muž nepovedal ani slovo. Namiesto toho hodil kunai presne do stredu bariéry. Kunai namieste vzbĺkol.
Jeden z mužov začal rýchlo skladať pečate, potom sa jemne dotkol dlaňou zeme. Na mieste, kde sa dotkol zeme, sa zem začala prepadať a vytvárala úzky tunel vedúci do jaskyne. Prvá do tunela skočila žena. Vedela, že ostatní budú čakať vonku na jej znamenie, preto sa neponáhľala. V tuneli nebolo dosť priestoru na beh, preto sa pohybovala pomaly a zhrbená. Už chcela z tunela vyliezť, ale v tom si spomenula na správu. "Tá ženská si poradila s celou jednotkou a nečudovala by som sa, keby ma už čaká pri východe s panvicou v ruke." Pri tej predstave sa musela uškrnúť a pritom skladala pečate. "Mizu bushin" zašepkala a pred ňou sa zjavila druhá Miroku. Tá pomaly vyliezla z tunela, stihla spraviť iba pár krokov po jaskyni, keď ju zasiahol silný úder chakry.
"Há? Mizu bushin?" zamrmlala si vedma pod nos.
"No dobre teda, nejde to po dobrom pôjde to po zlom." Miroku začala znovu skladať pečate, teraz však využívala spleť informácií, ktoré stihol nahromadiť jej klon. Dotkla sa zeme prstami a spod prstov jej začala tiecť stružka vody. Stále sa sústredila a voda medzitým vsiakla do pôdy. Presúvala ju presne za miesto kde stála starena. Keď si bola istá, že je presne za starenou vytvorila ďalší klon, ktorý vytiekol zo zeme pod vedmou, poskladal pečate a zvolal Suirou no Jutsu. Vedma bola v pasci.
Keď Miroku vyliezla z tunela, ostala prekvapená. Čakala starú ohyzdnú ženskú, čo veští z netopierej krvi. A nie ženu so snehobielymi vlasmi po kolená, jemne stiahnutými do zadu, bledunko fialovými očami a aristokratickými črtami tváre. Slávnostné hodvábne kimono mala rovnakej farby ako oči. Miroku si uvedomila, že žena sa dusí, ale že sa tiež snaží na ňu ukázať. Nechala zmiznúť klon rovnako ako aj vodnú pascu. Vedma padla na zem a lapala dych. Keď sa jej podarilo dostatočné nadýchnuť postavila sa, vzpriamene ako kráľovná. Miroku si v tej chvíli uvedomila prečo je tu. Rýchlym pohybom vytiahla katanu, ktorú mala zavesenú na chrbáte.
"No, no" prehovorila odrazu vedma tónom akým sa karhajú malé deti. "Viem prečo si tu, ale skôr než splníš svoju misiu by som sa s tebou chcela porozprávať. Sadni si prosím" ukázala na dve stoličky.
"Toto nie je možné, vie že som ju prišla zabiť a chce mi tu dávať rady do života?" Miroku zostala stáť s katanou pripravenou. Niečo v nej jej bránilo zabiť tú ženu.
"Vidím, že si zaťatá ako mula. No čo už. Presne viem, čo je tvojou úlohou, tak ma teraz dobre počúvaj." Vedma sa nadýchla a spustila. "Od teba závisí veľa..."
"Toto nebudem počúvať", chcela byť čo najskôr doma a nejaké reči bláznivej baby ju netrápili.
"Stoj a počúvaj ty huba nevymáchaná!" skríkla žena a Miroku ostala stáť ako skamenená. " Ako som povedala závisí od teba veľa. Ty musíš prijať úlohu, ktorá ťa čaká, tvojou úlohou je vychovať človeka ktorý urobí z Mizu no kuni znovu slobodnú zem."
"Ahá, takže ty sa mi snažíš nahovoriť, že ja mám vychovať niekoho, kto dokáže sám zvrhnúť celý vládny systém v Kirigakure no sato?"
"Nie sám, ale áno, to je tvojou úlohou", prikývla vedma.
Katana sa pohla a pohladila srdce starej ženy, ktorá vedela, že príchod tejto červenovlásky pre ňu znamená smrť.
"Pche, a že vedma." Miroku utrela katanu o bledunko fialové kimono a vyšla von na slnko, ktoré už svietilo v celej svojej kráse.