Pomoc! Krvácam! XXIII (znova doma)

Všetko zívalo prázdnotou. Ticho...len ticho...
Pár slov, ktoré zanechal jeho sen...pár slov, ktoré boli v ňom už celé roky od jeho posledného sna. Toľko premárnených dní, toľko straty toľko hlúpeho nahovárania si skutočnosti. Vždy to bolo inak. Nedokázal prekročiť to, čo prežil ani keby sa seba viac snažil. Nedokázal sa viac snažiť, než sa snažil. Prežiť skutočne všetko od smrti, po bolesť. Nedokázal žiť s niečím čomu sa hovorilo klamstvo. Príliš silné emócie na to aby ich zabil ako jeho brat. Príliš silná rana pod pás, aby na ňu zabudol. Musí sa vrátiť. Musí zistiť pravdu.
„...Soru? myslím, že si sa oficiálne zbláznil! Dám ti kolok zadarmo a razítko za jednu päsť do nosa, možno sa uvedomíš!“
Ashiori zastavil uprostred poľa, ktoré bolo posiate červeným makom. Yonwa i so Sasukem kráčali ďalej, to len on trucoval. Odtrhol kvet maku privoňal k nemu a následne ho hodil po Sorovi ktorý k nemu podišiel.
„Nevrav, že sa netešíš!“
Hviezdičky v Sorových očiach, boli ako nočná mora. Ustúpiť jeho žiarivému pohľadu bolo ako sa snažiť schovať pred Novou.
„Nie, len neverím vlastným ušiam, a vlastným očiam, ktoré mi nasilu tvrdia, že si sa nezbláznil!“
„No tak, bude sranda!“
Povzbudivo ho buchol do pleca s úsmevom. Ashiori mal pocit zlého deja vi. Toto už niekedy zažil. Tento postoj, úsmev, bezstarostný výraz a slová „bude sranda“ vtedy boli mladší, mohli mať tak štrnásť, keď mu to Soru zahlásil p****l si definitívne celý život. Bol tak naivný, že súhlasil so Sorovým návrhom vydať sa smerom hor k horám a pridať sa do istej organizácie, ktorá sa pýšila istým klanom vrahov. Vraj bude sranda, tvrdil mu vtedy Soru. A jediné čo obaja od tej chvíle, čo ich prijali prežívali, bolo šialenstvo.
„...ako ti to mám vysvetliť Soru Tenshi...ja sa nemienim dať znova dobrovoľne vystaviť tým cvokom!“
„No vieš, ale oni stále čakajú na moje hlásenie...“
Ozval sa skromne Soru s nevinným pohľadom ktorý smeroval k modrej oblohe na ktorej plávalo zopár obláčikov. Ashiori nechápavo na neho zamrkal až kým mu to došlo, pretože keď mu to došlo, myslel že Sora prizabije.
„...sú to dva roky! Aké hlásenie chceš podávať! Iba nás zabijú! Zbytočne premárnený život!“
„Ale no tak...Ashiori! poslali ma na misiu až kamsi na druhú stranu sveta...to je normálka tvrdnúť niekde dva roky...čo oni vedia...“
„NIE!!!“
Naštvaný výkrik snežného ninju sa odrazil od hôr a vytvoril tak mnohonásobnú ozvenu. Yonwa sa medzi tým usadila v tráve a Sasuke si vložil práve také stebielko trávi do úst. Unavene pozrel k modrej oblohe. Hodil by si šlofíka.
„Odmietam s tebou ďalej pochodovať!“
„...pochodovať?“
S úsmevom až prehnane veľkým a radostným sa opýtal neveriacky Soru. Nezdalo sa mu, že by bol nejaký generál a všetci museli za ním poslušne pochodovať. Už toľko krát zišli kvôli Yonwe z cesty, že sa už možno aj stratili nebyť jeho kekkei genkai. Yonwa sa len usmiala čím sa snažila všetko zahladiť. Ashiori v tom videl spiknutie.
„Sasuke!“
Uchiha reagoval na zvolanie svojho mena unudene a tak nezáživne, že sa trojici pretiahla tvár.
„To umrel za pochodu?“
Yonwa sa od neho odtiahla, na čo samozrejme Sasuke nereagoval a ďalej sa venoval pozorovaniu bielych jemných obláčikov na oblohe.
„A...Ashiori, čo chceš robiť potom?“
„Po čom?“
„Neviem, chodíme hore dole ako blázni, nemáme žiadny cieľ...“
„Mal si prikázať Deidarovi aby neumieral...“
„Vtipné...“
„Ale nie Soru...nehádž po mne tie pohľady...“
„Ahsi...“
„Nie! A prestaň ma tak volať...“
„No tak snežienka!“
„Okamžite prestaň lebo ma naštveš!“
Yonwa i so Sasukem sledovali ako inak inteligentný rozhovor dvojice pred nimi. Ashiori sa snažil trafiť Sora päsťou po hlave, na čo sa piesočný ninja len uhol a znova boli v slovne v sebe.
„...tak nech sa už dohodnú!“
Zavila otrávene k nebu. Položila sa do zelenej trávičky a Sasuke ju nasledoval.
„Mne je to totálne jedno...“
„...nechápem ich...“
„Ani ja...“
Soru začal vyjednávať. Vraj to bude dobré pre ich povesť. Ashiori na to, že čo je dobré pre povesť? Zoznam zabitých ľudí? Soru sa ohradil tým, že to boli všetko zlí ľudia. Dostal na to odpoveď, nech mu definuje zlých ľudí. Soru sa znova len usmial a začal ho ťahať smerom k priesmyku medzi horami.
„...si moja smrť Tenshi!“

Slnko pomaly zapadalo za ďaleké hory a Ashiori sa konečne podvolil. Nezostávalo mu teda nič iné, len zabiť Sora, čo nebol zjavne dobrý nápad. Zopár krát sa o to pokúsil a vždy skončil na tom zle. Už pri vstupe do istej organizácie ich vedeli okamžite posúdiť. Ashiori ten silnejší a múdrejší a Soru ten mladší, šibnutý a ešte slabý. To bolo prekvapenie, keď sa Soru raz prehnal s katanou po chodbách naháňajúc Ashioriho, ktorý mal čo robiť, aby sa mu ostrie istej katany nazabodlo do pozadia.
Yonwa pohliadla na prvú hviezdu ktorá sa objavila na oblohe.
„Som rád, že si upustila od toho hľadania...nepriviedlo by to nič dobré...“
I jej drobný úsmev mu naznačil, že sama je tam vnútri s tým zmierená.
„Spravila som to kvôli Sasukemu...nezaslúži si taký život...naháňať sa za pomstou. A pri tom, jeho život mohol byť tak krátky...má ho ako dar, tak prečo sa ho snaží zničiť?“
„Je to jeho výber...neznáša to tak dobre ako ty, alebo ja...“
„Nechcem im ublížiť Soru...ani jednému z nich...vzdala som sa svojej cesty za Itachim, pretože už bolo dosť trápenia...je čas ísť ďalej...“

„Robíte si zo mňa srandu?!“
Otvoril ústa dokorán Sasuke len čo zočil tú ohromnú stavbu na kopci za temnej noci, cez ktorú svišťal teplý vánok. Svetielka v oknách potvrdzovali, že je skutočne tá masívna a zvláštna stavba obývaná. Nikto zo štvorice sa ani nepohol. Len Ashiori prešiel ten neobyčajný architektonický skvost svojimi zelenými očami.
„...Soru? uvedomil si si niekedy, že je to tak...tak zvláštne?“
„Myslíš husiu kožu naháňajúce?“
„...presne...“
Dve vysoké veže, z ktorých v jednej z nich sa len svetlo mihotalo, akoby tam boli zapálené sviečky. Všade ostatne boli stále svetlá lámp. Bola síce polnoc, ale niektoré okná stále svietili, dokonca i celá spodná chodba ktorá prepájala dve veže a veľká budova ktorá sídlila o niečo ďalej. I keď sa to nezdalo, bol to jeden veľký spojený komplex.
„Neverím vlastným očiam...ten starý cvok tomu stále velí!“
Stačilo Ashiorimu vidieť mihot svetla vo veži a vedel, že organizácia svojho šéfa za dva roky čo tam neboli nezmenila.
„Tak fajn!“
Usmial sa odrazu Soru.
„Hor sa domov!“
Svižne s radosťou vykročil po vyšliapanom chodníčku hore kopcom. Trojica, ktorá zastala za ním sa ani nehla. Všetkým trom, Ashiorimu menej vŕtalo hlavou ako tú vec čo tam stojí mohol nazvať svojim domovom.
Dalo im to prácu vyjsť taký dlhý, síce nie strmý kopec, ale dlhý. Všade navôkol rástli stromy a kríky, ktoré maskovali cestičky k veľkej pevnosti. Človek by sa mohol snažiť koľko chcel, jednoducho by tam netrafil, i keby sa to zdalo na prvý pohľad tak ľahké. Vďaka Jashinovi, že Soru nezabudol všetky tie cestičky, pretože Ashiori ich chcel za každú cenu čo najrýchlejšie zabudnúť.
„Konečne doma!“
Ozval sa pyšne pred veľkou bránou, ktorá bola na ich smolu zavretá.
„Čo to je?“
Opýtal sa s úžasom Yonwa, keď zahliadla obrovskú zámku s reťazou omotanou okolo železnej brány.
„To je zámka Yonwa...“
So stálym úsmevom odpovedal Soru.
„No ale ako sa dostaneme dovnútra?“
Soru sa zamyslel. Prehliadol bránu a rozmýšľal ako sa tam dostať bez upozornenia strážnych. Áno, i niečo také ako bola organizácia Jougen s vnútorným klanom Yamagani mala svojich strážnych ako by bola samostatné mesto.
„Vidím vás!“
Ozvalo sa zrazu zo strechy brány.
„A nedovolím vám prejsť! Špióni!“
„Nie je to šialený Jan?“
Zažmúril v tme na osobu s divnými vlasmi, ktoré mal muž rozlietané na všetky strany, Ashiori.
„...tak vy poznáte moje meno?! Špióni! Poplach! Poplach!“
Rozkričal sa z plného hrdla, kým sa tam ako zázrakom neobjavil Sasuke a nedal mu ranu po hlave.
„Problém vyriešený...“
„Nie! Sasuke! Nie!“
Ozvalo sa naraz od Ashioriho a Sora, ktorý histericky po ňom zvolali.
„Ja vám otvorím...“
„NIE!“
Uchiha urobil krok dole a chcel zoskočiť z brány, keď ním prešla divná vlna a jeho telo striaslo ako po elektrickom šoku, zvrtol sa na päte a padol dole na zem.
„Kruci!“
Yonwa len inteligentne pokrútila hlavou nad výrazmi Sora a Ashioriho.
„...nechcela by som byť na vašom mieste až sa prebudí...“
„Ale to nie my!“
znova sa ozvalo zborovo. Všetci sa však na to začali zaoberať otázkou ako dovnútra, a nepobudiť celý dom.
„...chlapci a slečna zablúdili?“
Ozvalo sa spoza brány, no nikoho nebolo vidieť.
„Myslím ale, že slečna a tuto pán, ktorý si dal šlofíka, nebudú môcť prejsť bránou...“
„...problém...“
Šepol Ashiori k Sorovi.
„To je diskriminácia!“
Zvolala po divnom mužíkovi, ktorého stále nebolo vidieť Yonwa.
„Za to že som žena?“
„...nie, to by váš spoločník ktorý sa mi tu váľa pred bránou musel byť tiež žena, že?“
„...on je! Len na to nevyzerá!“
„Yonwa!“
Šokovane ju štuchol do boku Soru.
„To tak nie je...slečna...je to tým, že títo dvaja, majú čo vysvetľovať šéfovi...a pokiaľ si to s nimi nevysvetlí...“
Zrazu všetci zahliadli tieň ktorý prešiel poza bránu a všetci zahliadli tvár záhadného muža, ktorý sa im prihováral. Prekročil omráčené telo Jana a so škodoradostným úškrnom pohliadol na Ashioriho a Sora, ktorý mal chuť hodiť po ňom pomedzi mreže katanu.
„Vítam vás späť...páni...“
Brána sa bez toho aby ju odomkol od zámky otvorila.
„Ešte stále to prehlasuješ za svoj domov?“
Soru bez slova vstúpil na pozemok aj s Ashiorim. Yonwa ostala so Sasukem, ktorý sa pomaly preberal k životu za bránou. Muž za bránou ich obdaril vrelým úsmevom a zakýval im.
„Možno sa ešte uvidíme, slečny...“
„...aké slečny?“
Vytiahol zo seba Sasuke s doznievajúcou bolesťou hlavy.
„To si nevšímaj...“

Skutočne sa tam nič nezmenilo. Chodby boli stále bielo čierne tak ako všetko v celom komplexe. Šachovnicové vzory na zemi, čierne a miestami sivé závesy na oknách, strieborné zábradlie, navoskované podlahy ktoré sa až neskutočne leskli, zopár popínavých rastlín, ktoré dávali miestu istý šmrnc. Jednoduchosť, a predsa originalitu. Nádych histórie a staroby. Klan, ktorý tu žil, bol totiž hodný do historického múzea.
Trvalo im určitý čas, kým sa vyštverali po tých nekonečných schodoch až ku chodbe, na ktorej bolo štvoro dverí. Obaja pozreli na dvere oproti. Príliš dobre si ich pamätali. Šéf organizácie. Nikto ho nemal rád, všetci mu ustupovali, všetci na neho nadávali, ale tak isto všetci radšej mlčali.
„Tak čo je? Hádam nemáte strach! Páni?“
S úsmevom ich popohnal záhadný muž dopredu, ktorý prezradil asi toľko, že sa volá Uj. Veľa im to teda nehovorilo, ale pred tým ho tu za svoju štvorročnú existenciu nevideli. Musel to byť nováčik.
„...a, ehm...rád som vás poznal...“
Prehodil od schodov, zatiaľ čo Soru sa natiahol ku dverám zaklopať. Po tom si to hneď rozmyslel, a Ashiori sa oprel o stenu oproti. Pokrútil hlavou a vyjadril tak absolútnu šialenosť.
„...nevrav mi to!“
„Ja som to vravel!“
I na protest Sora to predsa len povedal. Soru si dupol nôžkou v čižmách a mal chuť tak preboriť celú podlahu. Nakoniec predsa len otvoril, i keď za prudkých námietok Ashioriho, ktorý sa ho snažil od dverí odtisnúť i vtedy, keď už bol vo vnútri.
„Veríte na upírov?“
Soru sa vytrhol Ashiorimu zo zovretia, ktorý sa nebál použiť i brutálnejšie prostriedky aby ho odtiaľ vytiahol. Jeho protest stále neprestával a tak začal Sora škrtiť šálou.
„...vycicajú vás, odhodia a tvária sa, že vás nikdy nevideli...“
Soru odťahoval Ashioriho ruky zo svojho krku v márnej snahe ako tak sa nadýchnuť a nenakopať mu zadok.
Muž ktorý sedel za stolom v mihotavom svetle sviečok pozoroval tieň dvoch osôb na stene. Skutočne impozantný tieň vyzeral ako vražda. Jeho dôsledkom bolo to, že Soru kopol Ashioriho do brucha ten sa odkyvkal až kamsi ku stene kde po hmate vypátral kreslo a snažil si naň sadnúť...márna snaha. Dopadol na tmavo červený koberec.
„...presne to ste! Upíry! Nevďačné osoby...“
„Ale šéfe, my sme...“
„Ty sklapni snežienka!“
Sorovi cuklo kútikmi. Dokázal to tak pekne povedať. Áno, bolo to tak, Ashioriho krycie meno, bolo snežienka.
„Človek vás tu prichýli, dá vám najesť, zohreje vás, opatruje vás...a vy sa mu takto odmeníte?! Ste horší než nevďačné psy!“
Muž si vyložil nohy na svoj pevný stôl z tmavého dreva a v ruke si pootočil pohár červeného vína. Pozrel smerom k dvom obrazom ktoré viseli vpravo od neho, od okien.
„...a ty mlčíš? Hm...vždy som si myslel, že si len malé bezmocné decko...zdá sa, že som mal pravdu...“
Ashiorimu sa vôbec nepáčilo ako s nimi hovorí. Je pravda, že sa neozvali dva roky, a že zabili nejakých tých členov, i to, že bola na nich vypísaná odmena, ale toto si nezaslúžia. Alebo áno? Šéf bol vždy taký, na každého nadal, vyzúril sa a ešte k tomu od nich niečo chcel. Proste pravý vodca, ktorý si môže dovoliť všetko, a oni si nechávajú skákať po hlave. Lenže, nikdy nepovedali, že sa nevrátia. Zbehovia? To ťažko, len si dali pauzu. Soru bol v tomto majster. Od dovolenky na ryby, po preskúmanie istých miest, po absolútne nefalšovaný únik, alá dezerciu.
A tak Ashiori uznal, že je to vo väčšine Sorova chyba.
„Počul som nepekné veci o tebe...vraj si opustil priateľa...no...to som si vážne nemyslel, ale...“
Muž sa znova pootočil na stoličke. Položil pohár s vínom a mávol rukou na Sora. Ten bez reptania k nemu podišiel.
„...vy dvaja, keď ste nastúpili, boli ste ako dve neotesané žuli...ja a Tieri sme z vás vymodelovali majstrovské sochy! Skvost organizácie...umenie je zradné...uniká...ale ako vidím...“
Na dvere sa ozval buchot. Nikto netušil, kto si dovolil v túto hodinu rušiť šéfa a ešte k tomu keď mal takú dôležitú návštevu.
„...otvor Ashiori a vyraz ho!“
Snežný ninja sa postavil zo zeme s bolesťou v bruchu, ktorá tak rýchlo rozhodne neprejde. Znova sa ozval nedočkavý buchot na dvere. Po tom ako stlačil kľučku, dvere sa rozleteli a dnu vpadol istý vysoký a chudý mužík a zavalil Ashioriho svojou vrelou náručou.
„Ashi!“
Bielovlasý ninja sa rozvalil na zemi a nad ním sa skláňal ten chudučký mužík s tmavými vlasmi a briadkou. Dlhými prstami mu začal ďobať do hrude s detským úsmevom a čosi spievať. Soru sa snažil nenápadne vypariť. Trebárs sa schovať za záves, alebo podobne.
„...ehm!“
Prekazil jeho plán v polovici šéf. Mužík sa zdvihol s úsmevom zo zeme a rozžiaril sa ešte viac.
„Páni! Ty si vyrástol Soru!“
„...no to vieš, je to už pár rokov...“
„Soru – kun!“
Zavrel oči pred prichádzajúcou ranou a tá došla.
„Ja som tak rád, že ste sa vrátili!“
„...eh...“
Nijak nemohol zo seba dostať človiečika menom Tieri. Oblápal ho svojimi dlhými rukami a bránil mu tak trocha aj v dýchaní.
„...Tieri, nemôžem dýchať...“
V miestnosti nastalo ticho. To si mužík, asi o desať rokov starší než Soru odkašlal a za tým sa mu po tvári rozkotúľali slzičky šťastia.
„...ja...ja som moc rád, že ste v poriadku...“
Soru sa na to už milo usmial, na čo sa Tieri rozplakal ešte viac. Nikto tomu nikdy nechápal. Tieriho dokázalo utíšiť veľa vecí, a málo vecí ho dokázalo rozplakať. Jednou z tých bol Sorov takýto úsmev. Milý a nevinný, vždy sa mu pri ňom tisli slzičky do očí. Možno to bolo tým, že nemohol uveriť, čo také nevinne stvorenie robí v takej organizácii ako je Jougen.
„Tieri...skutočne, by bolo milé, keby si nás nechal o samote.“
Ozval sa spoza stola chladne šéf. Nebola to žiadna prosba, skôr podmienený príkaz. Tmavovlasý muž, ktorý mal čo dočinenia s príkazmi od zhora a predával tak rozpis misii jednotlivým ľuďom v organizácii sa postavil a celkom vážne pozrel na svojho šéfa.
„...nemohol som vydržať pane...“
Uklonil sa a o minútku na to bolo zase v celej miestnosti to nervózne ticho. Len Ashiori sa akosi nemohol prebrať z toho ako na neho padlo niečo alebo niekto, zavalilo ho to a on mal už toho všetkého dosť na celý život.
„...Soru...Soru, Aidara...“
Tak predsa to povedal. Soru podišiel pár krokov dopredu k stolu. Je to tak, šéf organizácie nájomných vrahov menom Wandoo, zložil nohy zo stola a pomaly sa postavil.
„Ashiori, odíď!“
„Ale...“
„Vieš kde máš ísť...postaraj sa o svojich priateľov, aby nezablúdili...“
Ashiori bez poznámky opustil miestnosť. Dokonca i keď chcel nejako povzbudiť Sora, nič z neho nevypadlo. Ani slovo. Koniec koncov je to len jeho vina že tu sú a že to Soru teraz musí počúvať.
Miestnosťou sa nieslo nervózne ticho.
„...vždy, keď prišlo do tuhého, vedel si ako z toho vyjsť...čo sa stalo?“
„...ja skutočne neviem...“
Wandoo sa oprel o stôl prezrel si Sora od hlavy po päty. Snažil sa nájsť niečo čo by na ňom nečakal a niečo také skutočne našiel. Nebola to žiadna povrchná náhražka. Bolo to hlboko v Sorovom vnútri. Wandoo mal skutočný dar. Dokázal tak čítať pocity druhých akoby ich sám cítil.
„...zdá sa, že to, prečo si sem vstúpil pred pár rokmi, si našiel...tak čo ťa tu drží?“
„...skutočnosť je...“
Soru znervóznel, i keď nepoznal ten dôvod, prečo by sa mal cítiť nervózne. Predsa čakal peklo, že ich oboch, jeho aj Ashioriho vyrazí cez zavreté okno. Toto bolo niečo zvláštne, akoby Wandoo o niečom vedel, o niečom čo sám Soru má v sebe a predsa si toho nie je vedomí.
„...počul som o ňom...“
„O kom presne?“
„...o tom zvláštnom preživšom mužovi z Aidara klanu...“
„Myslíš môjho brata?“
„...nie, tvoj brat sa má dobre pokiaľ viem, inak by si sa nevrátil...ja hovorím...“
Soru strnul. Existuje ešte niekto? Niekto kto prežil vyvraždenie klanu? Počul už rôzne teórie. Jednou z nich bola infiltrácia alebo zrada vo vnútri. Začínal veriť tomu druhému.
„Zdá sa, ale...že si sa so svojim bratom nejak nepohodol...“
„...nezáleží mi na tom...“
„To by ale malo...“
Wandoo prešiel okolo stola a so zvláštnej skrýše spoza obrazu otvoril malú skrinku pomocou svojej chakry. Vytiahol odtiaľ zvitok previazaný čiernou stuhou, vrátil sa k Sorovi a podal mu ho. Zvitok však ostal visieť v jeho ruke, Soru zjavne nejavil záujem o obsah zvitku.
„...hm, to je to, čo tvoj brat tak zúfalo hľadá...“
„Zvitok?“
„...nie, to nie je len zvitok...Soru...to je zbraň...“
Dva pohľady sa stretli a vymenili si tak názory. Rázom bolo všetko jasnejšie...behom pár sekúnd sa toho vyjasnilo viac ako za tie mesiace. Behom momentu, bol Soru bližšie k pravde a skutočnosti, ktorá bola konečne v jeho prípade skutočná. Už len stačilo nahliadnuť. Poriadne nahliadnuť a dozvedieť sa...