Posol 6- Boj a Odhalenie

Hn.. tento diel.. no ja.. neviem, ako ho skomentovať.. proste naj-naj-naj-slabšie, čo som doteraz napísala.. a toho slabého je už Aleluja!

„Ona je.... „začala podivne pomalým hlasom Lunari. Gaara sa konca vety nedočkal, jeho “snúbenica“ bola rýchlejšia a niečo si vymyslela.

„ Ach no dobre, tak ti to poviem. Neviem, prečo jej to tak vadí, no tak patrím ku ANBU, ANBU z Konohy, aby som bola presnejšia. Tak, teraz to vieš. A ja som ťa tým chcela prekvapiť“ jej hlas znel strašne detsky a ospravedlňujúco, no keď sa Gaara otočil, v nestráženom okamihu sa jej psie oči zmenili na oči beštie túžiacej po odplate.

„Bola si mi povedomá“ sykla nazlostene a ďalej sa v jej očiach blýskalo. Gaara nič nepočul. Lunari sa vôbec zasa nezmohla na slovo. S týmto nepočítala. Prekvapilo ju jej herecké umenie a reakcia, to, s akou rýchlosťou si vymyslela výhovorku, a ešte celkom slušnú.
„Lunari, to si mi chcela? Dobre, mohla by si odísť?“ mierne ju vyhadzoval z kancelárie láskou zaslepený priateľ. Neveriacky zakrútila hlavou, a chcela protestovať. Chcela mu vtĺcť do jeho v tomto momente vyrabovanej hlavy, kde mal namiesto mozgu nejaké hovadiny (gomen), čo znamená jeho snúbenka pre Sunu, alebo rovno pre celý svet.
„Ale Gaara, ja....!“ zdvihla hlas v zúfalom pokuse presvedčiť ho o svojom názore, ktorý ešte nebol vypočutý.
„ Lunari! Chceme byť sami“ pozrel s nehou na Ikari, ktorá sa ku nemu natisla a hlavu si položila na jeho hruď. Na tvári sa jej usadil víťazný úsmev. Lunari znechutene odfrkla.

Nájdem si ťa, Ikari, ja si ťa nájdem. A pekne si to spolu vyjasníme, aj tak mám s tebou spojený osud. Myšlienkami zaletela ku jej sokyni. A Gaara, nikdy som si nemyslela, že takto hlúpo naletíš.

Razantne pohodila hlavou a vyšla z miestnosti. Svoj názor dala vedieť hlasným tresknutím dverí.
„ Asi žiarli, alebo chcela povedať niečo iné?“ zauvažovala Ikari nahlas. Gaara pokrútil hlavou a vtisol jej jeden zo svojich vrúcnych bozkov na čelo.

Ako vošla, tak aj vyšla: ako víchrica, prívalová vlna, Tsunami, Tsunade....

Bola nahnevaná sama na seba, že sa tak ľahko nechala vyprovokovať.

Bola naštvaná na Gaaru, že tak ľahko podľahol kúzlu tej malej čarodejnice a hlavne na Ikari, lebo sa s ním tak nechutne zahrávala. Nevšímala si pobúrené pohľady okoloidúcich ľudí, mala plnú hlavu príprav na ďalší boj. Musela dokončiť jedného a začať ďalších z tej novej organizácie. V hlave jej vŕtalo to, že sa jej ešte do uší nedonieslo jej meno. Z neznámych dôvodov ju zaujímalo, pod akým menom bude jej brat terorizovať okolie. Určite bude štýlové, Bože! Na čo to myslím?!

Znenazdania prudko zastavila. Niečo ju ťahalo iným smerom ako mala namierené. Radar v jej hlave začal šialene blikať.

Niečo jej hovorilo, že sa tým smerom deje niečo tajné, nekalé a keďže jej to zaplo, tak aj niečo spojené s onou menovanou organizáciou.

„Naletel na to?“ spýtal sa ňou ešte nepoznaný hlas. Bolo z neho cítiť opovrhnutie, a zároveň rešpekt a náklonnosť k oslovenému.
„Je naivnejší ako som si myslela, ale budeme si musieť dať pozor. Je tu jedna osoba.“ stíšila hlas na minimum. Ak chcela Lunari počuť, musela prísť bližšie. Ten hlas spoznala. Nenávistne skrivila tvár a nečujne sa vyhupla na najbližší konár.
Tak, a mám ťa, ty zradca! Víťazne kričalo jej vnútro na plné pľúca. Zas bola nerozvážna a spadla rovno do pasce. Čakali ju. Vedeli o nej.

Tesne pri hlave sa jej zabodol kunai. Prekvapene a pohŕdavo si odfrkla. Ladne zoskočila do kruhu zelených plášťov. Postavila sa rovno oproti zelenovlasej kunoichi. Hrdo si ju premerala a potom aj dvoch ďalších útočiacich. Všetci mali v rukách zbrane rôzneho sortimentu. Od vrhacích ihiel až po katany. Podozrievavo a trochu sklamane si ju prezerali.
„ Vitaj na našom zasadnutí, Lunari.“ ozvalo sa od zelenovlasej kunoichi.
„Ver mi, radšej by som tu nebola.... Ikari, alebo ako sa to voláš. Ale mám tu povinnosti. Jednou z nich si ty a tvoj kolega je tou druhou.“ pozrela na chlapa po jej pravici.
- Tak ťa nemienim zdržiavať, tento boj je môj. Kusagi, Shidu, ustúpte prosím- poslúchli ju. Bola pre nich autoritou, bolo to vidieť.
„ Neboj sa, budem rýchla“ neodpustila si kúsavú poznámku Lunari a vyťahovala svojho najvernejšieho spoločníka. Katanu. Ikari si zahryzla do pery, aby neodpovedala niečo sprosté a začala útočiť ako prvá. Jej súperka sa slabo pousmiala. Netušila však, do čoho sa v tej chvíli tak bezhlavo vrhla.

Suna

Gaara išiel tmavými ulicami jeho rodného mesta a hľadal osobu, ktorej sa chcel ospravedlniť. Ešte nikdy nevidel, aby ju niekto, alebo niečo takto prudko vyviedlo z miery. Tobôž nie, aby takto prudko reagovala na jeho známosti. V hlave mu hlodali čoraz väčšie pochybnosti a pár z nich sa venovalo aj jej duševnému zdraviu. Vždy ich zahnal, no pripadali mu čím ďalej, tým reálnejšie. Hľadal ju už dosť dlho.

Pomaly obchádzal jednu ulicu za druhou, na jeho vlastné prekvapenie tam veľa ľudí nebolo. Až vtedy ho napadlo, že možno chcela mať súkromie a šla do lesa. Hneď potom, čo odišla, Ikari sa začala vykrúcať a nasledovala jej príklad. Pravdaže, omnoho kľudnejším odchodom.

Prečo sú ženy také komplikované? V jednej chvíli by ti modré z neba zniesli a v ďalšej už s tebou nechcú mať nič spoločné. Takéto a mnoho iných myšlienok mu behali po jeho šedej kôre mozgovej, až kým nepočul tupý náraz. Niekoľkokrát sa samému sebe poďakoval zato, že si svoj piesok nenechal v kancelárii, a zobral si ho so sebou. Ten náraz mu znel ako kunai, shuriken, proste niečo oceľové v strete s drevom.

Kľud, možno tu len trénuje. Hovoril si, no sám tomu nechcel veriť. Začul posmešné hlasy, potvrdilo mu to jeho teóriu. Hádala sa tam s niekým. Ten druhý hlas mu bol tak veľmi povedomý, no nevedel si vybaviť tvár, nič z osoby, ktorému podľa neho patriť mal. Rinčanie železa, náraz tela na telo a tichý, nepriateľský rozhovor. Opäť nárazy, obrovská tlaková vlna, ktorá ho zhodila z nôh. Inštinktívne vyskočil na strom, no to, čo uvidel pod sebou mu nedalo dýchať.

Lesy

Náraz kovu o kov, tela na telo. Začal sa boj. Lunari pozerala do očí svojej sokyne a ona jej neľútostný pohľad oplácala s takou istou dávkou nepriateľstva.

„ Vieš, nie som ich šéfom len tak pre nič za nič“ precedila pomedzi zaťaté zuby Ikari.
„ Uvidíme, či si zvolili správne. Máš prehnané sebavedomie, drahá.“ odskočila od nej hodný kus a začala rýchlosťou svetla prevádzať pečate. Nestihol by ju skopírovať ani Sharingan. Obrovská tlaková vlna sprevádzaná spaľujúcim žiarom ohňa však minula cieľ. Ikari sa uhla. Jej spoločníci sedeli na susednom strome a jednému spadla kapucňa.

Lunari zamrzla v polovici pohybu.
„Maru? Ty sa odkedy voláš Kusagi?“ neveriacky pozerala na svojho brata.
Na krv, ktorá zradila.
Na svoje dvojča, ktoré sa správalo úplne odlišne ako ona.
Na minulosť a prítomnosť svojho klanu.
Na jej ochrancu, utešiteľa v ťažkých časoch, a predsa len krutého zabijaka na nesprávnej strane.

Ikari jej duševnú neprítomnosť využila a zasiahla ju do zátylku.
„Vravela som ti. Nepodceňuj ma... A ty, Kusagi! Máš to u mňa chlapče.“ zasmiala sa, a so škodoradostným výrazom v tvári pozorovala, ako sa Lunari zosunula popri strome na zem a ako pomaly zatvárala oči. Ikari zdvihla svoju aj jej katanu a bodla do hrude neprítomnej dievčine. Má byť toto konečná zastávka v živote Posla?

V Gaarovi to pekne vrelo. Takúto zradu nečakal. Už o Lunari nepochyboval. Zoskočil za Ikari a poklepal ju zdvorilo po pleci. Vyjavene naňho pozrela. Nahodila milý, detský a zároveň arogantný úsmev.
„ Gaara? Čo ty tu?“

Poznámky: 

Dúfam, že ste sa dozvedeli, čo ste chceli, a že kushi to prepracuje dôslednejšie ako ja

Aj tak ďakujem za komenty akéhokoľvek účelu

POZOR! Spoiler!

Čo urobí Maru/Kusagi? Zmieri sa so sestrinou smrťou? Ostane ďalej ľahostajný ku svojej krvi? Ako dopadne stretnutie Gaaru a Ikari? (možno nie najlepšieXD) Toľko zo spoilerovanie, nedalo mi to , sayou