Pomoc! Krvácam! XXIV (Zastav sa! Prosím!)

Ráno...niekto by povedal, že voňavé ránečko? No ten niekto nesmel byť človek, ktorý sa v noci vrátil z misie, kde zabil dvoch ľudí. Ten niekto nesmel byť absolútne nečitateľný človek. Ten niekto nesmel byť tak komplikovaná osoba, ktorá sa javila na prvý pohľad bez charakteru....ten niekto, nesmel byť niekto z istej organizácie...ten niekto, nesmel byť Soru...
Otrávene zívol a vtiahol do seba vôňu zeleného čaju. V jedálni sa znova vadil Ashiori o palacinky so šialeným Janom a on sa tak tešil, že si vychutná ticho, pokoj a vôňu jedálne. Márna sláva, Jan bol cvok a Ashiori ešte väčší. Tak si hovoril chudáčik si Soru...
„Prešla som!“
Vykríkla Yonwa akonáhle vletela do jedálne. Nikto si ju však nevšímal ako mali ľudia v organizácii zvykom a venovali sa radšej svojim veciam. Lepšie nič nevedieť, nikoho nepoznať ako ľutovať potom stratu.
Soru sa na ňu milo usmial, pri čom jej kútiky úst padli. Pustila zvitok k zemi a do očí sa jej vsunuli slzy.
„...Soru...“
Šepla si pre seba. Už je to mesiac čo tu sú...a Soru...ona, Ashiori... mesiac a ona konečne prešla, konečne pracuje pre organizáciu...vrahov...

„Nemala by si to robiť...“
„To je to najmenej, pomôžem ti nájsť brata, a spoločne vyriešime tento problém! Raz a navždy!“
Zohla sa k Sorovi, ktorý ju vážne pred tým sledoval ako pochoduje popri okne v jeho izbe. Izbe tak tmavej a nevľúdnej. Akoby keď prvý krát odišiel, odišiel s ním i ten život, ktorý v tých chladných štyroch stenách pulzoval. No ten život sa akosi nevrátil. Odišiel Soru, niekde tam von sa stratil a vrátil sa...kto vlastne sa vrátil? Napodobenina? Človek ktorý sa necháva ovládať minulosťou? Človek, ktorý prisahal, že minulosť je cesta späť a jeho cesty späť sú spálené? Tak prečo sa snaží z kúskov uhlíkov a popola znova vzkriesiť cestu?
„Mala si ostať pri Sasukem...narobí ešte kopu hovadín...“
„Ty veľmi dobre vieš, že ho nemám rada! Áno skutočne ho nemám rada! A vôbec nemôže ho po zbytok života niekto strážiť! Je dospelý musí vedieť čo je správne!“
„Lenže jeho definícia spravodlivosti je iná než by mala aspoň z polovice byť!“
„Soru...“
Sadla si k nemu s povzdychom.
„...ty si príliš dobručký...“
Usmiala sa na neho najmilšie ako mohla.
„...tento svet, nie je o vyšších cieľoch...v tomto svete si nemôžeš povedať, tak je to dobré, je správne to čo robím...pretože vieš, že to nie je správne...každá vec má dve strany. Ale táto má jednu tmavšiu než druhu. Tá jedna je tak nevýrazná, že ju nepostrehneš...práve tá strana, sú tie kladné stránky tejto práce...nevidno ich...“

„Vybojoval som palacinky dáma a pán!“
Ashiori si s úsmevom sadol vedľa Sora, ktorý si odpil z horúceho čaju. Za ten mesiac si Ashiori dokázal znova zvyknúť na spôsob života človeka na úteku, ktorý sa cíti v bezpečí jedine v spoločnosti najnebezpečnejších ľudí sveta. Aký paradox, že patrí práve k ním? Keď už sa v tom človek raz vezie, nedokáže vystúpiť. No celý ten čas, celý ten mesiac, sa zadalo, že Sorovi to jedine ubližuje. Nič sa nemení, nič k lepšiemu. Výsledok po ktorý si sem prišiel sa zobrazil ako ešte väčšia záhada. Čím hlbšie sa díval do veci, tým bola nejasnejšia. Svetla ubúdalo, a to čo sa zdalo byť konečné, sa zrazu znova otváralo.
„...páni, sedíte tu ako...“
Ashiori pohliadol na zrolovaný zvitok, ktorý zvierala Yonwa v rukách.
„...čo je? Nie si rada? Stala si sa oficiálne členom bandy vrahov...nechceš osláviť?“
Soru premiešaval čaj stále dokola so zamysleným pohľadom, ktorý upieral do stola. Yonwa sa len rozpačito usmiala.
„...myslel to ironicky...“
Poznamenal Soru, ktorý vzápätí pozrel kdesi pred seba. Ten pohľad bol až príliš vražedný, takže si to jeho dvaja spoločníci neodpustili a obaja sa otočili.
„...ty, Soru...vy dvaja sa už pridlho zabíjate očným kontaktom...“
„Raz ho skutočne zabijem!“
Zahlásil a hneď na to sa napil čaju. Yonwu až zamrazil ten jeho chladný postoj k smrti a vôbec k všetkému čo sa tu dialo. Predsa ju len varoval.
„Ale nie dnes...však Soru?“
Poznamenal pre istotu Ashiori, ktorý sa práve pustil do palaciniek. Po tom, čo mu Soru neodpovedal a ešte k tomu sa aj vydal tým nebezpečným smerom odkiaľ prichádzal vražedný pohľad, sa otočil. Vidličku v ruke zovrel tak silno, že sa mu zarezávala do kože. Naštvane sa postavil a kráčal za Sorom. Bolo zjavné, že po misii si vždy myslí, že je nesmrteľný a najsilnejší na svete. Vzal ho za golier a ťahal späť k stolu.
„Tak poď, si unavený a prepracovaný, musíš oddychovať!“
„Nie, nemusím...“
„Ale áno! A neodporuj! Lebo použijem vidličku!“

Unavene si zívla a znova sa pustila do trápenia tarantuly ktorá sa jej bránila a hrýzla ju do prsta. Bol to zvláštny pavúčik ktorý neznášal ľudské teplo. Akonáhle sa ho človek držal pri dlho začal sa brániť.
„Neverím, že si to urobila...“
Žena ktorá ležala na bruchu v jeho posteli sa unavene usmiala a znova začala dráždiť tarantulu.
„Bolo mi bez teba smutno...tak som sa o ňu postarala...“
Sklonil sa k nej aby pohliadol na svojho pavúka, ktorého ako jediného za sebou zanechal. Jediná vec ktorá po ňom ostala v organizácii.
„...tarantula sa nedožíva šiestich rokov...“
„...vravím, že mi bolo smutno...“
„Len ju trápiš...“
„Nemal si ju tu nechávať!“
S protestom vzala chlpatého pavúka do rúk a vtisla mu na jemný chrbátik bozk.
„Si taký istý...keby si mohol, tak zabiješ každého, kto sa ťa dotkne!“
Namietala ďalej s naštvaným tónom.
„...ale ja môžem...“
„Samozrejme...“
Ozvalo sa od nej sarkasticky.
„Tarja ty ma ale skutočne...!“
Naklonil sa k nemu s tarantulou v rukách a posledné slová zabrala vo svojom bozku, ktorý mu vložila na pery.
„Možno si na mňa už zabudol...Soru...“
Žmurkla na neho s úsmevom a tarantulu mu položila na rameno.
„...to je snáď sen...“
Možno chcel nadávať, vyrútiť sa oproti nej s armádou sarkastických poznámok, ale jediné na čo sa zmohol bolo odložil tarantulu do terária a začať sa pripravovať na misiu.
Na dvere od jeho izby sa ozvalo klopanie. Naliehavé klopanie, ktoré nevydržalo, kým mu niekto otvorí dvere a vtrhol dotyčný rovno dovnútra. Vedľa tej osoby, ktorá vtrhla do vnútra pristál kunai, ktorý sa zabodol do drevených dverí.
„...vo...volá...ťa..ťa...š..š.éf...“
I v takej perfektnej organizácii sa nájdu zvláštne indivíduá, ktorým dáva šancu Tieri. Ako práve tento nesmelý a koktavý Samo. Mladý ninja, ktorý ušiel zo svojej rodnej dediny kvôli výsmechu. Tieri mal hold dobré srdiečko.
„Prečo trápiš?“
Opýtal sa ho Soru, ktorý bol citlivý na každý násilný podnet.
„...je...je to...t..to, nalie...havé...“
Vytiahol nakoniec zo seba Samo s povzdychom.
„...a...a..d.obré...r...ráno...“
S úsmevom preniesol k osobe dozadu. Tarja sa len usmiala a podišla k Sorovi zozadu.
„...pre mňa miláčik Tieri nič nemá?“
Vyzvedala od koktavého Sama. Ten radšej len pokrútil hlavou, pretože Sorov nervózny vraždiaci pohľad ho dostatočne zastrašil.
„...vieš, Samo sa zmenil, čo si tu nebol...“
Oprela sa rukami o Sorove plece.
„...síce stále kokce, ale neuveriteľne zosilnel, však? Samo?“
Tento krát len prikývol.
„Možno máš traumu...“
Mladý pätnásť ročný ninja sa nechápavo na neho zahľadel. Pokiaľ vie, tak Soru dokázal v organizácii vychádzať s každým okrem istého Songa, s ktorým sa pochytil hneď prvý deň ako nastúpil. Dva rozdielne charaktery i názory. Čo si pamätal, mal vtedy dvanásť rokov, tak Soru bol detinskejší ako on, ale za to, neuveriteľne silný ninja. Zdalo sa, že predsa len vyrástol. Život vonku robí s ľuďmi divy...možno by to mal tiež vyskúšať.
„Soru!“
Napomenula ho Tarja a s úsmevom podišla k Samovi, ktorý tuho nad niečím premýšľal.
„To je v poriadku, on už ide...“
Zavrela za mladíkom dvere a otočil sa späť k Sorovi, ktorý si natiahol rukavice. Nerobila nič iné, len stála a pozorovala ho ako sa obliekal. Po pár minútach to Sorovi začalo ísť na nervy.
„...je na mne niečo zaujímavé?“
„...hm...“
Odpojila sa od dverí o ktoré sa opierala a podišla k nemu so zvláštnym úsmevom.
„...všetko!“
Prevesila mu ruky okolo krku, naklonila sa a skôr než stihla svoju blízkosť premeniť na bozk, dvere sa znova otvorili a v nich stál Tieri. Dosť naštvaný, div z neho nesršali blesky a krik, to mal byť len doprovod, niečo na spôsob hromu.
„Soru! Ja sa už skutočne hnevám!“
Tarja otočila len hlavu so svojim nepríjemným pohľadom. Nenávidela každého, a dávala to tak i každému poznať, každému, kto ju vyrušil v nevhodnú chvíľu. Ich problém, že to nepoznali.
„Ty po mne tak nehľaď! Viete obaja, že som dobručký ale...sakra! šiniem sa sem až od šéfa!“
„...ale si tu...“
„Soru ja po tebe niečo hodím!“
„Dobre, dobre...len kľud...“
Odtisol od seba jemne Tarju, ktorá s ničím čo sa začalo diať nesúhlasila.
„Už idem...idem...“
„Wandoo tvrdí niečo v tom zmysle, že ťa zabije!“
Soru stuhol. Nevyzeralo to moc dobre. Teda vôbec, teda, ide umrieť. Tak predsa je to tak...nevedel, že deň, keď umrie bude taký únavný. Čo sa týkalo Wanda tak ten nikdy nežartoval, nikdy nezveličoval, len hovoril krutú pravdu.
„...len v zmysle?“
„Rozčuľoval sa tak moc, že som mu ani poriadne nerozumel...ale spôsob vraždy aký chce na tebe vykonať ma...no, dosť ma...inšpiroval a myslím...teda...“
Tieri ani nedopovedal. Jediné čo ucítil bol závan. Soru nečakal na ďalšie slová a ani na to, aby sa Tieri rozhovoril o tom ako sa ho chystá Wandoo zabiť. Nepotrebuje vedieť podrobnosti. Je dobré, že je to len v tom zmysle slova zabiť, takže ak tam dorazí čo najrýchlejšie tak to hádam nejako prežije.

Ashiori sa lenivo niesol hore schodmi. Posledné na čo mal náladu sú ľudia. Skutočne potreboval len hrob do ktorého sa zvalí a nikto ho nebude rušiť. Už mu to znova ide na nervy. Jeho ignorácia voči všetkému sa znova dostavila. Bude sa snažiť so všetkého vyvliecť. Na čo sa to len dal nahovoriť? Znova niečo ľutuje. Mesiac a zdá sa, že všetko sa zhoršuje. Soru sa začal tak drasticky meniť, že ho už pomaly ani nepoznáva. Od tej doby čo vyšiel z kancelárie šéfa, bol ako vymenený. Nikdy mu nepovedal čo sa deje. Má tajomstvá, a to neveští nič dobré. Soru nikdy nemával tajomstvá...niečo sa teda muselo prihodiť a je len na ňom aby zistil o čo ide...nechce znova stratiť najlepšieho priateľa.
„Tak čo je nové? Snežienka?“
Už sa na to skutočne vykašľal hlavne, že s ním mohol hovoriť. Unavene sa posadil za stôl oproti šéfovi, ktorý si skladal origami.
„...to takto už nejde...“
„...ja viem, je to mizerné...každý deň sa zobudiť a vedieť, že nie si k ničomu...“
Ashiori myslel, že je na tom zle, ale po tomto myslí, že je na tom skutočne až príliš zle.
„...ak ja som na tom až tak hrozne...chudák Soru...“
Žeriav sa nepodaril...tak trošku sa mu natrhlo krídlo a predsa sa pyšne postavil vedľa ostatné zvieratká, ktoré Wandoo vyrobil. Ashiori si prezrel celý ten papierový zverinec. Všetky boli dokonalé, až na toho posledného. Mal roztrhnuté krídlo...nikdy by sa nebol nad tým pozastavil, keby ten žeriav Wandoo nepostavil vedľa ostatných. Zlomený, a predsa dokonalý...zlomený a predsa patrí niekam...
„Tak fajn!“
Ashiori sa zrazu prudko postavil. Wandoo si nerobil ťažkú hlavu z toho, že prevrátil stoličku, ani z toho, že z pohára v ktorom bola voda, pár kvapiek ušlo na stôl.
„...vďaka za Váš čas šéfe!“
Zvrtol sa a posledné čo bolo od neho počuť bolo zavretie dverí.
Wandoo si spokojne vyložil nohy na stôl a obzrel si svoje papierové výtvory.
„...som rád, že som pomohol...“

„Soru!“
Ozvalo sa od brány, z ktorej akurát vychádzal Soru s Tarjou. Snežný ninja preletel okolo stráže, ktorá ho mienila zastaviť, no márne. Bežal dole kopcom tak rýchlo, že nestihol spomaliť a vrazil rovno do Sora, ktorý sa stal jeho stopkou. Vzal ho za ramená a zatriasol s ním.
„Už to viem! Všetko viem!“
Dvojica ktorá sa akurát pobrala na misiu nechápavo hľadela na Ashioriho žiariaci výraz tváre.
„...viem úplne o všetkom! Viem, kde bude Eitan!“
„...dobre, dobre...ale na čo mi to hovoríš? Nechápem...“
ľahostajne sa otočil od Ashioriho, ktorý neveril, že jeho ľahostajnosť je pravá.
„Pamätáš ako ti vravel, že ťa vždy chránil? Že vlastne vždy vedel kde si a čo robíš?“
„...nemám o to záujem Ashiori!“
Pritvrdil svoj nezáujem. Tarja len ticho stála. Nemala v záujme sa zapojiť obrániť Ashioriho, a potom sa stať terčom Sorovho hnevu na ceste.
„...tvoj démon! Všetko je to o ňom!“