OČI - 10.Spojenci

Kapitola desiata: Spojenci

Okolie cesty sa zdalo byť pokojné, listy tíško ševelili v doobedňajšom teplom vánku z juhu. Sem tam sa ozval šuchot krídel a hlas niektorého z vtákov ukrývajúcich sa vysoko nad zemou v rozvetvených konároch stromov. Len cesta samotná naznačovala že nie vždy je tu všetko také pokojné ako v tejto chvíli. Občas sa po nej pohybovali ľudia pretože bola jedným zo spojení ktoré prepájali zem Ohňa a zem Vetra. Tento krát však nešlo o obyčajné stopy po vozoch či stopy ľudí. Na ceste ležalo dovedna 7 ľudí. Traja boli geníni z Listovej, ktorí sa sem dostali náhodou ale predsa možno nie až takou náhodou, pretože inak by sa nikdy nedozvedeli čo sa stalo s poslom, ktorého vyslala dedina ukrytá v piesku. Len tak ležali na zemi a spamätávali sa z toho čo sa práve stalo. Ďalší traja boli ninjovia z dediny ukrytej v daždi a všetci ležali na zemi s prekvapenými výrazmi v tvári ako rýchlo ich dobehla smrť. Podľa ich schopností ich Konohamaru odhadoval na hodnosť Chunin. A posledný bol posol z piesočnej, ležal na zemi v kaluži krvi a prebodnutý mečom teraz už mŕtveho ninju z dažďovej. Iba jediný aktér celej tejto situácie tu nebol, a tým bol tajomný ninja ktorý z neznámeho a nejasného dôvodu zachránil ich, ninjov z listovej. Najzvláštnejšie bolo to, že sa podobal na prvého Hokage a to nielen vzhľadom, podľa toho čo dokázal Konohamaru z jeho pohybov zachytiť, bol aj neuveriteľne silný. Vlastne Konohamaru ho videl iba keď sa objavil pri svojich nepriateľoch tak blízko, že už im nebolo pomoci. Jeho pohyby boli dokonalé, podľa toho čo sa Konohamaru naučil o taijutsu sa zdalo, že neplytval žiadnymi pohybmi a ani letiace shurikeny nemali proti jeho rýchlosti šancu.
„Čo myslíte, kto to bol?“, prerušila jeho úvahy Moegi.
„Ja som si ho ani poriadne nestihol prezrieť.“, postažoval sa Udon a zotrel si slzy z vlhkých očí.
Konohamaru mlčal, rozmýšľal čo ďalej, zostávať na ceste nie je asi najlepší nápad.
Nakoniec sa rozhodol.
„Dobre, našou úlohou je prevziať zásielku a vrátiť sa späť, to je prvoradé. Ja vezmem zvitok, Moegi ty sa pozri na toho muža z piesočnej a ty Udon vyber podľa mapy najvhodnejšiu cestu späť.“
Áno takto to bude najlepšie, ktovie či sa tu ešte neskrývajú ďalší ninjovia z dažďovej.
Pristúpil k mužovi s mečom a rýchlo našiel čo hľadal. Vytiahol zvitok z jeho brašny a už sa chystal vrátiť k Udonovi aby prediskutovali plán na cestu späť, keď Moegi vykríkla.
„On žije!!!“
Udon sa rozbehol za Moegi a Konohamaru sa k nim pridal, keď uschoval zvitok.
„Dýcha veľmi slabo, ale žije, stratil veľa krvi, hneď to musíme zastaviť.“, rozhodla Moegi a vytiahla tašku prvej pomoci.
„Nemôžme ostať na ceste, premiestnime sa do lesa a potom mu to ošetríš.“, povedal Konohamaru a obzeral sa smerom k zemi dažďa.
„Ale takto ho nemôžeme prenášať, nemusel by to prežiť.“, namietala Moegi.
„Áno nemusel, ale ak neodídeme čo najskôr nemusíme to ani my prežiť!“, dodal už nahnevane Konohamaru.
„Obviaž mu to šatkou, alebo niečím a musíme do lesa, hneď.“, rozhodol nakoniec.
Moegi vytiahla obväz a provizórne ho obviazala, aj keď sa pritom tvárila mrzuto.

Na cestu kde sa odohral súboj zoskočil muž. Chvíľu tam iba tak stál a oranžové vlasy ktoré mu držala čelenka sa hýbali vo vetre. Po chvíľke čakania, kým si overil že na blízku nie je žiaden nepriateľ zdvihol ruku a vedľa neho zoskočili dvaja ninjovia s maskami na tvárach s vyrytými znakmi dažďovej.
„Postarajte sa o mŕtvych,“ rozhodným hlasom udelil rozkazy obom Anbu muž s oranžovými vlasmi.
Tí bez slova odišli odstrániť telá mŕtvych ninjov z ich dediny. Muž ešte chvíľku stál na mieste, hľadel do lesa na opačnej strane cesty a v zápätí zmizol smerom, ktorým odišla Konohamarova skupina. Anbu zatiaľ zbavovali telá mŕtvych ninjov cenností a pokladov ktoré sa mali navrátiť pozostalým. Zvyšok sa na mieste zničil, tak aby neostal najmenší dôkaz, ani najmenšia možnosť získať schopnosti mŕtvych ninjov, alebo zistiť o koho sa jednalo. Vo chvíli keď sa už chystali odstrániť telá, počasie sa prudko zmenilo. Od juhu sa prihnal silný vietor a čo bolo ešte horšie obsahova čiastočky piesku. Vlastne to bola piesočná búrka, ale čo robila tu?
Búrka trvala niekoľko minút, tak ako sa zrazu objavila aj zmizla. Telá aj samotní Anbu už boli preč, cesta bola ako predtým aj samotná krv zmizla. Len pár metrov od cesty, ležala v kroví prasknutá maska Anbu so znakom dažďovej dediny.

„Nieje to dobré.“, posťažovala sa Moegi.
„Rana stále krváca, myslím že dlho už asi nevydrží, jeho dych je veľmi plytký.“
Konohamaru zamyslene hľadel k vrcholcom stromov kde presvitalo modré nebo, len sem tam sa objavil malý biely mráčik, ktorý uháňal svojim vlastným smerom.
„Neostáva nám nič, len počkať, ak môžeš pre neho ešte niečo urobiť tak to skús, inak naozaj neviem.“
Moegi sa zatvárila sklamane a povedala
„Lekárske ninjutsu ešte neovládam a bez toho naozaj neviem.“
Udon len potichu sedel a nazeral do mapy, zamyslený nad tým čo ďalej.
Odrazu sa počasie zmenilo, bol to náhle ale ani jeden z nich si nevšimol kedy k tomu došlo. Obloha bola tmavá skoro ako noc, ale stromy boli bledé, ako keby ich tma ktorá prišla, vôbec nezatienila. Odrazu sa z oblohy spustil čieny dážď. Kvapkal na stromy a tie sa roztekali do čiernobielych mlák na zemi, kríky, tráva, kamene, všetko na okolo sa pod vlpyvom dažďa roztekalo to jednej farebnej kaluže kde prevládala čierna a biela. Hladina kaluže sa zdvíhala, mali ju už po kolená keď si všimli že sa nedokážu pohnúť, na prvý pohľad sa zdala tekutá, ale bola tuhá ako stuhnutý betón. Všetci traja boli chytení v genjutsu, ale aj keď o tom vedeli nič im to nebolo platné. Ten kto toto genjutsu vytvoril bol naozaj veľmi silný. Jedna vec je totiž vytvoriť ilúziu, ale omnoho zložitejšie je v tejto ilúzii zabrániť niekomu v pohybe. Samozrejme že je to len psychický útok, ale mladí geníni ako boli oni boli v podstate proti tomuto útoku úplne bezbranní.
„Nie je možné aby skupinka troch detí, takých neschopných detí, dokázala poraziť troch mojich ninjov.“, ozval sa hlas, ktorý ako keby prichádzal z veľkej hĺbky a ozýval sa v ozvenách. Všetci traja sa obzerali, ale nikoho nevideli, pozadie bolo rozmazané a v blízkosti boli len oni sami.
Odrazu sa im zakrútila hlava, ako keby sa svet s nimi roztočil, najprv len v čiernej a bielej, ale nakoniec sa im pred očami rozmazali normálne farby lesa. Genjutsu sa rozplynulo.
Ležali na zemi a držali sa za hlavu, ako keby sa báli že im spadne z pliec. Oproti nim stál muž s oranžovými vlasmi, vyzeral že prešiel už mnohými skúsenosťami i bojmi. Neusmieval sa, ale ani sa netváril nahnevane, jednoducho sa zdalo že mu to je všetko jedno. Vytiahol kunai a povedal.
„V každom prípade je tu jedna vec, ktorú si vezmem.“
Urobil pomalý krok ku Konohamarovi, v polovici kroku sa však zastavil. Až teraz si Konohamaru všimol že mu z hrude trčí dlhý kovový hrot, ktorý musel prepichnúť srdce.
Ninja s oranžovými vlasmi sa však v zápätí roztiekol na zem ako voda. Za vodným klonom sa objavila bábka známa už aj medzi geninmi z listovej.
„Karasu!“, vzdychli a Moegi sa dokonca pousmiala.
Ak je tu Kankurou, tak by mohlo ešte všetko dobre dopadnúť.