Pomoc! Krvácam! XXII (Tak to začalo...)

Noc dopadla na celú dedinu. Prikryla ju svojim tmavým plášťom posiatym hviezdami a sama sa unavene usadila na svojom tróne. Mesiac ako jej verný spoločník sa dnes ukázal v plnej svojej kráse. Vietor, ktorý v noci zosilnel premiesil kôpky naviateho piesku. Pohrával sa s listým stromov a ružovým krom vzal pár lupienkov do vetra. Konáriky pod náporom vetru búchali do jeho okna. Znova sa uvoľnili. Ten ker sa jedného dňa rozhodol, že bude rásť smerom k jeho oknu a nie k dverám ako si jeho matka naplánovala. Takže drevený rošt vyrástol pri Sorovom okne. Ale ani to nestačilo, konáriky s ružovými kvetmi sa mu tisli do okien, akoby ho túžili dennodenne vídať a starať sa o neho. Lenže dnes pri tejto piesočnej búrke, ktorá prebiehala asi o dvanásť kilometrov ďalej mu vietor búchal drobnými kvetmi a zdrevenenými konárikmi do okna. Už to nevydržal. Keď nepostačilo prehodenie vankúša cez hlavu, unavene sa postavil a dokráčal k oknu. S rukou na kľučke od okna ostal hľadieť do tmavej vetrom zmocnenej krajiny. Ruže mu neustále bili do okna akoby sa snažili u neho nájsť úkryt pred tých necitlivým vetrom, ktorý ich oberal o lupene. Vietor menil smer ako sa mu zachcelo, takže medzi škárami v okne sa predral hvízdavý tón. No v jeho prípade sa nič nedialo. Len tam stál a hľadel von oknom do tmavej noci, posiatej hviezdami. Kľudné tiché nebo, a predsa pod ním zúrila víchrica, ktorá plne riadila o desiatku kilometrov ďalej. Tak ďaleko sa dokázal dostať ten horúci vietor, ktorý priniesol zrnká piesku a prachu zo vzdialenej púšte. S obdivom hľadel na scenériu ktorá sa diala pred jeho očami. Fascinovalo ho to. Túžil raz na vlastné oči vidieť piesočnú búrku, i keď vedel, že je to príliš nebezpečné. Jeho srdiečko sa rozbúšilo pri tej predstave. S povzdychom, že sa jeho malý súkromný sník zrejme nikdy nesplní otvoril okno a okamžite pocítil príval horúceho vetra. Vmiesil sa mu do vlasov a preplietal ich v zábavnom tanci. Do očí sa mu dostal prach, no i cez to odtiahol ruže bokom a presne tak ako ho to učil brat, prirazil kunai do dreva roštu. Ruže sa poslušne opreli o kunai a ostali mimo dosah jeho okna. Zavrel okno a otriasol sa od drobných zrniek piesku, ktoré v noci neboli viditeľné.
Ospalosť ktorá sa mu navrátila po tom čo sa odtrhol zrakom od okna ho omámila a tak ani nevedel ako sa dostal do postele.
I cez to, aký bol unavený bol takmer každú hodinu hore. Otrávene sa prevrátil na druhý bok v snahe svojmu mozgu prikázať, nech už prestane s tými elektrickými impulzmi v jeho tele, ktoré mu bránia spať.
Boli tri hodiny ráno, znova sa prebudil. Keby mal digitálny budík, ktorý ukazuje aj sekundy tak by zistil, že sa prebudil presne o tretej ráno. Jeho rozospaté modré oči zachytili pohyb na stene. Obyčajný tieň, ktorý sa pohol na jeho stene v noci. Bol na to zvyknutý, však predsa tiene sa pohybujú bežne. Zdalo sa, že dnes už nezaspí a to sú len tri hodiny ráno.
„No tak! Spi predsa! Soru!“
Nakázal si a i to mu nebolo nič platné. Prestal teda radšej hľadieť do stropu a zavrel oči, kým...
Prudko sa posadil na posteli. Na svojom ramene ucítil dotyk. Chladný priam pálivo chladný dotyk. Zhrnul si z ramena tričko aby pohliadol na miesto, kde to pocítil. Márne mu bolo platné to, že sa odtiahol, akoby chcel ujsť sám pred sebou. Ujsť od niečoho čo sa stalo jeho súčasťou. Rameno mu zmodralo a takmer vôbec si ho necítil. Paliva bolesť ho oberala o myslenie. Neskôr ucítil určité pohyby. Akoby mu niekto ihlou rezal až do mäsa. Nemohol sa brániť niečomu čo sa dialo na jeho tele. Nemohol od toho ujsť, nemohol to vziať a vyhnať. Bolo to v ňom...

Domom sa rozniesol výkrik. Prerazil temnou nocou, prerazil steny v dome. Jedny dvere sa otvorili
„...Soru...“
Zaznelo potichu meno miestnosťou. Eitan pustil kľučku dverí a konečne vykročil. I keď to trvalo len zo pár sekúnd, pre Sora to boli minúty. Minúty bolesti, ktorú sa nikto nepokúsil mu vziať.
„Hej...čo je?...čo sa stalo?“
Snažil sa ho bezvýsledne ukľudniť. Soru ani jeho prítomnosť nezachytil. Len tam tak sedel so slzami v očiach a díval sa do periny.
„No tak, čo sa stalo?“
Snažil sa ho prebrať k vedomiu. Opatrne ho vzal za rameno, lenže odozva bola rovnaká. Žiadna reakcia.
„Soru...“
Druhý dotyk smeroval presne na to rameno, ktoré upútavalo všetky Sorové zmysli. Tá bolesť a tlak ktorý v ňom bol ho úplne odtrhli od vonkajšieho sveta. Eitan už keď priblížil svoju ruku pocítil chlad, ani sa ho nestihol poriadne dotknúť a Soru mu odrazil ruku. A však tak prudko, že ho odhodilo k stene.
„Čo to kruci...“
Pozviechal sa ako tak so zeme s otázkou jasnejšou než bol momentálne mesiac uprostred tmavej oblohy.
Odkiaľ vzal takú silu?
„...Soru, ja ti nechcem ublížiť. Len mi povedz, čo sa stalo...si...“
Mladší brat sa k nemu otočil a vtedy sa Eitanovi zatajil dych. Hľadel na svojho brata ako na niečo unikátne, ako na zázrak. Nemohol sa prestať dívať. Vnútri si ani neuvedomoval, že doslova na neho zíza. To, čo jemu trvalo prebudiť celé roky tvrdým tréningom, sa objavilo u Sora len tak nečakane a nepotreboval pri tom ani trénovať. Jeden obrazec ktorý zachytil v tej tme, pretože práve ten obrazec na jeho pravej časti tváre sa rozpálil do modra. Do toho vkĺzli Sorové slzy, ktoré sa so sykotom okamžite vyparili. Obrazec v tvare zvláštnej ruže...
„Soru...ty...ty...“
Prudko k nemu dobehol. Natiahol po ňom ruky, nech sa stane čokoľvek. Niečo sa deje s jeho bratom a on ho v tom nehodlá nechať samého. V ten okamih, ako sa ho dotkol, celé znamenie sa stratilo, a jeho tvár bola znova čistá. Do izby vtrhli rodičia.

„To je v poriadku...Soru mal len zlý sen...ja s ním dnes v noci ostanem...“
Ostatok noci prebehol pokojne. Slnko presvietilo kedysi tmavú oblohu a navrátilo svetlo k prestrašenému chlapcovi, ktorý už od rána nemo sedel na posteli a hľadel vonku. Ruže sa znova vyklonili spoza okna aby nakukli či je v poriadku. Eitan vyprevadil svojich rodičov z dediny a hneď sa vrátil domov.
Nepovedal im o tom...
So Sorom sa niečo deje, a nie je to celkom normálne. Rozhodne človek nezískava kekkei genkai takým brutálnym postupom. Rozhodne si kekkei genkai nepríde kedy sa jej zachce a nesprevádza ju taký šialený kruh bolesti. Zistí, čo sa v tú noc stalo. I keď vie, že bude so Sorom zrejme ťažké hovoriť.
Zavrel za sebou dvere a pomaly pristúpil k svojmu bratovi.
„Soru...musíme sa porozprávať...“
Prešiel trajektóriu Sorovho pohľadu aby zistil, že sa díva na ruže, ktoré mu znova nazerali do okna.
„To, čo sa včera stalo...čo sa vlastne stalo?“
Nič. Nevytiahol z neho ani pol slova. Naďalej hľadel ako zhypnotizovaný na ruže. Takto ho teda nepoznal. Kde sa podel ten chlapec plný života, s úsmevom na perách? Kde je? Čo sa stalo v noci, že ho to takto poznamenalo? A je to vôbec trvalé? Alebo má z toho traumu?
„Vieš...v noci...no, sa dejú rôzne veci a ty...bol to len zlý sen Soru...“
Chlapec k nemu otočil hlavu. V modrých očkách sa mu javil strach. Prázdnota a strach. Nikdy nevidel v jeho očiach ani jeden z týchto pocitom a nie ešte oba spoločne. Tak mladý a utrápený. Len keby vedel ako mu pomôcť.
„...sen?“
Takmer nečuteľne sa opýtal.
„...toto je sen?“
Nadvihol si tričko. To čo sa včera začalo diať na jeho ramene, sa dnes ukázalo na mieste kúsok pod jeho kľúčnou kosťou. Čierny obraz nádhernej ruže. Eitan sa k nemu nahol...ten obraz...ten kvet niečo mu pripomínal, tak moc...tak moc...že...
Do miestnosti zrazu vletel kunai. Zabodol sa do steny ktorú naštiepil a padol k zemi. Eitan vykukol z okna aby zistil čo sa deje. Za plotom stáli dvaja ľudia. Jedno dievča a chlapec. Tvárili sa nevinne na to, že práve urobili mini dieru do izby jeho brata. Eitan sa teda vedel dívať. Priam ich prebodol pohľadom.
„Hej! Eitan meškáš už pol hodiny na tréning.“
Zahlásilo dievča.
„Kto to bol?“
Odstúpila od toho chlapca.
„Hej! Tenshi! Hádam sa nehneváš na toľko, že sa ma pokúsiš...hej...nemá tvoj brat niečo...“
Eitan sa prudko odvrátil späť do izby. Po Sorovi nebola ani stopa. Preskočil cez okno na trávnik.
„No dobre, nemusíš sa zase až tak ponáhľať...Haru aj tak ešte nedorazil je...“
Okolo dvojice sa zdvihol vietor. Asi preto, že Eitan ich prebehol. A tak slová prešli na prázdno od šokovanej Akai.
„...je úplne indisponovaný...“
„Eh...Aki? Nemyslím, že ťa počul...“
„Saito?“
„Áno?“
„Prestaň myslieť...prináša to smolu...“

Eitan prebiehal od miesta k miestu...každé len nepatrné miestočko, kde by sa mohol jeho brat nachádzať.
Ani sa nesnažil potlačiť ten pocit strachu. Mal ho tak vpísaný v tvári, že ľudí, ktorých zastavoval aby sa ich opýtal na brata, tak isto vystrašil. Nepoznávali toho ninju, skvelého shinobiho, ktorý nikdy nedával svoje pocity takto najavo.
S nádychom beznádeje prebiehal od domu k domu, od všetkých Sorových priateľov, ktorých bolo hodne, po tie najtajnejšie miestočka, na ktoré sa Soru tak rád uchyľoval.
„Eitan!“
Mladý ninja s vlasmi medeného odtieňa sa zastavil na prašnej cestičke, ktorá smerovala von z dediny do púšte.
„Haru! Soru! On...on! niečo sa s ním deje, on ušiel...včera v noci, dnes nad ránom, niečo, mal strach a...“
„Hej! Kľud! Ukľudni sa...len sa ukľudni...“
Jounin mu pevne zovrel ramená a prísnym pohľadom mu pozrel do tých zlatistých očí. Vedel, že Eitan je skutočný shinobi, neprejaví slabosť, neprejaví pocit. Lenže pokiaľ ide o jeho priateľov a nebodaj o jeho brata, dokáže prerážať hlavou múr.
„Musím nájsť môjho brata!“
„Eitan! Chce to kľud! Prosím ťa! Neunáhli sa...viem, že máš o neho strach. Ver mi, ja tak isto...ale takýmto zbesilým behaním sa nič nevyrieši.“

Svižným krokom sa pomaly blížili k oáze. Eitan vyrozprával Harovi všetko čo videl, čo vedel. Dokonca i o kekkei genkai. To, akým spôsobom ju dostal Eitanov mladší brat, ho znepokojilo. Ako vôbec mohol priviesť niečo, o čom ani netušil, na čo jeho mladé telo nemalo silu? Otázky mu hmýrili hlavou, až kým sa Eitan od neho neodpojil a nerozbehol sa do porastu so žalknutou trávou. Zbehol menší kopec tak rýchlo, že skoro vbehol do jazera.
„...Soru!“
„Nechoď ku mne...“
Eitan len nesúhlasne pokrútil hlavou. Nehodlá nechávať svojho mladšieho brata sa trápiť. Živiť jeho myseľ strachom. Nech sa bude diať čokoľvek, musí to zastaviť. Stačilo mu pár okamihov, stačilo mu pár hodín a vedel i videl, že neuveriteľne trpí. O toto bolo horšie, že nemal tušenia čo sa stalo. A Soru musí byť z toho ešte viac v šoku. Rázne kráčal za svojim bratom...
„Stoj! Ja ti nechcem ublížiť!“
Soru sa postavil od brehu jazera a cúvol so strachom vpísaným v tvári. Eitan ho však nepočúval a kráčal ďalej k nemu, zatiaľ čo sa Soru od neho vzďaľoval až kým ho nezastavil Haru.
„Už ani krok!“
Zastavil svojho študenta bez pohľadu rukou.
„Ale Haru!“
„Nie! Je to príliš nebezpečné!“
Soru tak dlho cúval až vrazil do kmeňa palmy. Zviezol sa po jej dĺžke a s tým pádom k zemi mu po tvári stiekli slzy. Eitan bezmocne zadržaný Harom sa mohol len prizerať na trápenie svojho brata.
„...čo sa deje? Tak čo sa s ním deje?“
Haru začul v jeho hlase strach. Dokonca prichádzajúci vzlyk. Nevydržal to, nech bol akýkoľvek úžasný shinobi, nedokázal sa nikdy dlho dívať na utrpenie, a o toto bolo horšie, keď šlo o jeho blízkych.
„Nie som si istý...ale podľa toho, čo si mi povedal...je to všetko zmätené...“
„Tak hovor! Kruci!“
„...tvoj brat a jeho kekkei genkai, to nie je forma kekkei genkai klanu Aidara...to je...je to ona, ale...je to tak zvláštne...“
„Tak už prestaň! Hovor zrozumiteľne!“
Eitan sa mu snažil vytrhnúť. Vytrhnúť sa tomu pevnému zovretiu ruky ktoré ho delilo od brata. Nevládal sa na to dívať. Na slzy ktoré padali k zemi, na bolesť ktorá bola pred ním. Nedokázal sa viac dívať...
„...zdá sa, že ho niekto preklial...“
„Keci! Pusť ma!“
„Eitan!“
Haru ho prudko stiahol k sebe za ruku.
„Povedal som ti...“
„Choď do čerta! Všetci choďte do čerta!“
Odsotil ho od seba a rozbehol sa za Sorom.
„Si ninja! Musíš vycítiť nebezpečenstvo!“
Haru márne za ním kričal. Telo mu zbrnelo, nemohol sa ani pohnúť. Videl v Eitanovi dokonalú zbraň. Dokonalého ninju. To bolo to, čo ho učil, ostatné ako cit mal už dávno v sebe. Len nevedel, že to bude taký problém. Vytvoril z neho také monštrum? Monštrum ktorému vnucoval pravidlá a nasilu ho menil? To stvorenie, dokonalého shinobiho, ktorého tak zraňoval nanucovaním správania, až ho zlomil? Chcel mu vziať všetky pocity...no zdalo sa, že mu celý čas len ubližoval. Už to vie, nie je schopný sa stať shinobim. Nie po tej mentálnej stránke. Nikdy sa nedokázal dívať na smrť, na utrpenie, na slzy...nedokázal to...lámal ho ten pohľad...
„...hej! som pri tebe...no tak...nikto ti už neublíži! Soru...“
„Eitan! Je to nebezpečné! Nemá svoju moc pod kontrolou!“
Bolo jediné na čo sa zmohol Haru, potom ako zistil, že pri istých okolnostiach nebol dobrý nápad Eitana učiť znehybňovacie techniky. nedokázal rozhýbať svoje telo.
„Ja! Na to! Kašlem!“
Vytočene skríkol na Hara.
„Je to môj brat! Kašlem na to či je nebezpečný! Či ma má chuť zabiť! Je mi to všetko jedno! Chápeš! Môžeš ťahať aj so svojimi pravidlami! S celým svojim shinobi životom! Nikdy ho neopustím!“
„Ja...umriem?“
Ozval sa tichý hlások pri Eitanovej tvári. Tichý hlások plný strachu a smútku. Prečo sa to len muselo stať? Prečo práve jemu? Prečo človeku, ktorý si to vôbec nezaslúži? Prečo jeho bratovi, ktorý nikdy nikomu neskrivil ani vlások?
„Ja umriem?“
Nikdy tie slová nechcel počuť. Len slovo smrť mu spôsobovalo problémy. Možno bol na tento svet príliš citlivý, príliš srdečný. Občas mal Haru pocit, že si Eitana tento svet ani nezaslúži.
Prečo tie dva slová? Prečo ho tak zraňovali? Viac než akákoľvek zbraň? Pretože, rany po zbrani sa zahoja. Ostane po nich len spomienka v podobe jazvy, no viac nebolia. Slová zraňujú na duši, ostávajú v pamäti, a dokážu byť pripomenuté v akýkoľvek okamih, a to bolí. To sa nedá vyliečiť hojivou masťou, ani obväzom. Bolesti sa neuľavý tak ako keď pofúkame rozbité koleno. Duševná bolesť ostáva...niekedy až do konca života...spomienky a strach...
„...ale nie! Samozrejme, že nie! Na niečo také ani nepomysli!“
Prudko si pritiahol brata do náruče. Tým chcel ukryť svoje slzy, ktoré sa mu tisli do očí.
Si slaboch Eitan! Obyčajný slaboch! Nedokážeš nikomu pomôcť!
„Ochránim ťa! Dám za teba život ty blázonko! Prestaň tak hovoriť!“

...Eitan, toto si nezaslúžiš...tá bolesť ktorá len príde...tá strata...dúfam, že to zvládneš aspoň z polovice tak dobre ako teraz...